50. VÝROČIE OKUPÁCIE – NEZABUDNIME!

Júl 2018 / Prečítané 19 krát

   To letné stredajšie ráno 21. augusta 1968 bolo ako každé iné. Ukazoval sa krásny slnečný deň, no napriek tomu sa ten deň stal jedným z najčernejších v celej histórii Československa. Stali sme sa svedkami okupácie našej republiky vojskami vtedajšej Varšavskej zmluvy, zoskupenia socialistických štátov, ktoré nás vlastne malo chrániť. Napadli nás najbližší priatelia, tí, ktorým sme povinne hovorili – bratia.
   V to ráno bola aj na uliciach nášho mesta vojenská technika, transportéry a nákladné autá. Boli obsadené kasárne a vojenské objekty. Už si málokto spomenie, že z Pezinka chvíľu vysielal ilegálny Slovenský rozhlas. Pred niekoľkými predajňami potravín stáli dlhé rady ľudí na základné potraviny. Ľudia si robili zásoby a vkrádala sa medzi nich panika, že možno bude vojna.
   Už veľmi skoro sa vo vtedajšom Malokarpatskom vinohradníckom múzeu stretla skupina mladých ľudí, ktorí maľovali na cesty a múry heslá, ktoré vyzývali okupantov, aby sa vrátili domov. Vyjadrovala sa podpora predsedovi komunistickej strany Dubčekovi a prezidentovi Svobodovi. Demontovali sa dopravné značky a smerovníky, ktoré mali pomýliť okupačné vojská. Roznášali sa letáky, ľudia boli vyzývaní k tomu, aby zachovali pokoj a nekládli odpor príslušníkom cudzích armád. O pár mesiacov však bolo po Pražskej jari, aj po nádeji i po snahe vybudovať socializmus „s ľudskou tvárou“.
   Neradno ani dnes zabúdať, čo sa vtedy, presne pred päťdesiatimi rokmi stalo. Neradno zabúdať na civilné obete okupácie. Neradno zabúdať na obdobie tzv. normalizácie, ktoré hrdúsilo volanie po demokratizácii pomerov a krivilo charaktery mnohých Slovákov i Čechov. Neradno zabúdať na desaťtisíce spoluobčanov – medzi nimi mnohých Pezinčanov – ktorí v takomto zriadení neboli schopní či ochotní ďalej existovať a navždy opustili vlasť. Ľudia, ktorí vyjadrili svoj názor a odmietli okupáciu, boli vyhodení zo zamestnania, začala sa „normalizácia“.
Je to síce už dávno, celé polstoročie. Zabudnúť, nepamätať si, však znamená vystaviť sa hrozbe, že znova prídeme o slobodu. Že demokraciu, hoci tá zďaleka nie je bezchybná, si necháme vziať tými, ktorí aj dnes len cynicky prahnú po moci.

 

Oliver Solga

 


Ohodnoťte článok: