Tých 50 rokov od augusta 1968 v nás stále je

August 2018 / Prečítané 73 krát

   V týchto dňoch si pripomíname 50. výročie od vpádu sovietskych a ďalších spojeneckých vojsk na naše územie. Starší majú tieto osudové okamihy zapísané v pamäti i v srdci, no mladší o nich vedia neraz žalostne málo. Kto nepozná históriu, je mu vraj súdené si ju zopakovať. Možno aj táto pravda inšpirovala režiséra Laca Halamu, aby nakrútil film o Alexandrovi Dubčekovi, hlavnej postave Pražskej jari 1968.

l Aká je vaša osobná skúsenosť s 21. augustom 1968?
  
Chodil som v tom čase na základnú školu v Pezinku na Holubyho ulici. Ale boli prázdniny a ja som bol v pionierskom tábore na Píle, neďaleko hradu Červený Kameň. Bol to typický tábor s malými chatkami a studeným odchovom, ale nespomínam naň v zlom. Akurát ho zatienil predčasný koniec, ktorý nastal po vstupe vojsk na naše územie. Rodičia sa o mňa báli a rozhodli sa, že ma tam musia ísť ratovať. Asi deň alebo dva dni po invázii sadli do našej fiatky 500 a prišli po mňa. Báli sa o mňa tým viac, že som bol jedináčik. Oveľa zaujímavejšia vec sa však stala počas mojej neprítomnosti u nás doma, v Pezinku.

l Čo sa konkrétne prihodilo?
  
Náš rodičovský dom stál a dodnes stojí oproti gymnáziu, resp. oproti cintorínu. Je to malý dom z 30. rokov, ktorý kedysi vlastnil správca pezinských tehelní. Starý otec ho kúpil a rodina ho trochu prestavala.
   V roku 1968 moja teta – otcova sestra – priviedla k nám na návštevu do Pezinka svojich priateľov z Ruska. Teda u nás boli Rusi už pred inváziou! Presnejšie, bola to mama s dcérou
z mesta Vorkuta, čo bolo zakázané mesto za polárnym kruhom. Zakázané preto, že tam sídlil vojenský priemysel a nedostal sa tam žiadny cudzinec. Môj otec mal v tom roku prvý burčiak z vinohradu, ktorý sme tri roky predtým vysadili. Večer teda všetci sedeli pri burčiaku, rozprávali sa, atmosféra bola pozitívna a dokonca aj návšteva z Ruska pôsobila pozitívne, keďže sa všetci snažili ruským hosťom vysvetľovať, že to, čo sa u nás deje, nám všetkým pomôže a raz to dokonca pomôže aj im. Okolo polnoci zrazu zavrčali tanky a v uliciach sa objavili vojenskí regulovčíci. Pani Nataša sa nadránom ako Ruska pobrala vysvetľovať regulovčíkovi na križovatke, že to, čo robia, je zlé. Pustila sa doňho čistou ruštinou a on, nainfikovaný podozrievavosťou, ju obvinil, že je špiónka, pretože hovorí príliš dobre po rusky. Takže len ho utvrdila v tom, že u nás naozaj prebieha kontrarevolúcia. Zaujímavé spomienky na tieto chvíle však má aj môj otec. V tom čase pracoval ako strihač v televízii a práve 21. augusta 1968 slúžil na vysielacom pracovisku.

l Porozprával vám o svojich zážitkoch?
  
Samozrejme áno. Teda 21. augusta po tejto noci išiel otec do práce. V televízii bol už samozrejme poplach. Vysielalo sa, zhromažďovali sa správy, bolo to akési centrum revolty. Otcova kolegyňa mala v ten deň službu, ale bola takisto v hystérii, že má doma dieťa a mala oň strach. Otec ju teda poslal domov a zobral namiesto nej službu na vysielacom pracovisku. On, Laco Halama, teda 21. augusta vysielal a on je ten správny pamätník – nie ja. Celý deň bežalo vysielanie a nič sa nedialo. Až okolo piatej popoludní istý konkrétny človek, starý stranícky funkcionár, priviedol ruského kapitána na vysielacie pracovisko a ukázal naň prstom so slovami ´Vot zdes!´. A kapitán na to povedal: ´Ja direktor televidénia. V sém časov vsje damój!´ Teda všetkých poslal o siedmej večer domov. Všetko vypli, odopli a televízia skončila. Potom sa začalo ilegálne vysielanie z rôznych miest, z garáží, ale oficiálna televízia skončila takto. A potom už nastúpila normalizácia.

l Hovoríte o detstve v Pezinku, no podľa životopisov ste rodák z Handlovej...
Narodil som síce v Handlovej, ale bol som tam len v pôrodnici. Rodičia bývali rok v neďalekých Novákoch, ale po roku sa presťahovali do Pezinka a celý môj život je spätý s Pezinkom.

l Spomenuli ste, že k motívom, pre ktoré ste sa rozhodli nakrútiť film o Dubčekovi, patrí neznalosť mladej generácie. Je to naozaj také zlé?
  
Viac než päť rokov pôsobím na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave. Každý rok sa mi prihlási do ročníka na predmet Audiovizuálna tvorba asi 180 až 200 mladých ľudí. Z ich všeobecného prehľadu som však často zhrozený. Zadávam im vždy úlohu – vašich päť „naj“. Kniha, hudba, obraz...
   Z desiatich mi jeden povie: „Ja nečítam knihy.“ Alebo: „Neprečítal som ani jednu knihu.“ A to sú študenti, ktorí svoju budúcnosť nasmerovali k masmediálnej komunikácii. Nielenže nečítajú a nevedia pravopis, ale často ani nepoznajú históriu. Keď som sa ich pýtal na rok 1968, o ktorom im rodičia určite hovorili, nevedeli nič. Výhodou však pre mňa bolo, že keď som film pripravoval, snažil som sa ho rozprávať – a nájsť na to vhodné výrazové prostriedky – tak, aby bol pochopiteľný aj pre túto generáciu. Nehral som sa na to, že tomu rozumiem, alebo že tomu rozumejú pamätníci a rovesníci, ale že by tomu mali rozumieť aj mladí. Vzťahovo aj politicky, lebo v dnešnej dobe je napríklad politická strana niečo celkom iné ako v tej dobe.

l Viac vás zaujala historická téma, alebo Dubčekova osobnosť?
  
Tak ako pri mojom predošlom filme Tábor padlých žien to bol impulz osobnej skúsenosti. Niečo z toho, o čom rozpráva tento film, bol môj osobný prežitok. Mojím primárnym vstupným pocitom však nebol obdiv k Dubčekovej legende. Po rokoch 1968 a 1969, keď sa začala normalizácia, bol Dubček iný než predtým. Vynorila sa otázka, čo sa s ním stalo. Čo spoločnosti dal, čo už nebol schopný dať a čo zobrali jemu. Pripomínalo mi to trochu príbeh môjho starého otca, teda otca mojej mamy. Bol partizán a komunista, ktorého potom komunisti obrali o živnosť. A on ostal celý život až do svojej deväťdesiatky politológom, pretože riešil politické otázky. Táto tradícia v rodine ostala. Moje vnímanie Dubčeka bolo viacvrstevné. Určite nebolo heroizujúce, nesmerovalo k legende. Jeho profil presvedčeného komunistu sa z toho nedal vyňať.

l Ale pokrok v dejinách
často dosiahnu osobnosti, ktoré prekročia svoj tieň.
   To všetko uznávam a aj si to zo spätného pohľadu veľmi vážim. Po premiére mi Dubčekovi synovia nezávisle na sebe poďakovali. To bol pre mňa silný argument, že som postupoval správne, keď som príbeh videl z viacerých uhlov a sústredil som sa aj na tie kontroverznejšie momenty – teda na impulzy, ktoré smerovali k demokratizácii a aj na tie, ktoré ju negovali. Pozitívna odozva ma potešila tým skôr, že som s Dubčekovými príbuznými pred realizáciou filmu ani počas nej neprehodil ani slovo.

l Nekonzultovali ste teda scenár s Dubčekovými blízkymi? Mali ste pre to dôvod?
  
Nič som s rodinou nekonzultoval, aj keď mi to v priebehu prác vyčítali. Nikoho som neoslovil, nikoho som sa nepýtal, žiadna konzultácia, ani žiadny mail. Nechcel som sa nechať vtiahnuť do iných verzií, iných interpretácií, do súboja s niekým, kto môže mať iné postoje. Potreboval som obhájiť svoju koncepciu. A nielenže som ju obhájil, ale aj Dubčekovi blízki ju prijali. To je pre mňa dôvod, aby som sa so svojou robotou cítil stotožnený.

l Na základe čoho ste si vybrali hlavného protagonistu, herca Adriana Jastrabana? Bola pre vás dôležitá fyzická podoba s Dubčekom?
   Povedal by som, že rozhodovala len jemne. Rozhodnutie padlo skôr na základe psychologických kritérií. Ja som Adriana vyhodnotil ako ľudsky zodpovedajúceho profilu pôvodnej historickej figúry. Je to človek, ktorý má v sebe istú bázeň a rešpekt. Nie je zástancom veľkých slov. Všetko prechádza cez jeho vnútornú psychológiu. Cez hodnotenie seba. Je to človek dobrého úmyslu a dobrého srdca, ktorý primárne pristupuje k ľuďom s tým, že si ich váži. Všetky tieto hodnoty, ktoré Adrian v sebe má, mu – okrem zvládnutého hereckého remesla – pomohli nájsť prostriedky, ktoré spojil s vizuálnou znalosťou Dubčeka z archívnych materiálov. Osvojil si stály úsmev, otvorenú energiu voči ľuďom, to všetko do seba naťahal a zvnútornil to, pretože to všetko v ňom už bolo. Naučil sa chodiť, držať telo, osvojil si dikciu, pomohli sme mu maskou, aby sa na Dubčeka viac podobal, no rovnako silným impulzom bol jeho vnútorný temperament, jeho komunikácia s ľuďmi, ktorá je vždy pozitívna, usmievavá a empatická.

l Váš predošlý celovečerný film Tábor padlých žien vznikol v roku 1997. Odvtedy ste mali dlhú tvorivú pauzu...
  
Nemal. Nestojím, pracujem stále. Možno som nerobil na väčších veciach. Pri uvádzaní rozprávky Čert ví proč v roku 2003, na ktorej sa producentsky podieľala moja firma, som povedal, že je to na dlhý čas môj posledný film. Vedel som, prečo to hovorím. Nemal som osobnú kapacitu a ani tím, ktorý by mi pomohol v tom, čo bolo vtedy nevyhnutné, ak chcel človek na film zhromaždiť potrebné prostriedky – teda s politickým lobingom. S lobingom v kruhoch, ktoré dodávajú peniaze na produkciu. Vedel som, že to nebudem robiť a že to nechcem. Projekt Dubček bol iný, garantovala ho RTVS a pozvali ma doň, takže sa dalo hrať podľa jasných pravidiel. Som šťastný, že som sa k tejto téme dostal a spolu s kolegami sa nám to podarilo urobiť. Samozrejme, film mal svoje rozpočtové rámce, ktorých sme sa museli držať. Ale nie je isté, že by napríklad nakrúcanie v reálnych miestach bolo prinieslo väčší efekt. Myslím, že film Dubček funguje, aj keď z finančných dôvodov nemá všetky parametre veľkého plátna. Dnes, keď už o ňom prebehla istá diskusia, mám pocit, že má veľký zmysel pre pamätníkov aj pre mladšiu generáciu. Obom prináša nečakaný zážitok. Pamätníci sa konfrontujú s každou jeho minútou. Tých päťdesiat rokov od 21. augusta 1968 tu stále je a pamäť ľudí je silná.

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: