Cajlanský richtár a kišbir

November 2018 / Prečítané 47 krát

   Kedysi každý richtár úradoval vo svojom dome. Až po II. svetovej vojne bol zriadený obecný úrad v budove bývalého chudobinca, kde začal úradovať posledný cajlanský richtár Ján Miškovský. Stalo sa tak po príchode sovietskych vojsk na Cajlu 2. apríla 1945. Od toho času riadil obec Revolučný národný výbor. Následne bol zvolený Miestny národný výbor. Táto situácia trvala až do zlúčenia Cajly s Pezinkom 1. 1. 1948. Titul richtár sa používal do Slovenskej republiky, kedy sa premenoval na vládneho komisára. Po skončení vojny bol jeho titul predseda MNV.
   V druhej polovici 19. storočia sa na Cajlu priženil pán Janáček, rodák z Moravy. Bol to dvojmetrový, silný a pracovitý chlap. Po čase si svojimi kladnými vlastnosťami získal Cajlanov natoľko, že si ho zvolili za richtára a to opakovane na dlhé obdobie. Staral sa totiž o poriadok v dedine a v celom chotári. Keď na Cajlu zavítali kočovní Cigáni a stratilo sa v dedine kura, hus alebo prasiatko, vybavil to s nimi ručne – stručne a Cigáni museli opustiť cajlanský chotár. Odvtedy sa kočovníci cajlanskému chotáru zďaleka vyhýbali. Janáčkovci mali spolu šesť dcér, preto sa priezvisko Janáček už na Cajle nevyskytuje. Jednu z Janáčkových dcér si vzal za manželku Pavol Benčurik. Tento sa stal cajlanským richtárom koncom 19. storočia a ostal vo funkcii aj začiatkom 20. storočia. Pokračoval v šľapajach svojho svokra Janáčka. Benčurikovci mali spolu 12 detí, z nich štyria odišli do Ameriky.
   Neskôr boli richtármi Ján Strezenický, Jozef Poláček, Jozef Šilhár, Ernest Aulitis a Ján Miškovský. Posledný richtár Miškovský vynaložil veľa úsilia, aby Cajla zostala samostatnou obcou a nebola pričlenená k Pezinku.
   Okrem richtára úradoval aj malý obecný úradnik - kišbir, ktorý nosil poštu a vybavoval všetko, čo bolo potrebné. Cajlanský kišbir Štohl vedel dobre po nemecky a po maďarsky, čo nevedel ani notár, preto aj jemu pomáhal pri vybavovaní. Štohl bol tiež úradným prehliadačom mŕtvol, lebo ľudia nevolali doktora. Kišbir bol aj bubeníkom a kišbir Pavol Baláž aj školníkom.
   Dôležitou osobou v obci bol hlásnik. Cajlanský hlásnik hlásieval na Cajle až do II. svetovej vojny. Bol celý zahalený v kabáte, v rukách držal halapartňu a lampáš so sviecami. Každú nočnú hodinu ohlasoval osobitným veršom: „Odbila desiata hodzina, chvál každý duch Hospodina, Ježiša, jeho Syna. Opatrujte svetlo, oheň, aby nebol luďom škoden. Ostávajte s Pánem Bohem,“ alebo: „Odbila dvanásta hodzina, chvál každý duch Hospodina. Opatrujte kury, husi, nech vám ich tchor nepodusí.“ Po odhlásení zatrúbil na roh toľkokrát, koľko bolo hodín. 
   Čo mal bubeník vyhlásiť, sa dozvedel od richtára. Tomu správu priniesol dráb. Bubeník nosil čižmy, rajtky a klobúk a na pleci mal zavesený malý bubon. Zvyčajne bol zároveň aj kišbirom. Na začiatku hlásenia dlhšie udieral palicou na bubon a čakal, kým sa ľudia zídu z domov na ulicu. Na konci hlásenia udrel na bubon trikrát. Hlásenie začínal vetou: "Dáva sa na známost..." Bubeník tiež musel v noci zisťovať, či niekde nehorí alebo či sa niekde nečiní zlodej. V lete oheň cez noc strážili hasiči. Bubeníkmi na Cajle boli Mondok, Jozef Mikes a Pavol Baláž.
   K práci bubeníka sa viažu aj rôzne príhody. Raz v noci na 1. mája mládenci vyložili komusi bránu na strechu a domáci si to nevšimli. Preto bubeník hlásil: „Stracila sa brána, každému bola známa, no neví sa, či to bolo z huncutérie alebo naozaj.“ Inokedy sa husi pásli na pažiti a prebehli cez potok na lúky. Hlásnik hlásil: "Hájnik zajal husi, sú u richtára, a komu chýbajú, nech si dojde pre ne a zaplatí škodu." Richtárovi sa totiž nahlasovala každá škoda a ujma a on
o tom podával správu do Pezinka.
   Ďalšia príhoda sa stala Martinovi Slezákovi, keď išiel hlásiť dvanástu hodinu. Vyše cajlanského kostola sa kedysi nachádzalo pústko. V jeden večer sa tam usadili Cigáni. Nazbierali si dreva a uvarili si kašu v hlinenom hrnci. Keď sa najedli, v hrnci ešte niečo zostalo. Prišiel tam veľký pes, ktorý hrniec oňuchával. Veľmi mu to voňalo, preto strčil hlavu do hrnca. Hoci sa najedol, hlavu si už z hrnca nemohol vytiahnuť. Vybehol na ulicu a práve tadiaľ prechádzal Martin Slezák hlásiť dvanástu hodinu. Pes si ho všimol a utekal za ním. M. Slezák sa dal na útek, lebo si myslel, že je to obluda bez hlavy. Prišiel domov a nemohol od strachu ani zaspať. Všetko však vyrozprával svojej manželke. Ráno sa šiel pozrieť na veľké laby, ktoré po oblude zostali, lebo chcel zistiť, kadiaľ utekala. Hneď nato vyšla von pani Kanichová, ktorá bývala oproti kostolu. M. Skezák jej porozprával celú udalosť, ktorá sa mu stala o polnoci a pani Kanichová mu odpovedala: „Och, ty chmulo, aká by to bola obluda! Veď to bol moj pes! On vyžíral cigánsku kašu, čo varili pri potoku!“ Povedala mu, že ráno našla pri dverách psa s hrncom na hlave. Takú ju mal opuchnutú, že mu hrniec nemohla stiahnuť. Musela na neho podobrotky volať, jednou rukou ho hladkať a polienkom v druhej ruke mu hrniec rozbiť.

 

Peter Sandtner

 


Ohodnoťte článok: