Z HISTÓRIE PEZINKA, Výpady husitského vojska na našom území

Peter Wittgrúber / Január 2006 / Prečítané 2227 krát
Husitské hnutie, ktoré výraznou mierou ovplyvnilo dejiny Českého kráľovstva, zasiahlo aj do dejín Slovenska. Dialo sa tak najmä prostredníctvom tzv. spanilých jázd – výpadov husitského vojska za hranice Čiech a Moravy. Už vo februári 1428 prešlo cez Moravu husitské vojsko, tvorené oddielmi táboritov Prokopa Holého, sirotkov Prokůpka a Pražanov, posilnené moravskými oddielmi Jána Tovačovského, ktoré tiahlo na Skalicu a Senicu. Odtiaľ postupovali českou cestou a po prejdení Malých Karpát odbočili v Bínovciach na cestu, vedúcu pod horami. Cez Orešany, Modru, Pezinok a Svätý Jur zamierili k predmestiam Bratislavy, kde v tom čase sídlil uhorský kráľ Žigmund Luxemburský. Husiti pustošili najmä majetky svätojurského a pezinského panstva a Modry, ktorých majitelia boli Žigmundovi verní prívrženci a veľkí nepriatelia husitov. Taktiež všetky majetky bratislavskej kapituly, ležiace na ceste alebo blízko ich pochodu ľahli popolom a husiti spolu vypálili 600 dedín a mestečiek. Od Bratislavy tiahli cez Bernolákovo na Senec, Trnavu a odtiaľ späť na Moravu.
V protihusitských bojoch sa aktívne angažovali aj grófi zo Svätého Jura a Pezinka. Dá sa dokonca povedať, že tvorili významnú zložku protihusitskej obrany, ktorá sa opierala najmä o vojská z územia dnešného Slovenska a Zadunajska. Predpísané kontingenty stolíc, nachádzajúcich sa na spomínaných územiach tvorili vyše polovicu z celkového protihusitského vojska, ktoré malo v tom čase približne 10 tisíc mužov. Grófi zo Svätého Jura a Pezinka osobne postavili okrem kontingentu Bratislavskej stolice jedno bandérium (asi 400 mužov). Po odchode husitskej výpravy spred Bratislavy v roku 1428 a neúspešných rokovaniach s vodcom husitov Prokopom Holým v marci 1429 sa začalo v okolí Trnavy sústreďovať uhorské vojsko. Do mesta prišiel sám kráľ Žigmund Luxemburský, ktorý prijal na vojnovej porade uhorských veliteľov, medzi nimi aj Ladislava III. z Pezinka, ktorého dobové pramene uvádzajú ako mladšieho grófa z Pezinka. K vojenskej konfrontácii však ešte nedošlo. V apríli 1430 sa kráľ stretol v poľnom tábore pred Trnavou so zástupcami husitov, no nedohodli sa. Uhorské vojsko sa vtedy sústreďovalo už v okolí Svätého Jura a Pezinka. Husiti sa zasa sústreďovali v okolí Šintavy, teda na ďalšom panstve pezinských a svätojurských grófov. Husitské oddiely boli reprezentované sirotkami, vedenými Velekom Koudelníkom, oddielmi Nového Města Pražského a táboritmi,vedenými Jánom Zmrzlíkom a Filipom z Padařova. Veliteľmi uhorského vojska boli Stibor II. zo Stiboríc a litovské knieža Fridrich z Ostrogu. Uhorské vojsko začalo prenasledovať jednotlivé husitské oddiely, ustupujúce s korisťou k Trnave. Tu sa 23. a 25. 4. 1430 odohrali dve bitky medzi hlavnými husitskými silami a uhorským kráľovským vojskom. Konflikt vyvrcholil 28. 4. 1430, keď sa uhorským vojakom podarilo preraziť husitskú vozovú hradbu. Zdalo sa, že husiti budú na hlavu porazení, no uhorskí vojaci začali miesto prenasledovania nepriateľských oddielov a zavŕšenia víťazstva plieniť husitský tábor. Husitom sa preto podarilo opätovne vozovú hradbu uzavrieť a jednotky, ktoré prenikli dnu zničiť. V rozhodujúcej chvíli oslabil uhorské vojsko aj útek oddielu Jána zo Zlatých Moraviec z bojiska. Na poli ostalo ležať údajne 2000 husitov a 6000 uhorských vojakov. Medzi padlými husitmi bol aj vodca sirotkov Velek Koudelník. Napriek vyšším stratám patrilo celkové víťazstvo uhorskému vojsku, ktoré ovládlo bojisko, zastavilo postup husitov a donútilo ich ustúpiť na Moravu. Husitské nebezpečenstvo však ani táto bitka definitívne nezažehnala.



Ohodnoťte článok: