Prvé dni ČSR: Bolo treba nastoliť poriadok a zaviesť slovenčinu

December 2018 / Prečítané 114 krát

Pezinok 1918

   Podľa niektorých historikov to bola revolúcia bez jediného výstrelu. Podľa iných dokonca o žiadnu revolúciu nešlo. Zaujímavé porovnanie v súvislosti so vznikom Československej republiky ponúka český historik Jan Rychlík. Podľa neho udalosti, ktoré sa odohrali v pondelok 28. októbra 1918 v Prahe, pripomínali 17. november 1989.
   „Jednoznačne to nebola revolúcia, bolo to odovzdanie moci ako 17. novembra,“ tvrdí Jan Rychlík. „Zaplať pánboh za to. Žiadny rozumný človek, ak nie je šialenec, si totiž nemôže priať revolúciu. To je krajný prostriedok. Predstava, ktorú máme od francúzskej revolúcie a v ktorej komunisti prijali revolúciu ako očistný oheň, v ktorom zhorí všetko zhnité a zlé a vzíde nový, krásny svet, je celkom scestná.“
   Podľa historika sa v roku 1918 ozbrojenému stretu podarilo zabrániť vďaka ústretovému postoju rakúskych úradov a tiež vďaka osobe cisára Karla I. a jeho pochopeniu pre ambície českých a slovenských politikov. Keď totiž Karol I. videl, že sa Rakúsko už nedá zachrániť, sám sa zaručil, že ak odovzdanie moci prebehne disciplinovane, bez straty na životoch, rakúska armáda nezasiahne.
   Riziko, že sa „niečo zomelie“ pritom bolo značné. Keď sa 28. októbra ráno rozchýrila správa
o kapitulácii Rakúska-Uhorska, mnohí ľudia prepadli eufórii. Začali strhávať emblémy monarchie, orly a orlice, dokonca aj výložky vojakov. Na soche Svätého Václava zaviala československá vlajka.
   V pražských uliciach boli 28. októbra prítomní českí dobrovoľníci. Na druhej strane tu bolo veľa ozbrojených cisárskych vojakov, v pohotovosti bolo aj sedemsto maďarských a nemeckých žandárov. V tom čase bolo zvykom rozmiestňovať vojakov a žandárov tak, aby pôsobili na miestach, ku ktorým nemali osobný vzťah, preto boli v Prahe aj Maďari.
   Dianie malo v rukách päť mužov 28. októbra – Vavro Šrobár, Alois Rašín, František Soukup, Antonín Švehla a Jiří Stříbrný. Už v ranných hodinách Švehla a Soukup obsadili Obilný ústav, ktorý rozdeľoval potraviny. Predstavitelia Národného výboru tiež začali rokovať s veliteľstvom posádky rakúskych vojsk v Prahe. Eskalácii napätia zabránila rozvaha jej veliteľa a tiež fakt, že cisársky miestodržiteľ gróf Max von Coudenhove nebol v Prahe prítomný, keďže odcestoval do Viedne po inštrukcie.
   Keď sa večer rakúski velitelia dozvedeli, že bola vyhlásená republika, dostavili sa okolo 20. hodiny do Obecného domu a odovzdali Národnému výboru do rúk moc a zodpovednosť za verejný poriadok. „Armáda sa jednoducho neutralizovala a velitelia čakali, ako všetko dopadne,“ vyjadril sa emeritný riaditeľ Archívu hlavného mesta Prahy Václav Ledvinka.
   A aby udalosti nevyústili do násilností, drancovania obchodov alebo konfliktov s nemeckou menšinou, pozvala pražská radnica na podnet Národného výboru do ulíc dychovky, hudobné súbory, aby sa ľudia radšej veselili. „Naozaj sa už večer 28. októbra vyhlasovanie samostatnosti podobalo skôr na ľudovú veselicu,“ dodal Ledvinka s tým, že niektorí kapelníci potom nezabudli poslať na magistrát faktúry za svoje vystúpenia. Teda miesto bojov sa spievalo. Vo večerných hodinách potom vydal Národný výbor prvý zákon o zriadení samostatného štátu československého, zverejnené tiež bolo známe zvolanie „Lide československý...“
   Svojskú spomienku na tento deň má herec Jan Werich. Ako 13- ročného chlapca ho prekvapilo, že v meste nechodili električky, boli zatvorené obchody a do centra prúdili davy ľudí. Werich povedal: „Míňal som obchod, na dverách bolo zavesené papierové vrecúško a na ňom krásne vypísaným kupeckým písmom stálo: Zatvorené za účelom prevratu.“
   Ako sme však napísali už v prvej časti spomienok na udalosti spred sto rokov, ďalšie dni priniesli aj dramatické chvíle, a to najmä na Slovensku, kde maďarskí vojaci len postupne a neochotne odovzdávali moc. Krajina bola poznačená rabovačkami, drancovaním aj ozbrojenými konfliktmi. Pomery na Slovensku bolo nejasné, kým sa československá vláda nerozhodla riešiť vec politiky aj vojensky a nezačala s obsadzovaním slovenského územia.
   Na mnohých miestach dozerali na poriadok dobrovoľníci, čo potvrdzuje aj autentický zápis z Modry, kde na podnet evanjelického biskupa a neskoršieho župana Samuela Zocha zriadili dočasnú stráž a až od nej prevzal 14. februára 1919 žandársku stanicu nový veliteľ strážmajster Václav Chládek. Zápis zo stanice v Modre hovorí:
   „Služba bezpečnostná bola najprv veľmi obtiažna a nebezpečná, keďže medzi obyvateľstvom bolo ešte veľa zbraní – zvlášť vojenských pušiek – a ľud bol po veľkom plienení rozvášnený. Prvou a hlavnou úlohou četníctva bolo ľud zbaviť zbraní, pričom sa tejto úlohe dostatočne vyhovelo a bolo odovzdané veľké množstvo rôznych zbraní zvlášť vojenských pušiek vojenskému zbrojnému skladisku v Trnave a policajnému riaditeľstvu v Bratislave. Postupne šiel ľud za svojím denným zamestnaním a bezpečnostná služba prechádzala do normálneho štádia.“
   V prvých mesiacoch novej ČSR četníci riešili naozaj rozmanité situácie, dokonca aj bizarnú kauzu, akou bol pokus o atentát na Vavra Šrobára, ministra pre správu Slovenska.
   „V mesiaci júli dozvedela sa stanica, že zosnovaný je niekoľkými miestnym študentmi atentát na ministra pre Slovensko Dr. Šrobára, ktorý často do Modry z Bratislavy automobilom dochádzal a kde toho času v Harmónii býval. Pri pátraní za spolupôsobnosti detektívov a policajných úradníkov z policajného riaditeľstva v Bratislave bolo zatknutých 12 mladíkov z Modry a tým sa atentátu predišlo. Mladíci však neboli odsúdení pre nedostatok dôkazov,“ možno nájsť v četníckych záznamoch uložených v Štátnom archíve.
   Popri zachovaní verejného poriadku bolo ďalšou úlohou škôl aj úradov dbať na používanie slovenského jazyka. Čerstvo vymenovaný bratislavský župan Samuel Zoch adresoval školám vo svojej pôsobnosti hneď 5. januára 1919 list v tomto duchu:
   „Oznamujem Vám, že výlučnou vyučovacou rečou vo Vašej škole je reč slovenská. Vyzývam pánov učiteľov, aby v škole výlučne slovensky učili a školskú stolicu upravujem, aby prísne dozerala na prevádzanie tohto nariadenia. Za každé previnenie voči tomuto zákonu bude i učiteľ ale aj každý úd školskej stolice za zodpovednosť bratý. Nariaďujem ďalej, aby v školských dietkach bolo budené slovenské národné povedomie, aby dietkam bolo vysvetlené, že Česi a Slováci tvoria jednotný československý národ a jednotnú Československú republiku, že sme členmi veľkej všeslavianskej rodiny.“
   Aby bolo podľa čoho vyučovať, bola hneď poruke učebnica Slovenský pravopis pre neučených v 20 lekciách a 50 úlohách. Napísal ju Ján Zigmundík, školský inšpektor v Bratislave. Svoje „druhé opravené 7 skloňovacími a časovacími tabuľkami rozmnožené vydanie“ uviedol slovami: „Svetovým prevratom, buď Bohu chvála, prišli sme my Slováci ku svojej samospráve. Pomaly otváraním slovenských škôl prestane príčina k predmluve k I. vydaniu spomenutá, pre ktorú u nás tak málo ľudí vie správne, bezchybne po slovensky písať. Teraz, na začiatku novej doby, však táto príčina ešte nie je odstránená, preto sú knižky, prítomnej podobné, veľmi potrebné. Spisovateľ je šťastný, že môže v tomto ohľade svojím dielkom milému slovenskému národu preukázať malú službu.“
   V prvom roku existencie bola Československá republika vystavená aj vážnym bezpečnostným hrozbám. Hneď v januári to bola sedemdňová vojna s Poľskom o územie Tešínska v Sliezsku. V lete roku 1919 zasa obsadili územie Slovenska vojaci Maďarskej červenej armády.
   V oboch prípadoch sa mladá republika úspešne ubránila. Popri zápasoch o hranice nového štátu však bola na dramatické chvíle bohatá aj každodenná realita. Že udržiavanie verejného poriadku v týchto časoch nebola ľahká úloha, potvrdzujú opäť četnícke záznamy, tento raz zo stanice Bratislava-vidiek: „Dňa 12. 10. 1920 bol četníctvom zo stanice Dynamitova továrna zatknutý nebezpečný lupič Jan Fiala, ktorý sa v nestráženom okamihu na stanici strelil z četníckej pušky a privodil si ťažké zranenie. Veliká neopatrnost četnictva!“
   Dráma sa namiesto osláv odohrala 28. 10. 1920 v Devínskej Novej Vsi, kde sa zdržoval nebezpečný lupič Ján Štefka, proti ktorému v zabarikádovanom dome zakročila četnícka hliadka vedená strážmajstrom Bedřichom Horníčkom. „Štefka zastrelil pri tejto príležitosti četníctvu asistujúceho úradníka Františka Hejla a strážmajstra Horníčka tromi ranami z revolveru ťažko zranil. Nato sa sám zastrelil.“
   A napokon: Strážmajster František Kadlec zo stanice Stupava v službe zdržiaval sa dňa 30. januára 1921 v hostinci Jana Nováka v Mariatáli. Pri vzniknutej hádke zastrelil zo svojej služobnej pušky Josefa Kristíka a ťažko zranil 18-ročného Josefa Jánoša, oboch z Mariatálu. Bol lekársky uznaný slabomyseľným a zo zboru prepustený.
   Incident, ktorý predznamenal oveľa väčšie problémy, sa však stal 4. marca 1919 v Kadani na severozápade Čiech. Demonštrácia sudetských Nemcov, ktorí sa dožadovali práva zúčastniť sa na rakúskych voľbách, vyústila do násilností, pri ktorých zahynulo 25 ľudí. Celkovo po nepokojoch na piatich miestach pohraničných oblastí Čiech a Moravy ostalo 54 mŕtvych. Aj keď sa spolužitie takmer 3-miliónej nemeckej komunity s obyvateľmi českej národnosti zlepšilo, iskričky ostali tlieť a čakali na rozbušku, ktorá prišla o dvadsať rokov neskôr.
   Pri spätnom ohliadnutí sa za týmito časmi možno len súhlasiť s historikom Rychlíkom a jeho slovami zo začiatku článku – áno, vznik Československa bol v roku 1918 prevrat „zamatový“. No Československá republika aj celá Európa, si už od konca 1. svetovej vojny niesli vo vienku problémy, ktoré v časoch eufórie a radosti nebolo vidieť alebo ostali nedocenené.
   V každom prípade tieto problémy koncom tridsiatych rokov vyústili do ďalšieho dejstva katastrofy.

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: