Ako sa pred sto rokmi rodila republika

November 2018 / Prečítané 24 krát

Pezinok 1918 (FOTO: archív Mestského múzea Pezinok)

   Po spontánnom vyhlásení Československej republiky 28. októbra 1918 vládla v Prahe eufória, no v ostatných končinách novovznikajúceho štátu pretrvával chaos, neistota a rabovačky. Monarchia len pozvoľna a nerada opúšťala mocenské pozície, často dochádzalo k ozbrojeným stretom medzi československými a maďarskými vojskami.
   Záznamy v archívoch prezrádzajú, akú dramatickú dobu prežívali obyvatelia Pezinka, Modry, Bratislavy, Trnavy a ďalších oblastí na západe Slovenska napriek tomu, že sa 11. novembra 1918 prvá svetová vojna definitívne skončila.
   Atmosféru týchto čias zachytávajú napríklad zápisy z četníckych staníc:
   „Rozpadnutie ríše Rakúsko-Uhorskej a československá samostatnosť bola na Slovensku vyhlásená 30. októbra 1918. Nato začalo sa s obsadzovaním slovenského územia československým vojskom počínajúc od Břeclavi smerom k Bratislave a potom ďalej na východ. Bratislava sama bola obsadená v noci na 1. január 1919. Maďarské vojsko a úrady ustupovali pred príchodom nášho vojska a došlo na mnohých miestach k vážnym prestrelkám. Prvú vojenskú hliadku na obsadenie Bratislavy viedol nadporučík Alois Pejchota a bola mu na Lamačskej ceste zákerne prestrelená noha.“
   V samotnej Bratislave bolo československé vojsko ako obyvateľstvom tak i obchodníctvom „úplne bojkotované a bolo nútené si všetky životné potreby aj násilím vymáhať“. V ďalšom
zázname sa konštatuje: „Hneď po vyhlásená samostatnosti nastalo na Slovensku všeobecné rabovanie, plienenie a páchanie trestných činov. Týmto zločinnostiam urobil koniec až príchod četníctva.“
   Prekážky robili žandárom spočiatku aj politické úrady aj súdy. Na druhej strane „v poprevratovej dobe bolo slovenské obyvateľstvo četníctvu priaznivo naklonené“. Túžba po pokoji a verejnom poriadku bola hlavne u vzdelanejšieho ľudu príliš veľká.
   Ako prvé dni Československa prebiehali v susednej Modre, môžeme sa dozvedieť vďaka záznamom Pavla Šullu, bankového úradníka, kronikára a historika.
   „Tu som spolu s modranskými priateľmi očakával zrod nového slobodného štátu, Československej republiky. Hovoril nám o nej modranský farár, Samuel Zoch, ktorý ako člen Maffie chodieval do Viedne a odtiaľ prinášal správy o zahraničnom odboji. Pamätám sa, raz cestoval som s ním kočiarom do Pezinka a cestou nám rozprával už aj o tom, kto a kde bude županom,“ uvádza Pavel Šulla vo svojich záznamoch. Podľa nich Zoch svojim priateľom a modranským učiteľom prečítal svoj text Deklarácie slovenského národa ešte pred svojou cestou do Martina, kde bola 30. októbra 1918 schválená.
   Celá Modra zajasala, keď sa Zoch z Martina vrátil a 1. novembra z balkóna mestského domu oznámil národu na veľkom zhromaždení, že máme svoj slobodný štát, Československú republiku.
   „V ten deň, 1. novembra večer, pozval nás Zoch mnohých aj do veľkej miestnosti fary a zreferoval nám podrobnejšie o priebehu zhromaždenia v Martine 30. októbra. Veľmi nadšene vraj rečnili Juriga a Hlinka. S Jurigom cestoval vo vlaku do Martina. Juriga nazýval Zocha posmešne ´fúzatým Samkom´. Zochova fara stala sa v tých dňoch štábom práce, kde sa robili ďalšie prípravy a plány, rozdeľovali úlohy. Na fare schádzala sa mládež i stárež... Mne Zoch pridelil úlohu kuríra. Hneď po schôdzi na fare vyslal ma do Martina s listom a odkazom ku predsedovi Národnej strany Matúšovi Dulovi. Jeho manželka, pani Mária Zochová, dala mi na cestu 100 korún a 1. novembra pred polnocou nastúpil som cestu.“
   Rozprávanie Pavla Šullu verne a autenticky vykresľuje atmosféru týchto dní: „Na stanici Modra-Veľké Šenkvice bolo rušno. Prišiel vlak plný vojska, ktoré sa vracalo z bojísk. Obsadili všetky triedy, aj strechu vozňov. Viezol som sa len na chodbe. Bolo sychravé novembrové počasie. Na stanici v Trnave bol ruch ešte väčší. Do vlaku pristupujúci rozprávali o rabovačkách v meste a na okolí. V Leopoldove vítali nás hlavne strojových pušiek. Boli tu maďarské gardy a vojsko. Osobný vlak ďalej nešiel, nasadli sme do nákladného vlaku do vozňov od uhlia. Viezli sa v ňom hlavne ruskí vojenskí zajatci, aj keď bola zima, vojaci od radosti tancovali a zahrievali sa tak.
   V Žiline na stanici patrolovali maďarské gardy, ktoré boli označené maďarskými kokardami. Na stanici stál dlhý vlak s nemeckým vojskom, čo sa vracalo z rumunského bojiska.
   Konečne nadránom, keď už svitalo, po prvý raz v živote stúpil som na pôdu slovenskej Mekky, Turčianskeho Sv. Martina. Kým až po Martin vyzeralo všetko ešte ako v starom Uhorsku, tu hneď bolo badať, ba cítiť závan iného ducha. Tu už viali slovenské zástavy na domoch i na dome Tatra banky, kde bolo 30. októbra národné zhromaždenie. Na uliciach kde-tu stáli národné stráže, majúce slovenské trikolóry. V meste bol poriadok a ticho, úplný pokoj.“
   Šulla musel za Dulom cestovať do Ružomberka, kde v budove Úverovej banky zasadala Národná rada. Odovzdal list a čakal na odpoveď. Spiatočná cesta potom už bola veselšia. Na niektorých železničných staniciach viali slovenské národné zástavy. Vo vlaku aj teraz bolo počuť chýry o rabovačkách. Bolo počuť i správy, že české vojsko obsadilo Skalicu a Holíč a postupuje ďalej. Aj Sokoli, že nastupujú na Slovensko.
   Už spomínané rabovačky, ale aj boje s ustupujúcimi maďarskými vojakmi vystrašili aj obyvateľov Chtelnice, kde sa odohrala jedna z najväčších tragédií týchto dní. Ozbrojená jednotka asi 40 mužov vnikla do obce 7. novembra 1918. Vtedy sa votrelcov podarilo vyhnať, no radosť bola predčasná. Už 11. novembra nastal deň, ktorý sa do histórie obce natrvalo zapísal čiernym písmom.
   „Sv. Martin neprišiel na bielom koni, za pekného jesenného počasia väčšina občanov pracovala na poli. Nečakane vtrhol do obce silne vyzbrojený oddiel maďarskej gardy v počte do 80 mužov zo smeru od Vrbového,“ uvádza Jaroslav Polakovič vo svojej knihe História Chtelnice vydanej pri príležitosti 790. výročia prvej písomnej zmienky o obci publikovanej aj na jej webovej stránke.
   „Garda obsadila námestie, násilím vyniesli na vežu kostola guľomet, čím prakticky ovládli situáciu v obci. Prekvapená miestna strážna skupina slabo ozbrojená sa nevládala postaviť na
odpor, časť mužov utekala do okolitých dedín získať pomoc. Bezbranní občania sa zachraňovali útekom do blízkych lesov. Ozbrojení útočníci bez väčšieho odporu obsadili obec, prechádzali od domu k domu, hádzali granáty, strieľali, zapaľovali domy a stodoly. Podarilo sa im pochytať skupinu asi 20 mužov i mládencov, ktorých odviedli na námestie, kde do nich strieľali, pichali bodákmi a mučili rôznymi spôsobmi. Výsledky tejto masakry boli hrozné: namieste 7 mŕtvych, viac ťažko ranených, ktorých museli previezť do nemocnice do Trnavy,“ konštatuje Jaroslav Polakovič.
   Celková bilancia jediného dňa sa skončila otrasne: 11 mŕtvych, z nich jeden z Dechtíc, desiatky ranených. Pri odchode v Dolnom Lopašove na cintoríne vojaci zastrelili dvoch miestnych občanov.
Tragédia sa zapísala medzi najkrvavejšie prevratové udalosti roku 1918 na Slovensku. Jej ohlas sa dostal až do vlády Československej republiky v Prahe a protest sa mal odoslať účastníkom mierovej konferencie v Paríži.
Nemenej dramatické boli udalosti v Trnave, ktorú 7. novembra 1918 obsadilo československé vojsko bez boja. Odzbrojilo maďarskú gardu a nastolilo v meste poriadok. O tri dni na to do Trnavy pricestovali zvláštnym vlakom členovia dočasnej slovenskej vlády. No už deň na to sem vtrhli opäť Maďari. Maďarský župan dokonca do Trmavy poslal obrnený vlak s rotou námorníkov pod vedením nadporučíka Heltaya. Vojaci hneď na stanici prepadli četníkov, pričom troch zastrelili.
   Svedkom tragických udalosti bol aj Samuel Zoch a popísal ju týmito slovami: „Zase som videl, ako strhávajú na stanici nápis, a to nápis slovenský. A videl som radostné tváre a počul len maďarský hovor: Už ich, Čechov, vyhnali a sú tu znova Maďari! A ja som plakal zase zmietaný neistotou a bázňou, a na tento plač nezabudnem nikdy.“
   Pre Zocha z toho vyplynulo ponaučenie: „Keby sme sa dostali do jedného štátu s našimi otročiteľmi, bolo by to také alebo ešte horšie, ako dosiaľ bolo. A aby sme sa tam nedostali, potrebujeme niekoho, na koho sa môžeme oprieť a to nie je nikto iný ako český národ.“
   Československé vojsko Trnavu definitívne obsadilo 24. novembra 1918. Situácia sa začínala upokojovať a moc v obciach a mestách na západnom Slovensku postupne preberali Národné rady. V Pezinku sa 12. decembra konalo ustanovujúce zasadanie stálej Slovenskej národnej rady na čele s predsedom Milanom Žarnovickým. Jej členovia prevzali vedenie mesta pod ochranou veliteľstva Československej armády v Pezinku na čele s nadporučíkom Zábranským. Rada sa zaoberala aj prozaickými vecami, napríklad nákupom zemiakov či podporou pre manželky nezvestných a zajatých vojakov alebo penziou pre vdovy, ktoré svojich mužov stratili v bojoch.
   „Námestný mešťanosta Dr. Ottokár Jamnický oznámil, že vláda nariadila, aby sa všetky dane
a verejné poplatky i naďalej odvádzali i novoutvorenému československému štátu. Z týchto daní budú sa zakrývať predne mestské výdavky, zvyšok ale ukladať sa má do berného úradu,“ konštatuje archívny zápis zo zasadnutia v Pezinku. Mesto malo svojich strážcov s platom 20 korún denne bez večere.
   No a Pezinčanov vo svojom liste oslovil 17. decembra 1918 aj novovymenovaný župan Samuel Zoch:
   „Oznamujem Vám, že som pánom ministrom Československej republiky s plnou mocou pre Slovensko vymenovaný za župana Prešporskej stolice a mesta Prešporku a prosím, aby ste moje vymenovanie v známosť vzali, a mňa v mojom úradovaní dľa všetkých síl podporovali.
   Vymenovanie toto som ani nehľadal, ani nečakal. A neprijímal som ho ako hodnosť, ale ako prácu. A túto svedomitú a napnutím všetkých síl spojenú prácu žiada odo mňa i od Vás náš nový a mnohosľubný štát a budem ju považovať prísne od každého mne podriadeného úradu.
   V zmysle 1. Par. Zákona o mimoriadnych ustanoveniach pre Slovensko rozpúšťam zastupiteľský sbor i všetky výbory mesta Pezinka ako i doterajšiu národnú radu, Kým by som ale vymenovanie nového zastupiteľského úradu previedol, poverujem národnú radu dočasným vedením záležitostí.
   Keď želám Božie požehnanie na Vaše mesto, prosím, aby ste sa dokázali hodnými občanmi nášho kultúrneho a drahého štátu Československého.“
   Samozrejme, dejiny novovzniknutej Československej republiky, ktoré sa začali písať pred sto rokmi, boli aj v ďalších dňoch a týždňoch bohaté na dramatické zvraty a zápletky, o ktorých si povieme v nasledujúcom čísle Pezinčana.

 

(kam)


Ohodnoťte článok: