Výstava v mestskom múzeu pripomína hrôzy i hrdinstvá Veľkej vojny

November 2018 / Prečítané 68 krát

   Na Martina, teda 11. novembra, uplynulo presne sto rokov od chvíle, keď utíchli posledné výstrely I. svetovej vojny. Jej hrôzy, ktoré si ešte pamätala generácia našich starých matiek a otcov, pripomína expozícia Fragmenty Veľkej vojny v Mestskom múzeu Pezinok. Vojenské vyznamenania, medaily a diplomy, uniformy a zbrane i ďalšie zaujímavé predmety zozbieral a predstavil verejnosti Ivan Chudý, ktorý návštevníkov zároveň aj sprevádzal po svojej expozícii. A o svoje zanietenie pre toto historické obdobie sa podelil aj s čitateľmi Pezinčana.

l Čo vo vás vzbudilo záujem o také kapitoly histórie, ako sú Rakúsko-Uhorsko či I. svetová vojna?
   Záujem o túto časť histórie vo mne vzbudil môj prastarý otec, resp. otcovo rozprávanie o ňom, pretože zomrel skôr, než som sa narodil. Ako 18-ročný narukoval v roku 1918 do rakúsko-uhorskej armády a bojoval ako delostrelec na talianskom fronte – na Piave, kde bol aj zranený, no mal to šťastie a prežil a po skončení vojny sa vrátil domov.

l Výstava sústreďuje veľké množstvo cenných relikvií a historických predmetov. Ako vznikajú takéto zbierky?
  
K zberateľstvu som sa dostal len náhodou – v roku 2007 kúpou jednej medaily v starožitníctve. Keď som ju už mal, začal som zisťovať, čo to vlastne je, za čo bolo toto vyznamenanie udeľované. Nakúpil som nejakú literatúru, získal som kontakty na iných zberateľov. A samozrejme som zatúžil po ďalšej medaile.

l Je u vás silnejšia zberateľská vášeň alebo láska k histórii? Alebo sa tieto záľuby dopĺňajú?
  
Úprimne môžem priznať, že sa dopĺňajú. Vždy, keď do zbierky kúpim nejaký nový predmet, vyznamenanie, fotografiu vojaka či nejaký odznak, snažím sa o ňom zistiť čo najviac, jeho pôvod, históriu a ak sa dá, tak aj pôvodného majiteľa, hlavne pri fotografiách. Takže vždy, keď
podľahnem zberateľskej vášni, podnietim tým zas aj bádanie a lásku k histórii. No funguje to aj opačne.

l Ľudia si minulosť často idealizujú. Vy by ste chceli žiť v časoch, ktoré približuje výstava? V čom bol ich pôvab a čom boli povedzme drsnejšie než súčasnosť?
   Osobne by som vtedy žiť nechcel. Bola to ťažká doba, vo svete zúrila vojna, muži umierali po tisícoch denne na bojiskách, v zázemí bola bieda a hlad, deti zomierali často malé a ženy museli zastať všetku robotu. Je to niečo nepredstaviteľné a my, dnešní ľudia, by sme si asi len ťažko zvykali. Ale na druhej strane život bohatšieho šľachtica v kaštieli na vidieku na prelome 19. a 20. storočia by mi proti srsti určite nebol (smiech).

l Mal na konci 19. či začiatku 20. storočia človek – konkrétne muž ako vojak – iný vzťah k armáde než majú dnešné generácie? Ako sa vyrovnával s vojenskou službou, najmä počas vojny, keď sa rukovalo „naostro“? Považoval to za nutné zlo alebo aj za česť?
  
Hlavne treba rozlišovať medzi dôstojníkom a vojakom povinnej vojenskej služby. Mnohí z nás
si ešte pamätajú na povinnú „vojenčinu“ a snahy mnohých vyhnúť sa jej za každú cenu. Tak podobne to bolo už v minulosti. Už vtedy sa vyskytovali javy ako nedostavenie sa na odvod, útek pred odvodom za hranice, či dokonca vysťahovalectvo ako spôsob, akým sa človek vyhol vojenskej službe. Dôstojnícky zbor naproti tomu požíval veľkú vážnosť a armáda bola považovaná za chrbticu monarchie. Dôstojníci boli prezentovaní ako vzor cnosti, skutoční muži, ochotní kedykoľvek položiť svoj život za vlasť a za panovníka, ktorému skladali prísahu. Pokiaľ ide o náladu medzi „odvedencami“, vyhlásenie vojny vzbudilo vlnu nadšenia a muži s hrdosťou a plní odhodlania odchádzali na front – čo súviselo hlavne s vyhláseniami o rýchlom konci vojny. Neskôr, keď bolo jasné, že koniec vojny je v nedohľadne a zhoršila sa aj situácia v zázemí, považovalo sa to skôr len za povinnosť a nutné zlo.

   Možno preto, že I. svetovú vojnu zatienila druhá, alebo preto, že už vymierajú pamätníci na túto udalosť, pomerne málo sa o Veľkej vojne hovorí. V čom vidíte posolstvo týchto čias, ktoré by nás malo osloviť?
  
Bohužiaľ, veteráni prvej svetovej vojny už medzi nami nie sú, posledný vojak prvej svetovej vojny zomrel v roku 2011. Takže sme stratili „priamy kontakt“, no ako ste aj spomenuli, prvú svetovú vojnu zatienili aj hrôzy druhej svetovej vojny. Pravdou však je, že prvá svetová vojna, čo sa týka strát na životoch vojakov pochádzajúcich z územia dnešného Slovenska, bola najhorším konfliktom na našom území. Narukovalo približne 400 000 mužov a takmer 70 000 z nich zahynulo, čo znamená, že padli v boji, zomreli na následky zranení či chorôb alebo zostali nezvestní. Bohužiaľ v neskoršom období boli vyzdvihované zásluhy len časti vojakov, príslušníkov československých légií, a na vojakov rakúsko-uhorskej armády sa zabúdalo. Druhá svetová vojna, hrôzy páchané na civilnom obyvateľstve, holokaust a následná zmena režimu u nás akoby hrôzy prvej svetovej vojny odsunuli do úzadia ako niečo dávne a vzdialené. No nesmieme zabúdať, že tí muži bojovali a mnohí aj položili život za svoju vlasť. Občas je v spoločnosti snaha prezentovať vojakov z územia Slovenska – podobne ako českých vojakov – v štýle Švejka, no slovenskí vojaci boli považovaní za statočných vojakov verných panovníckemu domu. Až v neskoršom období sa objavili v armáde javy ako odopieranie poslušnosti,či vzbury, no to súviselo hlavne so zlým zásobovaním vojska a zlou situáciou v zázemí.

l Dokedy si budú môcť návštevníci pozrieť vašu expozíciu?
Až do 31. decembra, teda do konca roka.

 

(kam)

   Ivan Chudý pochádza z Banskej Bystrice, no posledných päť rokov žije s manželkou a dvoma deťmi v Pezinku. Je členom Slovenskej faleristickej spoločnosti, Klubu vojenskej histórie Beskydy Humenné, tradičného spolku Pešieho pluku č. 99 z Viedne a Rakúskej spoločnosti Alberta Schweitzera, v ktorej je zároveň delegátom pre Slovenskú republiku.

 


Ohodnoťte článok: