Bol súčasťou nášho života

Teta Anka / Január 2006 / Prečítané 1941 krát
Hoci preletelo niekoľko rokov, spomienky na udalosti istých dní nevybledli. Mnohí z nás si spomíname na Vianoce roku 1997. Náhlenie ľudí podvečernými ulicami mestečka, všade ligot vianočných ozdôb a na námestí rozžiarená jedlička. Tichá zimná krása, čas očakávania čohosi nedefinovateľného, hlboko vrezaného v našich dušiach. Čas, keď človek k človeku má akosi bližšie.
Brána do Galérie 5 bola dokorán otvorená, spod studených múrov domu sa šírila do mrazivej ulice príjemná vôňa vianočného pečiva, oblátok a do nosa okoloidúcich sa tisla aróma škorice z vareného vína. Pred bránou stál veľký pútač s nápisom "Pomôžte kvietku žiť". Ľudia sa pristavovali, prečítali si napísané a neváhajúc vošli dovnútra. Uprostred toho všetkého sa pohybovala postavička oblečená v nápadnom červenom kožuchu, s dlhou bielou bradou. Pod červenou čiapkou a bielou bradou sa skrývala usmiata tvár mladého chalana. Tým veselým Mrázikom nebol nikto iný, ako Stanko. V ruke držal dlhé strieborné žezlo deda Mrázika a milým hlasom sa prihováral okoloidúcim: ,,Vojdite, ľudia prijmite naše pohostenie a ak sa rozhodnete prispieť na dobrú vec, budeme vám za to nesmierne povďační..." Dav sa neustále zväčšoval. Ľudia prichádzali, zvedavo sa pýtali, prijímajúc drobné dary od mladých ľudí pochopili, že ide o dobrú vec a zachovali sa naozaj kresťansky. Do neveľkej kasičky prispievali svojimi korunkami, odchádzajúc v dobrej viere, že prispeli tak svojou mierou k záchrane života mladého človeka. Bol to práve Tomáš, mladý človek, ktorý ochorel na ťažkú leukémiu a zostávala mu iba jediná nádej na prežitie – transplantácia.
Tomášovi kamaráti sa rozhodli, že prispejú i oni svojou snahou. Takmer všetci vieme, že Tomáš svoj boj vyhral a je tu medzi nami, živý a zdravý. Chvála Bohu!
Prešlo iba niekoľko rokov, z detí sa stali mladí muži a každý z nich sa vydal svojou cestou životom.
Život je však nevyspytateľný, vie prekvapiť v každej chvíli. Len ťažko môžu slová vyjadriť smútok a beznádej, ak stratíme niekoho blízkeho.
"Stanko dnes o polnoci zomrel," tak znela krátka správa a zaťala do živého. Stano svoj boj prehral. Bolesť trvá, a bude ešte dlho rezonovať v nás všetkých, ktorí sme ho poznali. Do úst sa mi tisnú slová: "Bože, prečo, veď bol taký mladý...". Plačem. A prečo nie? Veď bol súčasťou i môjho života, stretávali sme sa, viedli dišputy a lúčili sme sa s presvedčením, že sa stretneme zase. Tak, ako to v živote chodí.
Čo je to život? Čas radosti a smútku, čas lásky a nenávisti, čas sadenia a čas zberu toho, čo sme si zasadili... čas biedy a hojnosti... čas narodenia a čas odchodu...
V spomienkach mi ožívajú chvíle spred desiatich rokov. Po niekoľkých týždňoch mi priviezli syna z nemocnice. I on mal šťastie, narodil sa druhýkrát. Každý deň, keď som sa vracala z práce, otvoril mi dvere Stanko. Na ramene prehodená utierka na riady a veselým hlasom ma vítal: "Hlásim, že Pegino je vyvenčený, riady sú umyté, smeti vynesené, syn aj pes sú zasýtení... tetula, že si dáme teraz spolu kávičku!"
Pri tejto spomienke som sa usmiala a budem sa usmievať vždy, keď si na Stanka pomyslím.
V ušiach mi znejú zvuky jeho bubníka, tiché i búrlivé. Rýchlymi údermi prstov vytvára melodické tóny, vrezávajúce sa priamo do srdca. K jeho zvuku bubníka sa pridávajú ďalší a ďalší... zrazu cítiš silu a chce sa ti žiť. Z pahreby sála príjemné teplo a nad všetkými v šere noci svieti nekonečné nebo.
Nechcel odísť, chcel žiť ešte dlho, mal svoje plány. Chcel byť pri tom, ako jeho syn rastie. Chcel ho vodiť cestičkami našich krásnych hôr, chcel ho učiť maľovať tak krásne, ako dokázali jeho šikovné ruky, chcel...
Zbohom Stanko, niet jedinej výčitky, ktorá by skalila spomienku na teba.

Ohodnoťte článok: