Vybrané práce ocenené v Literárnej súťaži žiakov a študentov o Cenu primátora mesta Pezinka

August 2009 / Prečítané 2804 krát
   Prinášame úryvky z víťazných prác Literárnej súťaže o Cenu primátora. Výsledky boli slávnostne vyhlásené 27. mája (podrobnú správu sme uverejnili v májovom čísle).

Ocenení autori súťažných prác


Ešte pár slov k súťaži
   Práve skončený ročník literárnej súťaže bol rovnaký, a predsa celkom iný ako predchádzajúce. Rovnako ako v minulých rokoch bola zastúpená viac próza než poézia a neprekvapí ani väčší počet žiackych než študentských prác.
   Zato sa v každom ročníku objavujú (až na výnimky) noví autori, námety, pohľady. Dostávame do rúk dokonca súbory textov, niekedy zviazané a ilustrované, čo svedčí o dlhodobej, ba možno trvalej práci na textoch.Primátor odovzdáva cenu Jurajovi Hanulíkovi
   V poézii mladších žiakov prevládajú reflexie, v študentských prácach rezonujú prvé lásky a sklamania, ale aj existencionálne úvahy. Próza prináša najčastejšie krátke epizódy z každodenného života, v najlepších prácach je zložitejší príbeh starostlivo vybudovaný.
   Text, (bez nadpisu), ktorý ste práve dočítali, má rovných 100 slov, teda toľko, koľko by mala mať nová kategória v našej súťaži – krátky príbeh (short story). Ak spĺňate podmienky súťaže, zúčastnite sa tiež. Tešíme sa na vaše práce. 

Magdaléna Steinerová, predsedníčka poroty 
 
                                                                     Primátor odovzdáva cenu Jurajovi Hanulíkovi



Michaela Toráčová
Musí byť
(zo zbierky Taký je život)
Pezinok až príliš radi máme,
skládku stavať nenecháme.

Pezinok je naše rodisko,
tak prečo by z neho malo
byť smetisko?

Veď Pezinok je krásne mesto,
nemôžeme spraviť jedno gesto,
a nechať ho tak,
pretože inak tu vyhynie
každý vták.

Prečo by dieťa v takomto prostredí
malo rásť?
Prečo? Malo by si všímať
vzácnosť pezinských krás!

Aha, áno, už to viem,
pretože niektorí ľudia mu chcú
pokaziť sen,
a v našom meste postaviť skládku,
tí ľudia by za peniaze predali
aj vlastnú matku.

(1. cena, poézia ZŠ)

 
Adriana Tahotná – Martin Žigo
Pyšný kohút
   Žili raz jeden boháč, ktorý mal kohúta a jeho chudobný sused, ktorý mal sliepočku. Ten kohút sa zamiloval do sliepočky. A mal aj prečo, lebo bola veľmi starostlivá múdra a predovšetkým aj krásna. Tá sliepočka si to všimla a po čase sa tiež zaľúbila do kohútika a povedala si „veď je to taký krásny a šarmantný kohút.“
   Sliepočka sa mu neskôr priznala, že sa do neho zaľúbila, ale kohút ju oklamal a povedal: „No vieš, ty si iba sliepka chudobného pána. Ty dostávaš iba obyčajné zrno, ale ja samé vyberané dobroty. Ja si musím nájsť bohatšiu nevestu.“ Sliepočku to veľmi mrzelo a každý večer plakala. Ten plač už nemohla počúvať lesná víla a povedala si, sliepočke pomôže. „Milá sliepočka od zajtra budeš znášať iba zlaté vajíčka aby si pomohla sebe i svojmu pánovi“.
   Ako víla povedala, tak sa aj stalo. Sliepočka znášala zlaté vajíčka a z chudobného pána sa stal boháč. Zato sa sliepočke aj veľmi odvďačil, kúpil jej zlatú mašličku na krk a dával jej iba pšeničné zrnká, ktoré boli také žltučké, ako vajíčka ktoré znášala.
   Keď kohút videl, bolo mu ľúto čo povedal a začal sa sliepočke dvoriť: „Páčiš sa mi, aj keď si chudobná, ale pýcha mi nedovolila zobrať si dievča z chudobného dvora“. Sliepočka mu na to odpovedala: „Keď som ti nebola dobrá chudobná, nebudem ti dobrá ani bohatá“.
   Kohút toľko chodil za sliepočkou a prosil o odpustenie, až nakoniec mu odpustila, pod podmienkou, že sa už nikdy nebude vyvyšovať nad iných. Kuhútik to sliepočke sľúbil a zobral si ju za ženu. Od tej chvíle začala sliepočka znášať biele vajíčka, z ktorých sa liahli žltulinké kuriatka.

(1. cena, próza ZŠ)
 


Michaela Lennerová

Iba maska
(úryvok)
   Boli sme u neho v byte. Vyzeralo to tam perfektne. Obývačka bola priestranná a moderne zariadená. Nemohla som si nevšimnúť to obrovské LCD-čko, ale čo sa dá čakať od chalana, ktorý má BMW Z4 Roadster.
„Tak vitaj u mňa,“ povedal a žiarivo sa na mňa usmial. „Sadni si zatiaľ na pohovku a cíť sa ako doma.“
   Zapol stereo, z ktorého sa teraz ozýval britský pop-rock.
„Čo si dáš na pitie?“ kričal na mňa z kuchyne.
„Len minerálku.“
„Už sa to nesie, minerálku pre teba, pivko pre mňa.“
„Díki,“ odpila som si a on si ku mne prisadol.
„Tak čo vravíš na byt?“
„Páči sa mi. A aj hudbu si vystihol, Coldplay mám rada.“
   Znovu sa na mňa usmial, tým svojim nádherným úsmevom, a jeho oči sa vpíjali do tých mojich. Nahol sa ku mne a zrazu boli jeho pery na tých mojich. Bol to nádherný pocit, vznášala som sa. Stále ma bozkával, až mi pomaly skĺzol perami na krk. Neprestával, zvalil ma na pohovku. Pritlačil sa ku mne bližšie.
„Leo, nie!“
„Zlatko viem že to chceš.“
Neprestával ma bozkávať a chcel mi rozopnúť zips na jeansoch.
„Leo , nie!“ snažila som sa ho odsunúť, ale on neprestával.
„No tak, veď to chceme obaja. Daj si pivo a uvoľni sa, mám aj éčko, ak chceš.“
   Keď sa nadvihol, aby mi podal pivo, z celej sily som mu vrazila päsťovkou do nosa, až sa mu z neho začala rinúť krv.
„Au, ty sprostá panna. Toľko som sa s tebou natrápil a ani odmenu mi nedáš,“ kričal na mňa, ale ja som už bežala preč.
   Čo najrýchlejšie preč. S plačom som vybehla von z budovy a nezastavila som sa, až kým som nebola na druhom konci ulice. Snažila som sa upokojiť, ale nešlo to. Rýchlo som vybrala mobil a našla Róbertovo číslo.
„Prosím?“ ozvalo sa.
„Rob? To som ja Andrea. Prosím ťa, príď pre mňa. Som na Rázusovej ulici,“ povedala som panickým hlasom a ešte stále som plakala.
„Už letím. Neboj sa, vydrž, hneď som tam.“
Zložila som, sadla som si na obrubník a pozerala sa na svetlo z pouličných lámp. Bolo 23:00. Sedela som tam, triasla sa a čakala.

(1. cena, próza SŠ)
 


Juraj Hanulík

V diaľke blízkych dní
 
Jas večnosti ticho svieti
do tmavých hlbín zabudnutia,
sladký a tajomný ako ruža
a slnko svieti na Teba i na mňa.
To isté Slnko. Jeho lúče
nás spájajú a ja ďakujem.

Za okamih tu budú jarné
podvečery a my vkráčame
do slnkom zaliatych dní,
budeme sa míňať na dráhach
ciest a ja sa budem usmievať.

Svitá, cítim pokoj v duši. Myšlienky
sú čierne a biele. No v dokonalom
súlade s pravdou. Konkrétna,
definovaná a hmatateľná pravda,
ktorá vedie moje kroky, moje
myšlienky, moje srdce, moje ruky
pri písaní. No pravda nemá nič
spoločné s realitou.

Asi netušíš, že jediný Tvoj
pohľad je pre mňa viac ako
tisíce tónov, jediný tvoj úsmev
dojíma viac ako všetky rýmy
sveta. Ty si hudbou môjho srdca.

(1. cena, poézia ZŠ)


Primátor odovzdáva cenu Jurajovi Hanulíkovi
Foto (mo)
 

Ohodnoťte článok: