Hádzanári sa museli postarať o dresy aj ihrisko

August 2018 / Prečítané 86 krát

   V Pezinčanovi uverejňujeme sériu článkov o histórii hádzanej v Pezinku. Prinášame vám ďalšiu časť, ktorá je venovaná najme päťdesiatym rokom minulého storočia.
   V rámci telesnej výchovy na Základnej škole (ZŠ) Senecká cesta sa v Pezinku hrala aj hádzaná. Vytvorilo sa družstvo hádzanej žiačok, ktoré reprezentovali školu na turnajoch alebo priateľských zápasoch.
Družstvo mužov Slovan NV Pezinok v roku 1957. Horný rad: František Nagy, Emil Otřísal ml., tréner, Roland Wittgrúber, Stanislav Began, Jozef Svrček, Dušan Oslej, Jozef Korytár, Rudolf Kinder. Dolný rad: Martin Starna, Ladislav Sandtner, Lajo Pukančík, Vladimír Benčurík.

Družstvo mužov Slovan NV Pezinok v roku 1957. Horný rad: František Nagy, Emil Otřísal ml., tréner, Roland Wittgrúber, Stanislav Began, Jozef Svrček, Dušan Oslej, Jozef Korytár, Rudolf Kinder. Dolný rad: Martin Starna, Ladislav Sandtner, Lajo Pukančík, Vladimír Benčurík.

 

 

   Po skončení ZŠ pokračovala Eva Otřisalová v hádzanej. Najskôr hrala od roku 1957 ako dorastenka a neskôr ako staršia dorastenka za Slovan NV Častá. Potom hrala za Štart Bratislava, Vinohrady Bratislava, a z Vinohradov odišla do Nitry. Ženy TJ Plastika Nitra sa v roku 1972 stali majsterkami ČSR. Eva Salingerová, rod. Otřísalová, je majsterkou športu a bola československou reprezentantkou.
   Podstatná zmena v pravidlách hádzanej nastala v roku 1956. Na kongrese IHF vo Švédsku, ktorý sa konal v dňoch 30. 8. až 2. 9. 1956 prijali úpravu pravidiel, podľa ktorej sa dovoľoval v hre s loptou basketbalový dribling. Nové pravidlá boli na Slovensku akceptované v roku 1957. Táto zmena pravidiel spôsobila, že hádzanú už nebolo možné hrať na tráve. Z toho dôvodu sa hľadal v Pezinku pozemok, kde by sa dalo hrať podľa nových pravidiel.
   Táto možnosť nastala v roku 1957. Po dohovore s predstaviteľmi ľadového hokeja a mesta bolo ihrisko ľadového hokeja nachádzajúce sa v areáli mestského kúpaliska uvoľnené pre hádzanársky oddiel. Dôvodom ukončenia činnosti hokejistov boli teplé zimy.
Hádzanari a nadšenci pre hádzanú aj z iných oddielov či už basketbalu ako Edo Drescher, futbalu ako Arpád Polák a ďalší svojpomocne upravili ihrisko. Zo začiatku na ňom nechali mantinely. Na týchto aktivitách sa podieľali najmä Emil Otřísal st. a vedúca oddielu Eva Baďurová, rod. Horníková.
   V roku 1956 Emil Otřísal so synom Emilom založili v Pezinku hádzanársky oddiel TJ Slovan NV Pezinok. Emil Otřísal ml. pôsobil v oddiele aj ako tréner. Obaja boli aj rozhodcami. Pre rýchlosť, dynamickosť, mužné súboje sa hádzaná uchytila a zapustila pevné korene.
   Hádzanárska činnosť sa rozrástla do viacerých kategórií. Družstvo mužov prihlásili do mestskej súťaže, v ktorej boli družstvá Báhoň, Cífer, Slovan Modra, Svätý Jur, Šenkvice, Bratislava, Stupava, atď.
   S prihláškou do súťaže nastali veľké finančné problémy. Družstvo nemalo od TJ žiadnu finančnú dotáciu. Lopty zakúpili hráči, ktorí už boli zárobkovo činní. Dresy si požičiavali od futbalistov. Po zápase ich bolo treba čisté vrátiť, a tak vďaka rodičom Evy Baďurovej, ktorí vždy mali pochopenie pre šport, ich prali u nich doma. Evin otec sa stal vedúcim družstva, takže celá rodina pracovala pre hádzanú.
   Neskôr nastal problém: ihrisko nezodpovedalo predpisom a tým bolo nespôsobilé na zápasy. Hrozilo, že ho zatvoria a bude po hádzanej. Vďaka ochote a pochopeniu hráčov a ich rodičov, ktorí pracovali v Pezinskej tehelni, sa podarilo bezplatne vybaviť škváru, ktorú večer o desiatej po druhej smene ešte žeravú priamo z pece naložili na traktor a doviezli na ihrisko. Hráči po tréningu čakali a hneď ju rozhŕňali po ihrisku. To trvalo celých päť dní a v nedeľu bolo ihrisko spôsobilé a pripravené na zápas.
   V ďalšej etape rozobrali hokejové mantinely. Evin otec pracoval v Tatre Regene, kde sa vykonávali generálne opravy nákladných automobilov Tatra 111. Z demontovaných mantinelov sa robili lavice okolo celého ihriska. Na zápasy sa cestovalo za vlastné financie. V tomto období si zvlášť úspešne počínalo družstvo mužov, ktoré sa v roku 1958 stalo víťazom krajskej súťaže. Rozhodujúci zápas sa hral v Modre. Za Modru hral aj Jozef Zápražný, jeden zo zakladateľov hádzanej v Modre. Dňa 4. Januára 2011 bol uvedený do Siene slávy slovenskej hádzanej ako významný rozhodca a funkcionár.
   V roku 1958 vzniklo hádzanárske družstvo žien Slovan NV Pezinok, ktorého trénerom bol Ľudovit (Lajo) Pukančík. V Krajskej súťaži hrali družstvá: Pezinok, Myjava, Galanta, MDŽ Bratislava, atď. Žiaľ, súťaž sa hrala len v roku 1958/59 – jeseň/jar.
   V dôsledku odhlásenia, teda nedostatku družstiev bola súťaž zrušená.
   V roku 1959 bol premiestnený vojenský útvar (VÚ-5949) z Bratislavy do Pezinka a s ním aj hádzanársky oddiel, ktorý klesol z I. do II. ligy. Hádzanársky oddiel pôsobil v novozaloženej VTJ Dukla Pezinok. S oddielom prišiel do Pezinka aj kpt. Opletal, tréner družstva, ktorý sa začal zaujímať aj o pezinskú hádzanú. Uňho sa našlo pochopenie a pomoc pri riešení problémov pezinskej hádzanej. Zariadil niekoľkokrát požičanie auta Praga V3S, na ktorom cestovali hráči na zápasy, napr. do Stupavy. Tam zápas vyhrali, čo domáci nevedeli zniesť a tak Pezinčanov vyprevadili zo Stupavského parku kameňmi.
   Družstvu sa darilo a v roku 1960 postúpilo do II ligy. Aby si nemuseli požičiavať dresy, urobili Silvestrovskú zábavu v Sokolovni. Za peniaze zo zábavy si konečne zakúpili vlastnú výstroj – dresy a športovú obuv.
   V roku 1961 na žiadosť pezinských športovcov sa TJ Slovan NV Pezinok premenoval na TJ Lokomotíva Pezinok, čo veľmi pomohlo oddielom. Na zápasy cestovali zadarmo, najmä keď náklady na cestovanie v II. lige boli vysoké.
Oddiel naďalej veľmi dobre spolupracoval s Duklou a kpt. Opletalom. Po odchode niektorých mladých mužov na základnú vojenskú službu oddiel nemal dostatok hráčov, a tak Pezinčanom oddiel VTJ Dukla Pezinok prepožičal na hosťovanie nezaradených hráčov.
   V tomto období už vykonával funkciu trénera Štefan Juhás.
   V roku 1962 sa Eva Baďurová vydala. Keďže ju čakali materské povinnosti, musela svoju funkciu zanechať. Hľadala, kto by pokračoval v rozvoji hádzanej v Pezinku. Oslovila Martina Starnu st., ktorého syn hral v družstve, či by nemohol prevziať funkciu predsedu oddielu. Bola to šťastná myšlienka, pán Starna st. v tom čase zastával funkciu vedúceho finančného odboru na ONV Pezinok a za jeho vedenia sa podarilo vytvoriť veľké dielo. Vybudovalo sa asfaltové ihrisko s umelým osvetlením, vybudovala sa krytá tribúna so šatňami a sociálnymi zariadeniami.
   Začiatky hádzanej na Slovensku ako aj v Pezinku neboli doteraz spracované. Táto práca iste nie je ľahká, zvlášť keď je málo podkladového materiálu. Preto patrí vďaka všetkým, ktorí slovom alebo písomným materiálom prispeli k obohateniu a prehĺbeniu dokumentácie. Táto informatívna práca nevyčerpáva do podrobností históriu hádzanej v Pezinku. Tá by si iste zaslúžila aj hlbšie rozpracovanie, doplnenie správami ďalších priamych organizátorov, propagátorov, kronikárov hádzanej. To už môže byť predmetom ďalších aktivít, ktoré sa zaslúžia o to, aby sa športové tradície v Pezinku zachovali aj pre ďalšie generácie športových nadšencov.
   Pozn. red.: V ostatnom čase nás zastihli dve smutné správy. Daniel Oslej a Eva Salingerová nás navždy opustili. Česť ich pamiatke!

 

Doc. Rudolf Kinder

 


Ohodnoťte článok: