Svadby v Pezinku v prvej polovici 20. storočia

August 2011 / Prečítané 2588 krát
   Vzdialenou prípravou na svadbu bol výber manželského partnera. Napríklad grinavský farár Štefan Rácz radil dievčatám, keď raz dospejú a budú sa chcieť vydať, aby obetovali nejaké peniaze na opitie svojho nápadníka. Podľa toho, ako sa bude nápadník správať v stave opitosti, má si dievča vybrať budúceho manžela. Lebo keď je v opitosti agresívny, taký bude aj na ňu. Chlapcom zase radil nevyberať si ženu pri tanci, hoci tá, ktorá dobre tancuje, môže aj dobre pracovať. Budúcu manželku si majú hľadať pri práci vo vinohrade alebo pri žatve, podľa toho, ktorá je pracovitá. Takú potrebujú do domácnosti.
   Svadby v Pezinku sa konali cez fašiangy do pôstu – v čase zabíjačiek alebo na jeseň „v nových vínach“ až do adventu, keď bolo k dispozícii nielen mladé víno, ale aj vyrastené a vykŕmené svine, husi a kačice. V iných termínoch sa svadby nekonali, pretože ľudia mali veľa práce vo vinohrade a na poli.
        Svadobné kuchárky Nebesárová a jej dcéra Rubínová s pomocníčkami.  
Niekoľko mesiacov pred svadbou prišiel ženích s krstným otcom vypýtať nevestu. Tri nedele pred svadbou sa v kostole konali ohlášky, neskôr už len v jednu nedeľu.
   Keďže sa svadby konali v domoch, musel sa uvoľniť priestor v izbách. Nábytok, najmä skrine, ľudia odniesli do šopy, stodoly alebo k susedom. V dome ponechali len stôl a lavice a k nim si ešte požičali od susedov ďalšie stoly a lavice. V neskoršom období si ich požičiavali z hostinca. Keďže po domoch bývali viechy, každý vinohradník mal stôl s dvoma -tromi lavicami. Svadba sa mala konať v dome nevesty. Keby bola v dome ženícha, bola by to hanba pre nevestinu rodinu.
Dôležitú úlohu na svadbe mali kuchárky. Známymi pezinskými kuchárkami boli Nebesárová, Klinková, Rubínová a Vraždová. Na dvore svadobného domu bola kotlina, niekedy aj dve, v ktorých varili polievky. Kuchárkam pomáhali aj susedia a známi rôznymi službami, najmä umývaním riadov. Svadobná kuchárka viedla skupinu žien, ktoré jej pomáhali variť a určovala im, čo majú robiť. Išlo o zohranú skupinu, ktorá chodievala spoločne varievať na svadby. Celý týždeň pred svadbou sa vo svadobnom dome schádzali ženy s kuchárkou, aby stihli napiecť koláče a navariť. V jeden deň zabíjali a čistili sliepky, v ďalší deň bola zabíjačka. Každý svadobčan z rodiny priniesol do svadobného domu sliepku, vajce, maslo, mak a orechy. Svadobčania dostávali ako výslužku koláče a calty. Jednu celú menšiu caltu dostali krstní rodičia a štvrťku calty každý družba a rodina. Calty rozdelili svadobčanom podľa ich počtu. Kuchárky miesili cesto v koryte v zadnej izbe, čiže dve ženy ho miesili a jedna roztápala hrniec masla. Keď bolo cesto hotové, odviezli na káre koryto zakryté dekami upiecť k pekárovi. U pekára ženy rozpracovali cesto na plechy a pekár ho upiekol v peci.
   Ženíchova rodina sa zišla v ženíchovom dome a nevestina rodina v nevestinom. Keď sa do domu začali schádzať svadobní hostia, domáci im ponúkli paprikáš s haluškami, rezne, jelítka alebo klobásky. Kedysi sa ponúkala paradajková omáčka s hovädzím mäsom. Družičky spoločne pripravili a pripínali povoskované pierka družbom a rozmarín s mašličkou mužom a ženám. Na sobáš musel ísť každý s partnerom a každý družba musel mať svoju družičku. Ženích sa vo svojom dome odobral od svojich rodičov a v sprievode s hudbou sa ženíchova rodina vybrala do nevestinho domu, vypýtať nevestu. Vypýtal ju ženíchov otec. Ženích za ňu poďakoval rodičom a ona sa odobrala od svojich rodičov.
   Na čele sprievodu zo svadobného domu do kostola išla hudba, za ňou, deti, družbovia s družičkami, nevesta so starším družbom a ženích so staršou družičkou, krstní rodičia, ostatná rodina – ženáči a ako poslední išli rodičia. Súčasťou sobáša vo farskom kostole bola aj vádzka nevesty na bočnej strane oltára. Po sobáši sa svadobní hostia presunuli späť do svadobného domu na obed, pretože svadby boli vždy zvyčajne okolo 13.-14. hodiny. Svadobný obed tvorila sviečková s knedľou. Po obede sa mladomanželia s družbami a družičkami odišli fotografovať k fotografistovi. Nasledovala tanečná zábava – pôvodne v dome, neskôr v hostincoch, najmä u Jeleňa a Demoviča alebo v sále v zámku. Tancovali polku, tango a čardáš. Okolo ôsmej hodiny sa vrátili do svadobného domu na večeru: slepačiu polievku, pečené sliepky, ryžu a kompót alebo pečené mäso so zemiakmi. Podávali sa aj koláče: makové a orechové záviny, orechové alebo makové rožky, tvarohové pirôžky, drobné pečivo a calty. Calty rozdávali ľuďom, ktorí sa prišli pozrieť na svadobný sprievod, keď z domu odchádzal na sobáš. Keď sa večera skončila a hostia ešte sedeli, družbovia nosili svadobné dary. Keďže išlo o peňažné dary, družba ich niesol pripichnuté špendlíkom na jabĺčku, ktoré bolo napichnuté na vidličku. Tak každý videl, kto dal aký veľký svadobný dar.
   Po večeri sa svadobčania vrátili do sály, kde tancovali až do rána. Do sály priniesli víno a koláče, ktoré ponúkli aj ostatným prítomným, pretože zábava bola prístupná pre každého, kto sa chcel zabaviť. V noci sa tancovali aj špeciálne tance a žarty. Išlo najmä o metlový a zrkadlový tanec. Pri zrkadlovom tanci jeden človek pozeral do zrkadla a zo zadnej strany sa mu vždy niekto ukázal v zrkadle. Ak s ním nechcel ísť tancovať, sklopil zrkadlo, ak áno, išiel s ním. Pri zrkadle sa striedali ženy aj muži. Metlový tanec tancoval nepárny počet tanečníkov, pričom jeden z nich tancoval s metlou. Keď hudba prestala hrať, každý si musel nájsť nového tanečníka. Komu sa nikto neušiel, musel tancovať s metlou. A hudba opäť na chvíľu zahrala a opakovalo sa to. O polnoci neveste sňali veniec a vymenili ho za čepiec (neskôr za ručník) a ona sa išla prezliecť do iných šiat. Ženíchovi sňali klobúk. Oboch novomanželov svadobčania zdvihli na stoličkách, kde vypili pohár vína. Starší ľudia odišli zo svadby už po polnoci, mladší tancovali až do rána. Svadba sa končila okolo šiestej hodiny ráno.
 
Peter Sandtner, Foto: archív autora