Ocenené práce Literárnej súťaže žiakov a študentov o Cenu primátora mesta Pezinok – XXVI. ročník

Júl 2018 / Prečítané 42 krát

   Do súťaže bolo prihlásených celkovo 46 súťažných prác a porota v zložení predsedníčka Ing. Martina Monošová a členovia poroty: Mgr. Božena Jánošová, Mgr. Mária Mésárošová, Danka Debnárová a Mgr. Pavol Minárik v zmysle propozícií vyhlásila a rozhodla o nasledovnom poradí v jednotlivých kategóriách. Práce neprešli redakčnou úpravou.

ZÁKLADNÉ ŠKOLY - I. stupeň PRÓZA
1. miesto – Dáša Šilhárová (ZŠ a MŠ Orešie, Pezinok) – Čudesný sen, 2. miesto – Matúš Herstek (ZŠ Na bielenisku, Pezinok) – Vinohrad, 3. miesto – Matej Brliť (ZŠ a MŠ Orešie, Pezinok) – Moje najhoršie Vianoce. Čestné uznanie – Dominika Strezenická (ZŠ a MŠ Orešie, Pezinok) – Jelenček.

ZÁKLADNÉ ŠKOLY - II. stupeň PRÓZA
1. miesto – Michaela Matoková (ZŠ a MŠ Orešie, Pezinok) – Prijímačkové sonety, 2. miesto – Laura Mikušová (ZŠ a MŠ Orešie, Pezinok) – Keď nie si „in“, tak si out, 2. miesto – Hanka Šuláková (ZŠ Na bielenisku, Pezinok) – Dokonalosť, 3. miesto – Marianna Havlovičová (ZŠ a MŠ Orešie, Pezinok) – Náš pes Teddy. Čestné uznanie – Tomáš Kováč (ZŠ a MŠ Orešie, Pezinok) – Naj kamoš na svete.

ZÁKLADNÉ ŠKOLY - I. stupeň POÉZIA
1. miesto - neudelené, 2. miesto – Lucia Riecka (ZŠ a MŠ Orešie, Pezinok) – Anička, 3. miesto – neudelené.

ZÁKLADNÉ ŠKOLY - II. stupeň POÉZIA
1. miesto – Dominik Lackovič (ZŠ Na bielenisku, Pezinok) – Zlomený, 2. miesto – Daisy Vítková (ZŠ Na bielenisku, Pezinok) – Nepomenovaná, 3. miesto – Rebeka Gašparovičová (ZŠ Fándlyho, Pezinok)

 

 

Dáša Šilhárová Čudesný sen I. miesto – próza ZŠ, I. stupeň

   Jedného dňa sa Hanka vybrala na prechádzku na lúku neďaleko ich domu. Sadla si na trávu a rozmýšľala, čo by také mohla robiť. Natrhala púpavy a urobila si veniec. Potom na ňu z domu zakričala mama, aby sa išla naobedovať. Po obede sa chcela vrátiť na lúku. Ale nemohla. Z ničoho nič sa tam objavil veľký starý dom. Hanka bola tak zvedavá, že sa musela ísť pozrieť. Vošla do dverí a uvidela tam krabice s knihami, ktoré lietali. Potom vyšla po schodoch a boli tam tri izby. Vošla do prvej. Tá bola veľmi čudná, lebo celá vyzerala ako džungľa. Potom išla do druhej izby, to bola zrkadlová sieň, skoro sa stratila, ale vyšla von. Potom vošla do poslednej izby a tam uvidela seba ako leží v posteli. Prišla k posteli, dotkla sa seba a stalo sa niečo veľmi čudné. Hanka sa prebudila a bolo to tak, že to celé bol len sen. Na lúke nestál žiadny dom. A keď sa obliekla musela ísť do školy, kde všetkým vyrozprávala svoj sen.

 

Michaela Matoková Prijímačkové sonety  I. miesto – próza ZŠ, II. stupeň

   Byť či nebyť? Vysvetli tento výrok do Shakespeara. Koľko čiarok sa nachádza v 23. odseku ukážky 2458? Koľko krokodílov ak druhý nie? A čo ja viem?: Deväť? Desať? Auto? Bum. Neprijatá. Čo?
   Za život sa človeku stane toľko tráum. A keď myslím mnoho, tak myslím fakt veľa. V deviatom ročníku na základnej škole vás ich čaká hneď niekoľko. Čaká nás monitor. Čo to je? „Ak budeš mať menej ako dvadsať percent, nepustím ťa ďalej a prepadneš, skysneš tu ďalší rok, ha-ha-ha.“ Niektorí šťastlivci ako napríklad ja, získajú úctyhodné percento, vtedy to z vás opadne. „Ja už nič nemusím. Ja som kráľovná. Svet patrí mne. Ja mám monitor a to mi stačí.“ Toto vám ale nikto nezožerie, nemyslite si. Potom príde ešte tá zábava. Tá sa totiž volá prijímacie skúšky na stredné školy. Tak a teraz ešte dostať sa niekam. Kam? Do obchodu? Nie, nie, nie. Na strednú školu, moji milí. Ale na akú? SOŠ? Gympel?
   S maturitou či bez maturity? A čo bude potom? Uživím sa vôbec? Ja to volám zlatá stredná cesta, keď ani len netušíš, čo budeš mať zajtra na obed, ale už sa aj tak musíš rozhodnúť, čo so školou. Gymnázium. To bude správny výber! „Kam dieť sa, Bože!? K spáse prijímačky kde? Okno v mysli, zápač školstva či prijímačkové nervy, loďka, čo jak vratká za voľné miesto v prijímacej listine? ... Ale snaží sa nadarmo v školstve; všade ľudská chytrosť: či nevedomosť či vzdelanie či talent!“ Takto by možno napísal Hviezdoslav tie jeho sonety, keby mal ísť na strednú školu. Poviete si: „To nič, to dám.“ Predstavte si, aký prídete odhodlaný k prijímacím skúškam a zrazu zbadáte hádam polovicu národa, ktorá ide bojovať o vaše miesto na prijímacej listine. „Ja sa nedám! To zvládnem.“ Presvedčivé slová si treba zachovať vždy!
   A potom príde tá upokojujúca veta od vašej mamy: „Neboj, ak to nevyjde, tak tú pozvánku spálime.“ To zahreje až hlboko pri srdiečku. Ale aj cez ten príjemný hrejivý pocit si vravíte, že sa nedáte. Zrazu sa rozdajú testy a boj sa začína: „A národ oboril sa na národ s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa. Kreš spráskal pušiek, zahrmeli delá, zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd.“ Alebo lepšie vyjadrené, zrazu sa na vás vyvalí taký stres, ako nikdy.
   „Prosím, kto som a kde bývam? Nevie niekto?“ „Vypíšte hore údaje o sebe, aby sme vás neskôr mohli priradiť k vášmu kódu, ktorý vám prišiel s prihláškou.“ „Dobre, som podpísaná, už ma beriete?“ „Na test máte 45 minút, veľa šťastia.“ To odhodlanie, ktoré vtedy máte, je neporovnateľné. Bohužiaľ, má ho aj ďalších 300 - 400 súperov s rovnakými úmyslami. Fu, a je po všetkom. „Pokazila som to ako nikdy.“ Tresk plesk bum, vráti sa vám všetko, aj čo nechcete. Ale nie je prečo sa trápiť, vždy tam môžete mať ďalšie 2-3 zadné vrátka. Teda ak vám napadlo poslať si viac prihlášok, na talentové skúšky, napríklad ako ja, na bilingválne gymnázium a ešte aj na obyčajné gymnáziá. Ak ste tak neurobili a nikde vás nechcú, tak jednoducho smola, no.
   Môžete si zopakovať základnú školu.
   Touto ukážkou srdečne ďakujem Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi, ktorému očividne napadla takmer podobná myšlienka ako mne. Ďakujem!

 

Tomáš Kováč Čestné uznanie – próza ZŠ, II. stupeňNaj kamoš na svete

   Bol deň ako každý iný a predsa nebol. „Crrr!“ hlasno zazvonil budík na tablete. Čuduj sa svete, no po dlhej dobe som ho zrušil s úsmevom. „Konečne je ráno“, vyskočil som z postele, „dnes ideme pre naše šteniatko!“ Vlastne nie, dnes má Buddy už tri roky. Ale pekne po poriadku...
   „Mami, kedy vyrazíme?“ kričal som z izby. „Čo buntošíš tak skoro?“ ozvalo sa z rodičovskej spálne. „Keby si radšej s takým nadšením vstával každé ráno, keď máš ísť do školy,“ múdro skonštatoval ocino. A mal pravdu, namiesto ranného vstávania by som najradšej prespal celý deň. So smiechom odpovedám: „Ha- ha- ha, vám sa vari dá spať?“ Pes v rodine je veľká zmena. Stane sa členom domácnosti, priateľom, súrodencom. „Vyrazíme hneď po raňajkách,“ konečne nastal pohyb a mamka sa tiež začala tajomne usmievať. V tom som už vybiehal z kúpeľne a celý natešený zvolal: „Hurá, hurá, hurá!“
   Keď sme preňho prišli do chovnej stanice, vyrútilo sa k nám päť šteniat. Vlastne sa k nám gúľalo pať tlstučkých bielych guliek. Zlatý retriever je známy tým, že je vždy priateľský a má dlhé visiace ušká.
   Ako mi títo malí hafkovia utekali oproti, uši im smiešne nadskakovali. „Aha, Buddy je pri mne prvý,“ šťastne som povedal mame, „a odteraz bude iby náš.“ Ten malý nemotorný chlpáčik sa nenápadne pustil do oblizovania mojich rúk. Cesta autom trvala celú večnosť, hoci Budduško na mne spokojne odfukoval. Tipoval som: „asi sa mi sníva o mamičke!“
   „Tak a sme doma,“ mamina otvorila bránu a vošli sme do dvora, „odteraz budeš mať veľkú zodpovednosť, ale aj kopec zábavy.“ Buddyho som vzal do náručia a ten si nevedel zastaiť chvostík. „Nekrúť toľko s tým chvostom!“ usmial som sa na neho. Ale on nepočúval a s nadšením sa pustil do skúmania záhrady.
   Keď sa obzriem dozadu, Buddy veľmi vyrástol. Vlastne aj ja. Ale naše priateľstvo a láska zostali nezmenené. „Lásku, ktorú ti dávam, mi vraciaš stonásobne,“ zašepkal som mu do ucha. Tento najlepší kamoš dokáže počúvať celé hodiny veselé aj smutné príbehy. Nikdy nesklame, nikdy nerozplače, nikdy neublíži. „Si tu vždy pre mňa,“ hovorím mu úprimne a vážne: Aká je reakcia môjho štvornohého priateľa? Oddane na mňa hodí psí pohľad a podá mi s úsmevom v očkách labku.

 

Dominik Lackovič Zlomený I. miesto – poézia ZŠ, II. stupeň

Povedz, povedz, ako to funguje?
Kto je ten vo vnútri mňa?
Som zlomený, tak zlomený – na pomedzí tohto sveta.

Som tak zlomený, že presávam dýchať.
Zjednotiť? Zjednotiť sa už nedokážem.
Dokonca aj realita zamrzla...
Krehký, nerozbitný, výbušný, kľudný...
Ja ťa nájdem....

Naklonený do tohto narušeného sveta...
Stal som sa priehľadným a neviditeľným...
Nehľadajte ma, nenájdete ma.

Obkolesila ma smola a nekonečno sa rozširuje.
Pamätám na tie časy, keď som sa nevinne smial.

Paralyzovaný tým, ako som sa zmenil
Raj, v ktorom je všetko nevinné.
...Zapamätajte si ma!

 

Lucia Riecka Anička II. miesto – poézia ZŠ, I. stupeň

Anička je malé dievčatko,
také ako káčatko.
Rada chodí do školy,
ale rada by v nej nosila bačkory.
Má ale vo vlasoch kučery,
musí na ne používať kondicionéry.
Nosí bodkované šatôčky,
ktoré sú ľahké ako lístočky.
Jej obľúbená farba je ružová,
a hovorí: Tá je proste žúžová.
Chodí do prvej triedy,
v ktorej často používajú kriedy.
Anička vám z okna máva,
až sa na lúke zelená tráva.

 


Ohodnoťte článok: