Vybrané práce ocenené v Literárnej súťaži žiakov a študentov o Cenu primátora mesta Pezinok

August 2011 / Prečítané 2261 krát
   Aj v tomto roku sa uskutočnila Literárna súťaž žiakov a študentov o Cenu primátora mesta Pezinok. Bol to už jej 19. ročník. Slávnostné vyhlásenie výsledkov a ocenenie víťazov bolo v máji ( podrobnú informáciu sme priniesli v júnovom čísle). Do súťaže v kategóriách próza a poézia bolo prihlásených 81 prác. Prinášame úryvky z tvorby najúspešnejších mladých autorov.




Najúspešnejší autori v Literárnej súťaži 2011

 
Anita Turanská KAŽDODENNE
Každodenne trpkýchlieb lásky.
Rozochvené struny na dne nášho žitia.
Krehko doznievajú v osamení echa,
v chladnej oceli vypočítavosti.

Schúlené čakajú. V Nás.

A len minulosť odoberá im bôľ.
Zavše nik nevyroní slzu za obete snenia.
Nik ich nespozná.

Neustále prší. V Nás ...

Obloha ich nežne rozozvučí a rozpovie:
Z lásky strácame, aby sme ju našli v Nás
a každodenných smútkoch našich ...

(1. miesto, POÉZIA SŠ)
 
Frederik Piačka ŠKRIABE MA V HRDLE
   Janko a Marienka majú spolu dvanásť cukríkov a štyri lízatká. Koľko dostala Marienka, keď mamka Jankovi povedala, aby sa s Marienkou rozdelil? Marienka dostala jedno lízatko a dva cukríky. Jankovi zostalo štrnásť cukríkov a štyri lízatká. Ako je to možné?! Cha! Problém je v tom, že sa Janko s Marienkou rozdelil po bratsky. Janko mal totiž ešte štyri cukríky a lízatko vo vrecku.
   Marienka ešte nedopadla najhoršie. Ja som sa ráno zobudil na tvrdej rohožke. Bola mi neznesiteľná zima. Zrazu počujem otváranie okna.
   „Umpulele Kelempule!“ prihovoril sa mi Kôň. Pokúšam sa o úsmev ,ale myslím si svoje. Je mu dobre v teplúčku! Aspoň jednu noc by si mohol skúsiť spať vonku na mraze! Pridal sa k nemu aj Vtákopysk:
   „Umpulum elekulum ba!“ Usmievam sa aj naňho, hoci od hladu dobre nevidím.
   „Pulele kele melem?“ pýta sa kôň.
   „Pukafiaha del Kelempule hek,“ odpovedá Vtákopysk a konečne mi prináša raňajky. Trvá mu to však ukrutne dlho. Dosýta sa nikdy nenajem-držia ma o hlade. Po chvíli prichádza Kôň, ktorý ma ovláda ovládačkou. Ideme von. Hneď za rohom cítim úžasnú vôňu koláča. Kôň na mňa ihneď zakričí:
   „Kelempule juf!“ a zostanem ďalej hladný. Tak rád by som si prečítal nejakú dobrú knihu. Najprv by som sa však dobre najedol, lebo knihy sú až sebarealizácia a jedlo je základ.
   Vonku mám jediný kontakt s ľuďmi. Je ich ale veľmi málo, oveľa viac je zvierat, ktoré ich ovládajú. Chcel by som sa zastaviť na kus reči, nie iba:
   „Ahoj,·ako sa máš?“
   „Dobre,“ ako zvyčajne.
 
(1. miesto, PRÓZA, ZŠ)
 
Zuzana Bílska POKLAD
   Písal sa rok 1942. Druhá svetová vojna bola v plnom prúde. Moja babka bola ešte malé dievčatko a na ulici, kde dodnes býva, bolo vtedy len zopár domov bez plotov a deti z celej ulice behali bez zábran medzi záhradami. Hlavnou hrdinkou tohto príbehu je jej mama, moja prababka Mária.
   Do mesta prichádzali Nemci. Potrebovali sa niekde ubytovať. Neobišli ani Máriu a požiadali o ubytovanie. Obzreli si dom i šopu a nasťahovali sa do šopy. Večer čo večer zaklopali na dvere domu a požiadali, či si môžu v rádiu vypočuť berlínske správy. Keď správy skončili, poďakovali, deťom dali kúsok čokolády a odišli do „svojej“ šopy. Máriinu malú dcérku, ktorá behala v kvetinovej zásterke po ulici aj s inými deťmi, neraz pristavil daktorý z Nemcova do zásterky j ej naložili mäsa zo zabíjačky alebo iných potravín, ktoré doviezli zo sebou.
   Do neveľkého vinohradníckeho mesta Pezinok ale blúdili strašidelné reči o honbe na židov, o ich prenasledovaní. Nikto nevedel o čo presne ide, ale ľudia sa báli a najmä rodina, žijúca na opačnej strane ulice. Bola to rodina židov a Mária sa s nimi veľmi dobre poznala. Deti z tej rodiny sa hrávali s jej deťmi a keď Mária okopávala v predzáhradke, židovka menom Ester sa vždy zastavila na kus reči. Blahoželanie od primátora. Foto (mo)„Okopávate, okopávate?“ pýta sa Ester. „Okopávam, okopávam.“ odpovedala Mária. Inokedy zase prechádzala Mária okolo domu židovskej rodiny a gazdiná vonku zametala a tak, aby reč nestála, kričí na ňu: „Zametáte, zametáte?“ „Zametám, zametám.“ odpovie Ester a vtom sa rozkašle, lebo metla vzniesla zo zeme do vzduchu kúdol prachu a ten jej udrel do nosa. Ale teraz už viedli zmysluplnejšie rozhovory, lebo ľudí vždy fascinovali strašidelné historky. Akoby sa im páčil strach a hrôza, ktorú prežívali po ich vypočutí. Aj teraz, keď sa do mesta priniesla správa o prenasledovaní židov, za chvíľu o tom vedelo celé mesto, pretože ľudí nebavilo len keď ich strašili, ale aj keď oni strašili iných.
 
(1. miesto, PRÓZA, SŠ)
 
Jana Franková ZAUJÍMAVÝ DEŇ
   „Ale ja tam chcem ísť!“ kričala som na mamu. „Na tú diskotéku v žiadnom prípade nepôjdeš!“ odkričala mi mama späť rovnakým tónom. Kto to ešte nezistil, hádame sa, pretože ja chcem ísť na diskotéku, ktorá sa koná o dva dni -čiže vo štvrtok. Ale mamina má na vec iný názor. Asi takto vyzerá schéma našej hádky: ja niečo chcem, mama nechce, aby som to niečo chcela, a výsledok je, že ja zvonku zatresnem dvere. Ani tentoraz som nevybočila zo schémy. Mama sa o mňa nebojí. Vie, že viem dať na seba pozor. Len jediný raz sa to stalo naopak – že mamina bola vonku namiesto mňa. To by ste nechceli zažiť. Vrátila sa až o deň neskôr, keď išla z roboty domov. Potom sa so mnou asi tri dni nerozprávala. Nepomáhala prosba o prepáčenie. Nereagovala, ani keď som ju objala. To bolo asi pred tromi rokmi, už si ani nepamätám, prečo sme sa hádali, no doteraz ma striasa, keď si na to spomeniem. Ale teraz som na ňu dosť nahnevaná. Veď chcem len vyskúšať, ako to vyzerá na takej diskotéke! Je to zločin? Ako som tak išla, uvedomila som si, že som sa tak zamyslela, že som si nevšimla, kadiaľ idem. Ocitla som sa na ihrisku, na ktorom som sa hrávala, keď som bola maličká. Aj teraz, hoci bol takmer večer, tam bolo veľa matiek s deťmi. Každé dieťa som, vďaka rodinnej podobnosti, dokázala priradiť k jeho matke, okrem jednej mamy, ktorá asi hľadala svoju zmenšenú kópiu.
   „Silvia! Silvia, kde si?“ Vyzerala vystrašená, nevedela, kam sa to dieťa podelo. Práve som stála pri strome. Zrazu tam niečo zašuchotalo. Unudene som sa pozrela hore, domnievajúc sa, že to bude len nejaký vtáčik. Ale nebol to vtáčik. Iba ak by mal operenec štyri končatiny, tričko, nohavice a na hlave klobúčik.
   „Silvia!“ zakaždým, keď Silviina mama zavolala jej meno, sa Silvia na strome čoraz viac schúlila.
 
(1. miesto, PRÓZA, ZŠ)
 
 
Nikola Pavlíková, FACEBOOKOVA LÁSKA
Milujem ten pocit; keď vidím, že sa prihlásiš.
Keď vidím, že mi prišla od teba správa.
Nikto nevie o tom, že sa mi naozaj páčiš,
Myslím na teba vždy, keď zaspávam.

Milujem,keď mi napíšeš, že som tvoj andílek
Aj keď ty budeš pre mňa stále zloba.
Poviem ti všetko bez hocijakých výnimiek.
Keď mi ty napíšeš,prejde dlhá doba.

Stále si pozerám tvoje fotky.
Som závislá na tvojom profile.
A do každej poslednej bodky,
Dúfam, že to neskončí zle.

Vždy, keď počúvam „Zoči Voči“ myslím na teba.
Aj keď nedokážem pochopiť prečo.
Stále dúfam, že v tvojich očiach uvidím seba.
Aspoň kúsok zo seba, aspoň niečo ....
 
(1. miesto, POÉZIA, ZŠ)
 
Michaela Toráčová MÁM VÁS RADA...
Vždy je dobré pri sebe niekoho mať,
Len tak ho objať a povedať „Mám ťa rád“.

Keď v živote nás osud skúša,
Najlepšie je mať pri sebe nebojácneho muža.

Keď neprajníci moju dôveru zastrelia,
Za všetkým mi pomáhajú úžasní priatelia.

Keď raz v živote aj kamarátky sklamú,
Najkrajšie je mať pri sebe milujúcu mamu.

keď nás v živote sklame nášho srdca vodca,
nič nie je krajšie, ako mať milujúceho otca.

Naozaj je krásny pocit vedieť, že sa máme o koho oprieť,
A s týmto pocitom môžem pokojne zomrieť.
 
(2. miesto, POÉZIA, ZŠ)
 

Ohodnoťte článok: