Ondrej Prostredník: Cirkev má predovšetkým slúžiť ľuďom

Júl 2018 / Prečítané 20 krát

   Evanjelický teológ, pedagóg a publicista Ondrej Prostredník predstavuje živý dôkaz, že aj snaha hovoriť o témach lásky a vzájomného pochopenia môže ostať nepochopená. Zároveň však potvrdzuje, že aj doma môže byť človek prorokom. Mesto Pezinok mu udelilo Cenu Jozefa Ľudovíta Holubyho. O svoje postrehy a postoje sa podelil s čitateľmi časopisu Pezinčan.

l Ľahko si vieme predstaviť, že chce byť človek od detstva vodičom, lekárom alebo vedcom. Ale aká cesta ho môže priviesť k želaniu stať sa teológom?
   Vyrastal som vo farárskej rodine. Môj otec bol evanjelický farár a v tomto období bolo prostredie cirkvi niečím, čo dnes vnímam trochu ako geto. Tvorili sme veľmi uzavretú komunitu, takže moja voľba bola prirodzená – v tom zmysle, že iné možnosti pre mňa neboli otvorené. Spoločnosť ponúkala deťom z farárskych rodín hlavne technické smery, na ktoré išli mnohí moji rovesníci, veď aj môj brat vyštudoval elektrotechniku. Ja som však už ako gymnazista inklinoval k humanitným smerom. Objavil som v sebe schopnosť rozprávať sa s ľuďmi, počúvať ich, oslovovať ich. A tak bolo pre mňa jedinou možnosťou študovať teológiu. Hoci to, samozrejme, ešte neznamenalo, že sa človek bude venovať akademickej teológii. V priebehu štúdia ma však oslovili viaceré témy, imponovali mi ľudia, ktorých som stretol, venoval som sa aj jazykom a vďaka tomu som šiel študovať do Lipska. Tam som mal zasa možnosť prenikať hlbšie do tajov teológie. Keď som skončil teologickú fakultu a začal som pracovať ako farár, stále som chcel ostať v kontakte s akademickým prostredím, čo sa mi do istej miery aj podarilo. Dostal som sa na teologickú fakultu a v roku 1999 som tam začal pôsobiť ako odborný asistent.

l Ktoré osobnosti vás ovplyvnili najviac?
  
Z našich slovenských teológov mal na mňa veľký vplyv Karol Gábriš, ktorý pôsobil ako farár v Pezinku a bol veľmi silnou osobnosťou. Cítil som aj z jeho strany osobný záujem, často ma volával kantorovať do Pezinka – na prednáške sa raz opýtal, kto vie hrať na organ a ja som sa nesmelo prihlásil. Špecializoval sa na novozmluvnú teológiu, ktorá je aj mojím odborom. Druhým významným teológom, aj keď je považovaný skôr za spornú osobnosť, je Karol Nandrásky. Viacerí ľudia v cirkvi mali výhrady voči jeho veľkému dôrazu na chápanie biblických textov ako literárnych textov a na úlohu metafory a symbolov, ktoré biblickí autori používali. Veľmi to však ovplyvnilo môj prístup k biblickým textom.

l Odkiaľ pochádzate? Kde pôsobil váš otec?
  
V rodnom liste nám zapísané Bánovce nad Bebravou a otec pôsobil v neďalekých Podlužanoch. Takmer mu tam zobrali štátny súhlas, pretože staval faru – a keďže mal ambiciózne plány pokiaľ ide o prácu s mládežou, chcel v tejto fare vytvoriť priestory, v ktorých sa mladí ľudia zhromažďovali. Niekto ho udal a dali mu na výber – buď mu vezmú štátny súhlas, alebo pôjde inde. Tak sa dostal do Novej Lehoty, ktorú teraz preslávil ´markizácky´ seriál Horná Dolná. Musím sa priznať, že si ho občas pozriem, pretože toto miesto veľmi dobre poznám. Najdlhšie som potom vyrastal v Trenčíne a v Trenčianskych Stankovciach. Takže keď sa ma na to niekto opýta, poviem, že som rodák od Trenčína.

l Čo vás priviedlo do Pezinka?
  
Ako začínajúci farár som pôsobil v Pliešovciach pri Zvolene. Odtiaľ sme sa v decembri 1989 presťahovali do Nitry, kde som bol šesť rokov. Potom ma oslovil Svetový luteránsky zväz v Ženeve a po úspešnom absolvovaní konkurzu som dostal možnosť pre túto organizáciu pracovať. Štyri roky som teda strávil vo Švajčiarsku. Neskôr som pôsobil ako spirituál na teologickej fakulte a ďalších päť rokov ako tajomník v Ekumenickej rade. To už sme bývali v Bratislave, ale väčšinou len prechodne v nejakých služobných bytoch. Hovorili sme si, že je už čas sa niekde usadiť. Po zvážení všetkých možností, aj finančných, nás oslovil jeden dom v Pezinku. Zobrali sme si hypotekárny úver, opravili ho... no a tak sme sa dostali do Pezinka.

l Spomenuli ste štúdium vo východnom Nemecku. V čom bolo pre vás prínosné? NDR bola predsa komunistickou krajinou, určite tam neexistovala väčšia náboženská sloboda, než u nás.
  
Teológia má v Nemecku úžasnú tradíciu. A najmä pre evanjelickú teológiu je nemčina nevyhnutná. Aj keď bol vo východnom Nemecku podobný dohľad nad cirkvou, aký sme poznali
u nás v Československu pred rokom 1989, vďaka spoločnému jazyku a kultúrnemu priestoru so západným Nemeckom tam boli pomery celkom iné. Napriek tomu že, išlo o totalitný štát, vychádzali tam v tom čase významné teologické knihy. Cez východné Nemecko sa dalo dostať k špičkovým odborným prácam a ešte aj za lacnejšie peniaze, keďže vedecká literatúra bola vždy cenovo náročná. Keď som do Lipska prišiel ako študent, základné knižné pomôcky, o ktorých sme na Slovensku iba snívali, som dostal bez problémov a za výhodnú cenu.

l Ste známy humanistickými postojmi, ktoré však často narážajú aj na nepochopenie či dokonca odpor, a to aj medzi vašimi kolegami. Prečo ste sa napríklad postavili proti referendu na podporu rodiny v roku 2015?
   Predovšetkým preto, že spôsob, akým organizátori referenda nastolili túto tému, bol veľmi neúprimný. Z otázok jasne vyplývalo, že sa snažia chrániť rodinu pred niečím, čo ju vôbec neohrozuje. Organizátori ho nazvali referendom na ochranu rodiny, no ako jej najväčší nepriatelia boli vykreslení ľudia s homosexuálnou orientáciou. A voči tejto skupine občanov Slovenskej republiky bola aj kampaň vedená veľmi neférovo. Označovala ich za hrozbu, za úpadkový fenomén, ktorý rodiny rozvracia. Pritom každý vie, že ak niečo naše rodiny ohrozuje a rozvracia, sú to predovšetkým ekonomické problémy, alkohol, domáce násilie. To sú hlavné faktory, ktoré musíme riešiť, ak chceme rodinu chrániť. Ľudia, ktorí sa usilujú, aby spoločnosť uznala spolužitie osôb rovnakého pohlavia, ohrozením nie sú.

l Cez to všetko sa však tieto postoje stále úspešne prezentujú – a vyvoláva sa pocit ohrozenia.
  
Nemyslím, že sa úspešne presadzujú, pretože referendum bol prepadák. Hlasovať prišlo asi dvadsať percent ľudí. Niekto môže povedať, že aj to je nejaká sila voličov, no zďaleka nezodpovedá počtu ľudí, ktorí sa hlásia k niektorej z kresťanských cirkví na Slovensku, čo je takmer 80 percent. Nenávistný tón, ktorý referendum sprevádzal, väčšina ľudí odmieta. Je však pravda, že sa stále objavuje, teraz pre zmenu v súvislosti s Istanbulským dohovorom a v otázkach rodovej rovnosti. Oponenti tohto dohovoru opäť vnášajú tému homosexuality, ktorá pritom vôbec nie je jeho obsahom.

l Prečo sa zastávate práv homosexuálov?
  
Môj dôvod je jednoduchý a ľudský. Poznám mnohých, ktorí sa priznávajú k tejto orientácii. Sú to vzácni a slušní ľudia, nie sú to žiadni zhýralci, ktorí by kazili mládež. Nechcú nič iné len to, aby sa na nich spoločnosť nepozerala ako na nejakých vyvrheľov. Druhý dôvod je veľmi konzervatívny. Ako spoločnosť by sme mali uznať právny rámec pre verné spolužitie dvoch ľudí založené na ich slobodnom rozhodnutí. Mali by sme si ho ctiť. Je to vlastne paradox, lebo homosexuálom sa často vytýka, že sú promiskuitní a žijú nezriadeným životom. Ale na požiadavku, aby sme uznali ich právo žiť spolu v stálom vzťahu, spoločnosť odrazu reaguje negatívne. A napokon, pre mňa ako teológia sa aj teologické princípy v priebehu dejín menia a prispôsobujú sa postupujúcemu sa ľudskému poznaniu. Zmenili sme pohľad na svet a vesmír, na jeho vznik. Niečo podobné nás čaká v teológii aj pokiaľ ide o učenie o človeku, o ľudskej sexualite a o ľudských právach.

l Takisto ste nedávno vystúpili proti trestnému oznámeniu na publicistu a teológa Michala Havrana. Prečo ste to urobili?
  
Hlavný motív, pre ktorý sme sa ozvali, bol ten, že cirkev v našom prostredí požíva veľmi vysokú mieru právnej ochrany. Existuje čosi, čo by malo byť tabu, teda urážka náboženského cítenia určitej skupiny ľudí. Ale je to veľmi tenký ľad. Pretože len čo nejaké spoločenstvo veriacich začne túto právnu ochranu zneužívať na to, aby odvracalo oprávnenú spoločenskú kritiku, je to pre mňa problém. Kresťanská cirkev v našej spoločnosti stráca dôveryhodnosť, a to sú čísla, ktoré nám sociológovia odmerali – naposledy boli zverejnené v decembri minulého roku a podľa nich klesá dôvera občanov vo všetky inštitúcie a najrýchlejšie práve v cirkvi. Ak teda cirkev niekde robí chybu, nie je možné, aby sme paragraf urážky náboženstva používali voči ľuďom, ktorí jej nastavujú zrkadlo. Aj keď to robia satirickým spôsobom, ktorý je citlivý a boľavý. Treba si to vypočuť a čestne to reflektovať.

l Kde teda podľa vás cirkev robí chybu?
  
Mala by menej chcieť regulovať život ľudí a mala by viac stáť v službe pre ľudí. Oblastí, kde cirkev tradične preukazovala službu spoločnosti, je veľmi veľa. A to je dôvod, pre ktorý dnes cirkev stráca dôveryhodnosť. Príliš sa zaplieta s mocou. Využíva svoje autonómne postavenie a zabúda stáť na strane ľudí, ktorí sú vytláčaní na okraj. Cirkev má byť hlasom tých, ktorým ho ostatní zobrali a ktorým sa upierajú práva.

l Pôsobili ste v Ekumenickej rade, nedávno ste sa zúčastňovali na spoločných besedách predstaviteľov kresťanstva, islamu a židovskej viery. Myslíte si, že je na Slovensku dobrá pôda pre takéto ekumenické pôsobenie?
  
Na Slovensku je dobrá pôda v tom zmysle, že tu máme nedostatky a je na čom pracovať. Aj v prípade ekumenizmu, ktorý hovorí o vzťahoch medzi kresťanskými konfesiami, aj v medzináboženskom dialógu. Princípy dialógu sú rovnaké v medzikresťanských aj medzináboženských vzťahoch. Napätie je často živené predsudkami, preto musíme o týchto predsudkoch hovoriť, pýtať sa na ne, vysvetľovať ich a prekonávať.

l Máte svoj obľúbený citát alebo modlitbu, ktoré vám dodávajú nádej a silu?
Pre mňa je vzácna modlitba svätého Františka z Assisi. Hovorí, že máme byť nástrojmi zmierenia služby a lásky. Viac než čakať služby od iných, mám sa snažiť, aby som ja slúžil ostatným. Viac ako odpustenie od ostatných, mám ja sám vedieť ostatným odpúšťať. Je to krásna modlitba, ktorá ma posilňuje v zložitých situáciách.

 

(kam)
 


Ohodnoťte článok: