História hádzanej v Pezinku II.: Otcom hádzanárov bol Emil Otřísal

Máj 2018 / Prečítané 268 krát

   História hádzanej na Slovensku ako aj v Pezinku je úzko spätá s Emilom Otřísalom (*1907 - †1999, Pezinok-Cajla). Bol jedným zo zakladateľov hádzanej na Slovensku.
   Po roku 1946 bol prvým predsedom Slovenského zväzu hádzanej. Od roku 1950 aj trénerom žien Slovana Bratislava. Za propagáciu hádzanej na Slovensku a úspešnú celoživotnú trénerskú a funkcionársku činnosť bol 4.januára 2011 uvedený do Siene slávy slovenskej hádzanej.
Emil Otřísal sa narodil 4. novembra 1907 v Třebomysliciach na Morave. Po ukončení ZŠ v Třebomysliciach išiel do učenia za kožušníka k svojmu strýkovi do Villachu v Rakúsku. V roku 1926 začal pracovať v Bratislave, kde si založil kožušnícku firmu a vo vtedajšej Luxorke mal kožušníctvo. Bol otcom syna a štyroch dcér.
   V roku 1951 po skonfiškovaní majetku bol Emil Otřisal nútený presťahovať sa s rodinou z Bratislavy do Pezinka. Po skončení podnikania sa začal aktívne venovať svojej rodine a hlavne hádzanej, ktorá bola od malička jeho srdcovou záležitosťou.
   Do hádzanej zasvätil aj svoju manželku Karolínu, ktorá sa venovala hádzanej najskôr v Bratislave a po príchode do Pezinka svoj voľný čas strávila so svojimi dcérami a ich spolužiačkami na ihrisku, kde ich učila základy tohto športu.
   V roku 1952 pri Základnej škole na Seneckej ulici v Pezinku bola založená Športová škola dorastu (ŠŠD). Jej vedúcim bol učiteľ Ucský. Spolu s Kálmanom Grancom boli trénermi ľahkej atletiky žiakov. Žiaci a žiačky dosahovali priemerné ľahkoatletické výsledky v šprintoch, v behu na 800 a 1000 metrov, v skokoch do diaľky a výšky ako aj v hode diskom a guľou. Za najväčší úspech možno považovať to, že sa prebojovali na Slovenskú súťaž  v ľahkej atletike, ktorá sa konala v Starej Turej.
   V rámci ŠŠD bol založený hádzanársky oddiel, ktorého trénerom sa stal Emil Otřísal st.
   V škole bola k dispozícii telocvičňa. Telocvičňa bola pomerne malá, ale pre nácvik základných pravidiel hádzanej stačila. Nevýhodou boli okná nechránené pletivom, čím sme zaťažovali naše vreckové platením ich zasklievania.
   Do telocvične chodila celá trénerova rodina, dcéry: Jiřina, Eva, Viera a Vlasta. Občas nás prišla pozrieť aj jeho manželka Karolína.
Emil Otřísal a hráči ŠŠD Pezinok v päťdesiatych rokoch 20. storočia.   V roku 1952 pán Emil Otřísal st. dostal od mesta povolenie urobiť hádzanárske ihrisko pri Rozálke, na mieste niekdajšieho letiska. Ihrisko bolo pred kaplnkou medzi hangárom a cestou idúcou vedľa kasární. Spolu s ďalšími nadšencami vybudoval hádzanárske ihrisko a položil základy hádzanej. Najskôr museli vykopať v tráve ryhy, do ktorých nasypali vápno. Pravidlá umožnili hranie hádzanej na tráve. Vtedy nebolo dovolené driblovať ako v basketbale, povolené boli len prihrávky a strieľanie na bránku.
   V tomto období družstvo absolvovalo prvé zápasy. Prvý priateľský zápas absolvovalo družstvo v Šenkviciach na trávnatom ihrisku, kde vyhralo 2 : 1. Ďalšie priateľské zápasy boli s mužstvami ZŠ alebo v rámci klubov Báhoňa, Cífera, Senca, Svätého Jura, Modry atď.Družstvo žiakov ľahkej atletiky pri ŠŠD využívalo v zimných mesiacoch na tréning školskú telocvičňu a pri dobrom počasí funkcionári školy vybavili možnosť tréningu na futbalovom štadióne TJ Slovan NV Pezinok.
   V období 1952-1953 sa z členov ľahkej atletiky vyčlenila skupina dorastencov, ktorí sa začali zaujímať o nový šport – o hádzanú (Jozef Korytár, Jozef Stanček, František Nagy, Ladislav a Jozef Sandtnerovci Jozef Svrček a ďalší). Táto skupina aktívne pokračovala v hádzanej aj v neskoršom období, vrátane účasti v druhej slovenskej lige. Na trénovanie tejto skupiny sa podujal Emil Otřísal ml., ktorý vybavil s funkcionármi futbalového oddielu TJ Slovan NV Pezinok hranie hádzanej na rovnej ploche štadióna. Na hranie hádzanej sa pred každým zápasom svojpomocne chystalo ihrisko na zatrávnenom futbalovom ihrisku (Na pažiti, terajšie tréningové ihrisko).
   Najprv sa špagátom vyznačili čiary, krompáčom sa vyryl jarok a do jarku sa ručne nasypalo trochu vápna, aby lajny bolo vidieť. Vápno nosili vedrami z vápennej jamy z rodičovského domu Sandtnerovcov, ktorá tam zostala po stavbe domu. Nikto ich nesponzoroval, nemali žiadne finančné fondy.
   Zápasy sa hrali v nedeľu, na rozhodcu čakali na železničnej stanici, po zápase ho pozvali do rodičovského domu na nedeľný obed a odprevadili na nádražie. Po zápase museli vápno z ihriska odstrániť, aby nerušilo pri futbalových zápasoch.
   V tomto období odohrali priateľské zápasy s družstvami ZŠ z okolitých miest.
   Takto sa pričinili, najskôr Emil Otřísal st. a neskôr Emil Otřísal ml., v rámci ŠŠD pri ZŠ na Seneckej ulici o propagáciu hádzanej v Pezinku. Zanietenosť rodiny pre hádzanú sa prejavila aj v mieste bydliska, v Cajle, kde na futbalovom ihrisku Otřísalovci, vrátane Karolíny, manželky Emil Otřísala st., učili deti hádzanú. Na ihrisku, kde vyrastal československý futbalový reprezentant Vladimír Kinder.
   Článok je súčasťou seriálu o histórii hádzanej v Pezinku.

 

Spracované podľa záznamov Vladimíra Kindera.

 

(r)

 


Ohodnoťte článok: