Alimenty či vinárska tradícia sú dedičstvom rímskej kultúry

Október 2018 / Prečítané 119 krát

   Je známe, že starí Rimania položili základy vinohradníctva v Európe ale aj v našej Malokarpatskej oblasti. Priekopníkmi však boli aj v mnohých iných odvetviach, mali napríklad fungujúci systém na podporu detí z chudobnejších rodín. Historik Tomáš Klokner z Malokarpatského múzea v Pezinku nedávno zostavil zaujímavú publikáciu s názvom „Korene modernej alimentácie. Alimentačný program v rímskom svete (1. až 3. storočie n. l.).“ O postrehy z čias antiky sa podelil aj s čitateľmi Pezinčana.

l Názov knihy znie trochu neobvykle. Ako by ste charakterizovali tému vašej knihy?
   S pozostatkami vyspelej rímskej civilizácie sa stretávame takmer denne. Niekedy si možno ani neuvedomujeme, že ide o veci, ktoré objavili starí Rimania a my ich objavujeme znovu. Môžem spomenúť podlahové kúrenie, ktoré sa nám môže zdať ako novinka 20. alebo 21. storočia, ale Rimania ho pod názvom hypocaustum poznali už dávno predtým. Takisto na bránkach je dnes rozšírený nápis „Pozor, zlý pes“. V Pompejách sa našla krásna mozaika, na ktorej je na bielom pozadí vyobrazený čierny pes s latinským nápisom „Cave canem“, teda „Pozor na psa“. Nebola umiestnená na plote alebo na bránke ako je zvykom dnes, ale na podlahovej mozaike pred vstupom do domu. Takisto sú jedným z príkladov aktuálnosti rímskej civilizácie aj alimenty.

l Človeku sa pri tomto slove vybaví výživné, ktoré musí platiť napríklad rodič po rozvode.
  
Áno, dnes je to príspevok na výživu, ktorý platia rozvedení rodičia, pričom jeho výšku určuje súd.
   V Ríme išlo o dobrovoľné príspevky, ktoré dávali bohatí jednotlivci rodinám s deťmi. Išlo teda o akýsi sponzoring chudobným rodinám z obcí, odkiaľ títo mecenáši pochádzali. Neskôr sa do rozdeľovania alimentačných príspevkov zapojil aj rímsky štát, čo prirodzene znamenalo výrazné rozšírenie okruhu poberateľov príspevkov. To, čo ma dnes ale najviac fascinuje, je premyslený systém, ktorým sa alimentácia financovala. Alimentačný program fungoval na systéme, prostredníctvom ktorého sa roľníkom ponúkali výhodné hypotéky. Príjemca úveru zaň ručil svojím pozemkovým vlastníctvom a zaviazal sa platiť ročný úrok, ktorý nebol zvlášť vysoký. Získaný úrok sa potom odvádzal do pokladníc príslušných miest (v blízkosti založených pozemkov) a tie mohli z týchto peňazí zabezpečiť príspevky na výživu pre deti z chudobných rodín. Alimentum totiž znamená po latinsky potrava, pokrm, jedlo, strava alebo výživa. Bol to teda príspevok nie na výchovu, kultúru alebo vzdelanie, účelom bolo vyslovene pokrytie najzákladnejších potrieb detí.

l Boli Rimania autormi tejto myšlienky?
  
Nedá sa to jednoznačne povedať, pretože rímska civilizácia nebola väčšinou originálna. Preberala mnohé veci od iných kultúr a národov, predovšetkým od Grékov, Egypťanov alebo Etruskov. Niečo Rimania prevzali, prípadne nápad zredukovali a preberali iba to, čo považovali za dôležité, alebo naopak niečo doplnili. Napríklad rímske kúpele – samotnú kúpeľnú kultúru prebrali od Grékov a doplnili tieto zariadenia podlahovým kúrením, no ďalšie generácie ľudí už hovoria o kúpeľoch ako o rímskom „vynáleze“. O Grékoch v tejto súvislosti nepadne žiadna zmienka. Rovnako v prípade opatrení sociálneho charakteru hľadali Rimania inšpirácie v krajinách na Prednom východe a v Grécku, ktorého civilizácia mala enormný vplyv na celú rímsku spoločnosť. Keďže najmä na Prednom východe mala hospodárska podpora sociálne ohrozených jednotlivcov s cieľom propagandisticky vyzdvihnúť panovníka dlhú tradíciu dávno pred legendárnym založením Ríma, je pravdepodobné, že samotná myšlienka alimentácie pochádza odtiaľ. Rimanom však nemožno uprieť, že alimentáciu a jej fungovanie do detailov rozpracovali a dali jej pravidelný charakter.

l Čo vás k tejto téme priviedlo? Zaujímal vás viac Rím alebo alimenty?
  
Je to téma mojej dizertačnej práce, ktorú som mal z veľkej časti dokončenú, keď som nastupoval v múzeu a bola by škoda, keby nevyústila do vydania monografie. Tým skôr, že monografie na túto tému sa zatiaľ nevyskytujú ani v zahraničí. Na staroveké dejiny som sa začal špecializovať už krátko po nástupe na vysokú školu, no k výberu samotnej témy som sa dostal postupne.

l A čo bolo prvotným impulzom?
  
Štúdium histórie a najmä starovekých dejín je do značnej miery založené na štúdiu nápisov. Na počiatku môjho záujmu bola informácia, že v 19. storočí sa objavili dva nápisy v talianskych mestečkách Veleia a Ligures Baebiani. Oba nápisy pochádzajú z obdobia vlády cisára Traiana, teda z rokov 98 až 117 nášho letopočtu. Nápis z Veleie je dodnes najväčší alebo najobšírnejší zachovaný nápis z rímskych čias. Jeho rozsah sa dá odhadnúť na šesťdesiat strán formátu A4. V úvode je napísané, koľko detí v danej obci Veleia bolo podporovaných, akú výšku mali príspevky, v akom časovom intervale sa deťom vyplácali. A nachádza sa tam kompletný súpis poberateľov úverov, z úrokov ktorých sa „alimenty“ vyplácali aj s presným opisom pozemkov, ktoré vlastnili a ktoré založili v prospech tohto vyživovacieho fondu. Je tam uvedená aj odhadovaná hodnota založeného pozemku, od ktorej sa potom odvíjala výška pôžičky danému roľníkovi. Keď som sa na základe záujmu o tieto nápisy ponáral do problematiky, získaval som ďalšie informácie o cieľoch, vývoji i objeme alimentácie v konkrétnych obciach. Vďaka tomu som bol schopný nájsť odpovede na otázky týkajúce sa napríklad intenzity a formy príspevkov, veku príjemcov, počtu podporovaných detí alebo výšky príspevkov. Komplikovaná bola napríklad problematika byrokratického aparátu, teda ktorí úradníci sa podieľali na administrovaní alimentačných príspevkov i poskytovaných úverov, aké boli ich úlohy, kompetencie a podobne.

l Pre laika znie takmer neuveriteľne, že sa toľko poznania dozvedáme z nápisov.
   Nápisy sú dôležitým historickým prameňom, ktorý má stále veľký potenciál. Pravdepodobnosť, že sa dnes ešte niekde nájde nejaký dosiaľ neznámy literárny spis, je pomerne nízka. Na druhej strane nápisov viažucich sa k rímskym dejinám pribúda každým rokom niekoľko stoviek až tisícok. Ich počet narastá nielen vďaka cieleným archeologickým výskumom, ale často zohráva úlohu aj náhoda. Zachovávajú sa vo fragmentárnej podobe alebo aj v absolútne neporušenom stave. Nápisy na rozdiel od literárnych diel autenticky odrážajú život obyčajných a menej majetných vrstiev rímskej spoločnosti. Sú isto originálnejšie i objektívnejšie než literárne diela a predovšetkým nám odkrývajú život v jednotlivých rímskych mestách a mestečkách, o ktorý sa rímski autori píšuci „svetové dejiny“ väčšinou nezaujímali.

l Nie je prekvapujúce, že sa rímska civilizácia vyznačovala takouto mierou humanizmu?
  
Prejavy humanizmu jednotlivých národov závisia od konkrétneho stupňa vývoja jednotlivých civilizácií. Osobne si myslím, že rímska civilizácia bola na veľmi vysokej úrovni. Svedčí o tom skutočnosť, že na základoch gréckej a rímskej civilizácie vyrástla napokon aj naša európska kultúra. Pocit spolupatričnosti mal veľmi významné miesto v každodennom živote Rimanov. Možno to vidieť napríklad na jednom z najstarších sociálnych rozdelení rímskej spoločnosti na patrónov a klientov. Aj podpora rodín s deťmi formou alimentačných príspevkov bola jedným z prejavov priam povinnosti bohatších postarať sa o chudobnejších spoluobčanov, hoci v prípade podpory štátu sledovala skôr iné, predovšetkým vojenské ciele. Ako vidno, neustále objavujeme a žasneme, čo táto civilizácia dokázala. A keďže sa bavíme na pôde Malokarpatského múzea, musím pripomenúť, že až do konca 19. storočia sa v celej Európe presadzovali a používali tie formy pestovania viniča a výroby vína, ktoré sa zaviedli práve v období Rímskej ríše.

l Z akého dôvodu sa vinohradnícke tradície, ktoré sem Rimania priniesli, zachovali tak dlho?
  
Aj preto, že boli technicky vyspelé. Napríklad taký vretenový lis bol takisto výmysel Rimanov. Staršie kladové lisy používali už Gréci, paradoxne najskôr nie na hrozno, ale na olivy. Rimania však zistili, že sú nemobilné a nepraktické. A keďže boli remeselne zruční, dokázali zhotoviť vretenový lis. Ďalšie civilizácie to však dlhšiu dobu nevedeli. Svedčí o tom situácia v germánskych kráľovstvách, ktoré vznikli na troskách Rímskej ríše.

l Prečo sa v 19. storočí od rímskych tradícií ustúpilo?
  
Stalo sa tak kvôli ochoreniu viniča známeho ako fyloxéra. Táto rozsiahla epidémia spôsobila, že sa začala viac šíriť osveta, vinohradníci sa združovali do spolkov a spoločnými silami hľadali nielen účinný liek proti fyloxére, ale aj nové metódy a technológie pri obrábaní viniča, resp. pri dorábaní vína. Teda katastrofa, ktorú táto nákaza spôsobila, mala aj pozitívny dopad v tom zmysle, že vinohradníctvo a vinárstvo po jej skončení výrazne pokročilo dopredu.

l Máme informácie o vinárstve v časoch starého Ríma?
  
Pekne toto obdobie zachytil vo svojom spise Plínius starší, rímsky prírodovedec, politik a veliteľ rímskeho loďstva. Zomrel zhodou okolností v roku 79 pri výbuchu sopky Vezuv, pretože jeho loďstvo kotvilo v neďalekom prístave – a kým všetci utekali z Pompejí preč, jediný on chcel zistiť, čo sa deje. Žiaľ, zahynul, udusil sa jedovatými výparmi. Vďaka Plíniovi vieme, že Rimania v prvom storočí poznali asi 90 druhov vín. Víno sa v ich civilizácii považovalo za najpopulárnejší nápoj. Pili ho od rána do večera, ale na druhej strane ho pili riedené vodou v pomere jedna ku dvom. Piť neriedené víno sa totiž v antike považovalo za nečestné a ponižujúce. Každý mal navyše nejaký vlastný recept na víno, ľudia ho zvykli dochucovať medom, koreninami, mätou alebo inými bylinkami. Vína nemali označenia ako v súčasnosti, nazývali sa väčšinou podľa lokality. Najdrahšie bolo tzv. falernské víno, ktoré malo štyrikrát vyššiu cenu než obyčajné. A vieme tiež, ktoré víno bolo najhoršie – bolo to vatikánske víno. Nevyrábal ho samozrejme Vatikán, ale pestovalo sa v oblasti, kde sa dnes nachádza sídlo pápeža. Víno, ktoré sa z týchto viníc dorábalo, bolo podľa svedectiev rímskych autorov mimoriadne kyslé.

l Často zaznieva otázka, prečo rímska civilizácia zanikla.
  
Príčin bolo viacero a treba povedať, že až ich vzájomná kooperácia viedla k definitívnemu zániku obrovskej ríše, ktorá sa rozprestierala na troch kontinentoch. Jeden z dôvodov bolo vojenské ohrozenie, ktorému Rimania už nedokázali čeliť, ale Rím musel samozrejme čeliť aj mnohým iným problémom v sociálnej, hospodárskej, náboženskej či kultúrnej oblasti. Zánik Rímskej ríše však prebiehal postupne. Napokon v 5. storočí zanikla len západná časť Rímskej ríše a východná pretrvala ďalších tisíc rokov až do roku 1453, kedy Turci obsadili Konštantínopol. Ale aj keď táto civilizácia vymizla, jej svet je stále živý. To sa týka aj problematiky alimentov.

l Na čo sa môžu ešte tešiť návštevníci Malokarpatského múzea?
  
Ľudia sa u nás môžu dozvedieť o histórii regiónu, jednotlivých jeho miest, ale najmä o dejinách vinohradníctva a vinárstva pod Malými Karpatmi. V tomto smere je našou pýchou unikátna zbierka lisov na hrozno, dnes už zrejme najväčšia v celej Európe. Už 15. novembra sa bude na pôde múzea prezentovať aj knižka venovaná vinohradníckym lisom v Malokarpatskej oblasti. Vo vydávaní vedeckých publikácií by sme chceli pokračovať aj v ďalších rokoch.

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: