Pezinská zastávka veľkého turkológa

Júl 2018 / Prečítané 19 krát

   Pezinok sa môže pýšiť množstvom významných rodákov, ako aj ďalších osobností, ktoré v našom meste žili či pôsobili. Svojím výnimočným talentom, umom a vytrvalosťou sa navždy zapísali do dejín. Málokto však vie, že v Pezinku krátky čas pôsobil aj jeden z najvýznamnejších (česko)slovenských turkológov Jozef Blaškovič (Blaskovics). Jeho meno na Slovensku nie je až také známe, čo súvisí aj s tým, že väčšinu života prežil v Prahe a jeho vysoko odborné práce z obdobia osmanskej expanzie oslovovali skôr úzke kruhy vedcov než široké masy. Blaškovič bol
v mnohých ohľadoch výnimočný muž, a preto si zaslúži našu pozornosť. Jeho životný príbeh totiž potvrdzuje, že odhodlanie a pevná vôľa dokážu prekonať akékoľvek prekážky. Zo syna chudobného kováča sa vypracoval až na profesora na Karlovej univerzite v Prahe. Tu však výpočet jeho úspechov nekončí. Blaškovič bol jedným zo zakladateľov katedry hungarológie a seminára tureckého jazyka a literatúry na Karlovej univerzite, zvolili ho za čestného člena Tureckej akadémie vied, pôsobil ako hosťujúci profesor na univerzitách v Budapešti, Bukurešti, Istanbule a Ankare, bol vynikajúcim znalcom tajného osmanského písma a autorom viac ako 30 kníh a 200 štúdií. 
   Na svet prišiel 12. júna 1910 v obci Imeľ (okres Komárno). Už od detstva ho lákal tajomný svet orientálnych krajín a jazykov. Pre nedostatok prostriedkov musel po ukončení gymnaziálnych štúdií začať pracovať. Istý čas sa živil ako kováč, neskôr vyštudoval učiteľský ústav v Bratislave. Svojho pôvodného sna sa však nevzdával a ako samouk si osvojil turecký jazyk. Na začiatku 30. rokov sa prihlásil na katedru orientalistiky na Karlovej univerzite, na prijímačkách však katastrofálne pohorel. Nastúpil na štúdium matematiky a fyziky na univerzite v Segedíne a až ako 33-ročný začal študovať vysnenú orientalistiku na univerzite v Budapešti, kde prednášali poprední turkológovia. Po absolvovaní odboru v Budapešti sa opäť prihlásil na Karlovu univerzitu a v roku 1950 vo veku 40 rokov tu obhájil svoju dizertačnú prácu. Počas vysokoškolských štúdií si stihol založiť rodinu a aby ju uživil, musel popri štúdiu aj pracovať. V priebehu rokov 1938 – 1950 vystriedal tri pôsobiská: Galantu, Pezinok a Bratislavu.
   V školskom roku 1946/1947 mal nastúpiť na školu v Starej Ľubovni, v auguste 1946 však požiadal o preloženie na štátnu meštiansku školu v Pezinku, kde začal pracovať od septembra 1946. Na meštianke mu pridelili 1.D triedu. V rovnakom čase navštevoval univerzitu v Prahe a zároveň pracoval aj v Univerzitnej knižnici v Bratislave, kde skúmal arabské a turecké dokumenty. Pre časovú vyťaženosť nedokázal na pezinskej škole odučiť plný rozsah hodín, a preto požiadal o zníženie týždenného počtu hodín na 16. V čase jeho pôsobenia v Pezinku v apríli 1947 sa mu narodila dcéra Emília, ktorá bola jeho už štvrtým dieťaťom. Poslednú hodinu na pezinskej meštianke odučil koncom apríla 1947, kedy dostal možnosť pracovať na plný úväzok v univerzitnej knižnici.
   V roku 1950 nastúpil ako odborný asistent na katedre orientalistiky Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, kde viedol turkologické semináre. Na tomto mieste zotrval až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1975. Počas svojho pôsobenia vychoval niekoľko generácií úspešných turkológov (k jeho žiakom patril napr. aj slovenský historik Vojtech Kopčan). Okrem výnimočných znalostí Blaškovič vynikal aj po ľudskej stránke. Jeho študenti naňho aj po rokoch spomínali ako na skromného muža, ktorý svojím nevšedným rečníckym talentom dokázal uchvátiť auditórium. K študentom bol veľmi ústretový, udržiaval s nimi priateľský vzťah, dokonca ho na jeho žiadosť volali familiárne „Jóži báči“. Viacerým utkveli v pamäti návštevy v jeho pražskom byte, kde ich zvykol pohostiť pravou tureckou kávou (vtedy veľkou raritou) a rozprával im svoje zážitky z ďalekých ciest.
   Tento činorodý človek po sebe zanechal rozsiahle dielo. Zostavil učebnice maďarčiny, tureckého jazyka a súčasnej tureckej literatúry. Venoval sa výskumu a vydávaniu prameňov k dejinám osmanskej nadvlády v Uhorsku, pričom preložil množstvo kľúčových prameňov osvetľujúcich fungovanie osmanskej správy na slovensko-osmanskom pohraničí v 16. a 17. storočí. Zaoberal sa štúdiom tureckého jazyka a osobitne sa zaujímal o výskyt turkizmov v slovenčine a češtine, zameriaval sa aj na výskum miestnych názvov tureckého pôvodu na Slovensku. Bohatá bola aj jeho prekladateľská činnosť. Do slovenčiny, češtiny a maďarčiny preložil viacero diel tureckých, azerbajdžanských, kazašských či perzských spisovateľov.
   Vynikal v znalosti turkických jazykov, ovládal ich až deväť, bol aj znamenitým znalcom tzv. sijákatu (siyakat), tajného a ťažko dešifrovateľného písma, ktoré používali vo svojej korešpondencii najvyšší predstavitelia Osmanskej ríše: sultán, veľkovezír a Vysoká Porta. Pre jeho výnimočné znalosti ho pozývali na univerzity v Ankare a v Istanbule, kde prednášal budúcim turkológom. Stal sa dopisujúcim členom Tureckej jazykovednej spoločnosti, členom P.I.A.C. (Permanent International Altaistic Conference – Stála medzinárodná altaistická konferencia), držiteľom čestného diplomu Tureckej republiky (1975) a čestným členom Tureckej Akadémie vied.
   Na sklonku života daroval časť svojej rozsiahlej knižnice Múzeu Jána Thaina v Nových Zámkoch (neďaleko od jeho rodiska v Imeli). Darovaná zbierka obsahuje 3 625 kníh. Nájdeme v nej niekoľko vzácnych orientálnych rukopisov (najstarší z roku 1529), raritných slovníkov, diela popredných orientalistov i Blaškovičove práce s vlastnými poznámkami, jeho prednášky, mapy, ktoré zostavil i pracovné preklady množstva osmanských dokumentov. Osobné poznámky či vtipné venovania odhaľujú aj jeho súkromnú stránku a dotvárajú tak obraz človeka, ktorý svoj mimoriadne tvorivý život dožil v Prahe, kde 6. júla 1990 vo veku 80 rokov zomrel. Počas jedného školského roka sa učiteľ Blaškovič prihováral aj deťom na pezinskej meštianskej škole. Na krátky čas sa Pezinok stal súčasťou jeho životnej cesty a Jozef Blaškovič sa zase stal súčasťou života miestnej komunity.

 

Helena Markusková, Mestské múzeum v Pezinku

 


Ohodnoťte článok: