Víno, levanduľa a dobrovoľníci

Júl 2018 / Prečítané 25 krát

   V krásne letné sobotné popoludnie 7. 7. sa uskutočnil siedmy ročník populárneho vinárskeho podujatia Víno a levanduľa. Vynikajúce vína a jedlo, príjemná atmosféra a rekordná návštevnosť – takto hodnotili organizátori zo Združenia pezinských vinohradníkov a vinárov toto podujatie. A hodnotenia tisícok návštevníkov? Tie boli ešte priaznivejšie.
   Som rád, že som mal možnosť byť od začiatku pri tom a mesto Pezinok vždy ochotne podávalo pomocnú ruku. Nie o tom som však chcel písať. Skôr o tom, že málokto z tých tisícov návštevníkov vie, čo znamená, takéto podujatie zorganizovať a ešte menej si ich uvedomuje, ako vyzeralo prostredie, v ktorom sa podujatie koná pred takým desiatimi rokmi. Bolo zdevastované, zarastené náletovými drevinami a burinou, kamenica v troskách.
   Dnes sa všetci kochajú práve rekonštruovanou kamenicou, odpočívadlami a sochou sv. Urbana, ktorý to všetko stráži. Mrzí ma, že to mnohí považujú za samozrejmosť, že si myslia, že sa to urobilo akosi samo. Dnešný vzhľad tohto kúska vinohradníckeho chotára je však výsledkom viac ako desaťročnej práce niekoľkých desiatok dobrovoľníkov, vinohradníkov, poľovníkov, pracovníkov mestského úradu a mnohých „bezmenných“ ľudí, ktorí nezištne prispeli k revitalizácii. Takých, ktorí prišli len raz, viac-menej náhodou, ale najmä tých, ktorí chodia pravidelne už viac ako desať rokov. Predovšetkým im by som chcel poďakovať, keďže väčšiny brigád som sa aj ja osobne spolu s kolegami viceprimátormi zúčastnil.
   Chcel by som im všetkým z celého srdca vyjadriť svoju vďaku a obdiv aj v mene tých niekoľko tisíc tohoročných návštevníkov. No a tých, ktorí dnes začínajú svoju predvolebnú kampaň práve vo vinohradoch a rozprávajú o tom, ako by chceli rozvíjať vinárske tradície, by som sa spýtal len toľko: Kde ste boli ostatných desať rokov, keď bolo treba priložiť ruku k dielu a pomôcť vo vinohradoch urobiť takú skvelú vec, ako je mestská kamenica pod Starou horou? Kde ste boli, keď sme čistili kanály a potoky, natierali zábradlia, budovali náučný chodník a organizovali bezplatné brigády a podujatia, ktoré sú už dnes tradičné a vnímané ako samozrejmosť?
   Namiesto kávičkovania, nákupov, golfu či podobných kratochvíľ sme my mnoho sobôt tvrdo a zadarmo makali, aby sa naši predkovia nemuseli za nás hanbiť, v akom stave mladým zanecháme našu krajinu. Aby sme spolu oživili miesta, ktoré boli desaťročia zanedbávané.
Paradoxom doby je, že tí, ktorí za celé tie roky ani prstom nepohli, sa dnes opäť chcú priživovať na práci ostatných a rozprávajú o zachovaní a rozvíjaní tradícií. Prázdnych rečí a sľubov sme počuli už dosť a ešte si nejaké isto vypočujeme, keďže v novembri budú voľby. A to už nespomínam úbohosť tých, ktorí tieto aktivity celé roky dehonestovali a posmešne prirovnávali k socialistickému budovateľskému nadšeniu. Teraz už radšej obrátili a hovoria čosi o spájaní sa a spoločnej práci.
   Ale nadšenie – to naozaj nechýbalo všetkým tým, ktorí pridali ruku k dielu. Aj vďaka týmto ľuďom sa Víno a levanduľa môže odohrávať v jedinečnom prostredí pezinskej kamenice, uprostred vinohradov. Dámy a páni, vám ešte raz patrí naša vďaka i nádej, že nadšenie vás neopustí a budete v tejto zázlužnej práci ešte dlho pokračovať.

 

Oliver Solga

 


Ohodnoťte článok: