Vinobranie je oslavou stáročnej vinárskej tradície v Pezinku

September 2018 / Prečítané 95 krát

   Je to sviatok, bez ktorého si jeseň v Malých Karpatoch nevieme predstaviť. Vinobranie sa stalo súčasťou vinohradníckej tradície v Pezinku ale aj v okolitých obciach a mestách.
   Začiatky vinárskej tradície v Malých Karpatoch siahajú hlboko do minulosti, tak ako korene viniča do najhlbších vrstiev pôdy. Podľa niektorých zdrojov sa na svahoch našich hôr pestuje vinič už asi 3000 rokov. Najstarší nález, ktorý to potvrdzuje, pochádza zo starovekého hradiska Molpír nad Smolenicami.
   „Na vrchu Molpír pri Smoleniciach našli archeológovia sedem vinohradníckych nožov a hlinenú nádobu na víno z asi 7.-6. storočia pred naším letopočtom,“ uvádzajú Prof. Ing. Štefan Poláček a PhDr. Milan Poláček zo Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre vo svojej práci Vinohradníctvo a vinárstvo – história a súčasnosť.
   Začiatky vinohradníctva sa podľa publikácie spájajú s panovaním rímskeho cisára Marka Aurélia Próba (276-282 n.l.), keď si rímske légie podmanili takmer celú strednú Európu. Samotný panovník je tak považovaný za zakladateľa európskeho i slovenského vinohradníctva. Okolo rímskych táborov na území dnešného Rakúska a Slovenska sa pestoval vinič pochádzajúci z rímskej ríše. Za pomoci vojska boli vysadené vinice v Bratislave, Devíne, Stupave, Trenčíne a v tokajskej vinohradníckej oblasti.
   Písomné zmienky o vinohradníckom remesle sa v Pezinku, resp. v malokarpatskej oblasti datujú do 13. storočia. Cech vinohradníkov tu pôsobí od roku 1494. Na juhozápadnom Slovensku sa o rozvoj vinárstva vo veľkej miere zaslúžili aj prisťahovalci z rakúskych krajín a z Bavorska.
   Za zlaté obdobie vinohradníctva sa potom považuje zveľaďovanie viníc v 18. storočí počas panovania Márie Terézie a Jozefa II. Na území dnešného Slovenska sa v širokom rozsahu uskutočňovala výsadba viníc, a preto v roku 1720 bolo približne 57000 ha vinohradov, čo bola približne trojnásobne väčšia výmera než v súčasnosti. Ďalší rozmach vinohradníctva nastal po roku 1848 zrušením poddanstva.
   „Takisto aj história vinobraní siaha do oveľa hlbšej minulosti, hoci predtým išlo skôr o oberačkové slávnosti,“ povedal pre časopis Pezinčan Martin Hrubala, riaditeľ Malokarpatského múzea v Pezinku. „Tieto slávnosti sa konali už počas 18. a 19. storočia a odohrávali sa v jednotlivých vinohradníckych dvoroch. Boli teda komornejšie, ale o to družnejšie.“
   Slávnostnou udalosťou bol už samotný začiatok oberačkovej sezóny. Dával ho vinohradnícky richtár, takzvaný pereg, keď usúdil, že je hrozno zrelé a oberačka sa môže začať. Richtár a mestská rada si dali nejaký ten dúšok čerstvého burčiaku a sezóna bola otvorená.
   Druhou zaujímavosťou je, že kým dnešné vinobrania sa zvyknú konať počas „najhorúcejšej“ oberačkovej sezóny, teda v septembri, v minulosti sa oslavovalo, až keď sa oberačka skončila.
   „Malo to svoju logiku, keďže dnes, počas vinobrania, vám asi dve tretiny vinárov povedia, že nemajú na nič čas, pretože majú veľa práce s oberaním a so spracovaním hrozna,“ vysvetľuje Martin Hrubala. „V minulosti sa preto oberačkové slávnosti konali koncom septembra, resp. až v októbri. Väčší vinohradníci si na výpomoc okrem členov svojej rodiny zavolali aj tzv. tovarichárov, dnes by sme povedali brigádnikov. Pooberané hrozno vo veľkých drevených kadiach sa potom zvážalo na vozoch z vinohradov do dvorov, kde sa ďalej spracovávalo. A keď išiel posledný voz s úrodou, vyzdobil sa stužkami a všetci oberači ho sprevádzali za zvukov hudby, napríklad harmoniky. Vinohradník predniesol ďakovnú reč, uľavilo sa mu, že je úroda pod strechou, pohostil oberačov nejakým jedlom a dúškom a na dvore sa družne oslavovalo. Takmer každý väčší vinohradník mal teda oberačkovú slávnosť vo svojom dvore.“
   Takto sa rodila aj tradícia alegorických vozov a sprievodov. Priamo na vozoch sa ponúkal čerstvo vylisovaný mušt i zrelé víno a na jednom sa pod baldachýnom viezla kráľovná slávnosti. Celý sprievod prechádzal mestom a skončil v jednom z miestnych hostincov, kde pokračovala zábava.
   Tradícia vinobraní sa oživila opäť v roku 1934. Prvé Vinobranie sa konalo 28. septembra na sviatok svätého Václava a usporiadalo ho mesto v spolupráci s Vinohradníckym družstvom a Štátnymi železnicami.
   „Išlo o roky po hospodárskej kríze, kedy sa mesto snažilo dať impulz hospodárskemu rozvoju, teda aj vinárstvu i cestovnému ruchu. Preto sa oberačkové slávnosti zorganizovali vo väčšom štýle a napríklad z Bratislavy, aj z iných miest boli do Pezinka vypravené mimoriadne vlaky,“ hovorí Martin Hrubala.
   O vinobraní sa dočítame aj v Pamätnej knihe mesta Pezinok: „Poriadateľstvo nemusí ľutovať námahy spojenej s prípravou propagačného dňa pezinského vína. Slávnosti sa vydarili veľmi skvele. Krátko po druhej hodine odpoludnia z Kláštorskej ulice pohol sa bohate krojovaný alegorický sprievod a veľkými špaliermi obecenstva prešiel Wieserovou a Kollárovou ulicou na Hlavné námestie, kde bola postavená veľká tribúna pre reprezentantov úradov a členov mestskej rady. Počas sprievodu odovzdal starosta mesta Pezinka Michal Čech dr. Kállayovi (minister mimo služby) symbol vinobrania – krásnu korunu zotkanú zo strapcov hrozna. Dr. Kállay poďakoval všetkým účinkujúcim a prial im, aby sa v Pezinku stále dobré víno rodilo ako dosiaľ a aby ho mohli za slušné ceny predávať.
   Nemecká vinohradnícka mládež predviedla svoje ukážky zvykov nemeckých vinohradníkov. Všeobecný záujem vzbudila ukážka slovenskej svadby prevedená pred tribúnou. Predvedené boli všetky zvyky od privedenia mladoženícha a nevesty ku svadobným rodičom až po čepcovanie a veselicu.“
   Pre veľký úspech sa akcia opakovala aj v roku 1935, rovnako na sviatok sv. Václava, ktorý pripadol na sobotu. Spoluorganizátorom podujatia bol tento raz aj Včelársky spolok. A opäť citát z mestskej kroniky: „Touto slávnosťou mesto už po druhý raz usilovalo sa obnoviť staré zvyky, ktoré boli pýchou vinohradníkov. Štátne železnice vypravili na túto slávnosť niekoľko vlakov zo všetkých strán, aby tak umožnili veselý deň nie len blízkemu, ale i vzdialenému okoliu a aby zároveň propagovali a šírili známosť nášho vína, ktoré dnes viac a viac dobýva si lepšie a širšie umiestnenie.“
   Po 2. svetovej vojne sa vinobranie konalo 13. októbra 1946 a záznam z neho zhotovil aj Československý rozhlas.
   V nasledujúcich rokoch bolo zvykom organizovať podobné akcie pod hlavičkou dožinkových slávností ospevujúcich úspechy združstevňovania.
   Malokarpatské vinobranie sa v súčasnej podobe prvý raz konalo v roku 1958 v Modre a v nasledujúcom roku v Pezinku. Odvtedy sa vinobrania až do roku 2004 organizovali striedavo v oboch mestách, neskôr sa pridali aj Rača, Svätý Jur či Vajnory. Dnes oslavujeme vinobranie v Pezinku každoročne. Aj tento rok je pripravený bohatý program, občerstvenie a ostáva si len „objednať“ priaznivé počasie. Malokarpatské múzeum v Pezinku ako bonus pripravilo v predvečer vinobrania prezentáciu knihy Víno v prameňoch a v ten istý deň, teda 20. septembra o 17. hodine, sa na pôde múzea otvorí aj výstava s názvom LAPIŤ UMENIE. Ostáva nám len si zaželať príjemnú zábavu a dodať tradičné: „Na zdravie!“

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: