Snažím sa dejiny rozprávať cez príbehy

Máj 2018 / Prečítané 245 krát

   Miroslav Válek. Básnik a komunistický minister kultúry. Pre niekoho predstaviteľ totalitného a normalizačného režimu, pre iných človek, ktorý sa snažil aspoň v rámci možností kultúrnu obec chrániť. Dokument o rozporuplnej osobnosti nakrútil pezinský režisér a umelecký šéf Mestského divadla Zlín Patrik Lančarič. O svoje prvé dojmy a ohlasy na svoje dielo sa podelil aj s čitateľmi časopisu Pezinčan.

l Čo bol prvý moment, ktorý vás podnietil k rozhodnutiu nakrútiť film o Miroslavovi Válkovi? A prečo práve on?
  
Spolu s Petrom Pavlacom, so strihačom Marošom Šlapetom a ďalšími spolutvorcami sa dlhodobo venujeme našej histórii. Je to môj osobný program. Snažím sa rozprávať skutočné príbehy a dostávať ich na javisko alebo do filmu. Konkrétne Válek súvisí do istej miery s prácou na mojom predošlom filme Hrana, v ktorom sme rozprávali príbeh hudobníka Marka Brezovského a dotkli sme sa aj atmosféry 90. rokov. To, v akom stave sa spoločnosť nachádza, má však väčšinou príčinu v tom, čo sa stalo predtým. Teda éra mečiarizmu nás priviedla k skúmaniu toho, čo sa dialo po Novembri 89 alebo aj pred ním. A Maroš Šlapeta ako prvý vyslovil meno Miroslava Válka. Okamžite sme pochopili, že je to pre nás vzrušujúca téma.

l Oslovil vás Válek ako básnik?
  
Vždy ma oslovoval, je to predsa klasika. Väčšina ľudí pozná Válka cez jeho erotické básne, ktoré patria ku gymnaziálnemu veku. Majú v sebe istú pikantnosť a je asi príjemné dievčatám recitovať alebo čítať takéto verše.

l Možno vtedy, keď vznikali. Myslíte si, že aj dnes?
  
Našiel som na facebooku skupinu, ktorá má názov Ten kto ľúbil, sklamal sa a ten, kto sklamal, ľúbi, čo sú verše z Válkovej básne Jesenná láska. Dva roky po sebe som bol členom poroty na Hviezdoslavovom Kubíne a Válek sa tam pravidelne objavuje. Asi je v jeho tvorbe nejaká vibrácia, ktorá mladých ľudí stále priťahuje. Zásluhu má na tom pre mnohých z nás aj Marián Varga, ktorý zhudobnil Smutnú rannú električku a stala sa kultovou piesňou.

l Boli ľudia, ktorých ste oslovili, ochotní o Válkovi hovoriť?
   Zo začiatku to nebolo jednoduché, ale to už je súčasť práce novinárov i dokumentaristov. Treba si vybudovať dôveru s ľuďmi, s ktorými chce človek robiť rozhovory. Začali sme nakrúcať 25 rokov po Válkovej smrti a najprv som si myslel, že to nebude problém. Prekvapilo ma, že ľudia boli v takom zvláštnom strehu, aký to vlastne bude film, o čom sa v ňom bude hovoriť... Niektorí však nezaváhali vôbec, napríklad Marián Varga, Vladimír Strnisko či Ľubomír Feldek – a to možno pomohlo prelomiť počiatočnú neistotu aj u ďalších. Potom to už išlo veľmi dobre. Rozhovory boli dosť dlhé, aj keď bolo jasné, že sa nie všetko do filmu dostane. Pracoval som od začiatku s myšlienkou, že by tieto výstupy mohli vytvoriť akýsi základ orálnej histórie popisujúcej obdobie normalizácie. Postupne by sme ich chceli zverejňovať na internete aj samostatne, aby boli k dispozícii pre každého, koho zaujímajú.

l A pritom, aj keď ste nepoužili všetko, má film dosť dlhú minutáž.
  
Má, ale väčšina ľudí to vníma bez problémov, iba niektorí mi to vytkli. Má to však svoj dôvod: nechcel som sa dopúšťať zjednodušení. Povedzme keby udalosti v roku 1969 boli všeobecne známe, nebolo by ich treba opisovať vo filme, stačilo by na ne len odkázať. Ale tak to nie je. A ak chceme stopovať Válkovo konanie, musíme vysvetľovať aj kontext. Ľudia si myslia – prišli ruské tanky, začala sa normalizácia. Ale keď sa Válek stal ministrom kultúry, bol na čele strany ešte stále Dubček. Stále sa bojovalo aspoň o nejaké zvyšky demokratizačného procesu. To sú čriepky, ktoré sú podstatné pre vyskladanie výsledného obrazu, preto sme ich nechceli vystrihnúť.

l Treba uznať, že Válkov portrét naozaj pomáha dotvoriť aj rôznorodosť názorov na jeho osobu.
  
Vo filme rozprávajú v ňom ľudia, ktorí po roku 1968 mali možnosť pracovať, ale aj takí, ktorí boli z tvorivej práce vyradení, povedzme Milan Hamada alebo Jozef Bžoch. A zaujalo ma, ako títo ľudia s rôznymi názormi na Válka dokázali viesť kultivovaný dialóg. Dnes sa každý spor vníma ako invektíva, urážka, aktéri na seba štekajú... Indiánska múdrosť hovorí, že ľavé i pravé krídlo patria jednému vtákovi. Dnes nám chýba schopnosť takto vnímať veci. Spoločnosť je polarizovaná a žijeme v permanentnom konflikte, ktorý nás nikam neposúva, pretože nie je konštruktívny.

l Ste spokojný s distribúciou a s ohlasmi na film?
  
Je to špecifický dokument a nepredpokladal som nejakú masovú distribúciu. Do kín som ho chcel dostať preto, lebo je iné sledovať takýto film doma, v obývačke a iné je pozerať ho v kine a potom o ňom diskutovať. Išlo mi o to, aby som poskytol ľuďom možnosť zdieľaného zážitku. Predpokladal som, že to bude limitovaná distribúcia a prekvapilo ma, ako Asociácia filmových klubov Slovenska rozšírila film po celej krajine vrátane malých miest. A chodí naň pomerne dosť divákov. Mám z toho radosť, veď o to nám išlo. Film si nenárokuje nijakú absolútnu pravdu, považujem ho za začiatok diskusie. A po premietaniach ľudia naozaj veľmi živo debatujú.

l Možno je to signál, že film prišiel v čase, keď je potrebný.
  
Aj kritika odčítala z filmu istú paralelu so súčasnosťou. Teší ma, že je dielo vnímané nielen ako história, ale ako niečo živé.

l Čo považujete za hlavný odkaz vášho filmu?
  
Snažil som sa všetko povedať vo filme a nechcem ho akokoľvek „dovysvetľovávať“. Na to, aby sme sa posúvali ďalej, musíme poznať históriu, musíme mať živú kolektívnu pamäť. Tu sa otvára priestor pre umenie, ktoré môže cez silné príbehy dostávať poznanie do širšieho povedomia. Teda rozprávať dejiny nielen ako fakty, ale cez príbeh konkrétneho človeka. Je to spôsob, ktorý je účinný, pretože človek dokáže cez príbeh veci znovu precítiť, prežiť, predstaviť si veci, dotknúť sa ich a tá doba zrazu znovu ožije. A najlepší spôsob je, rozprávať cez postavy, ktoré sú kontroverzné, rozporuplné. Cez ne sa dá o tej dobe a aj o našej spoločnosti povedať oveľa viac.

l Ako dlho ste na filme pracovali?
  
Štyri roky.

l Zmenili ste počas tohto obdobia niektoré postoje?
  
Ani nie. Možno iba v tom, že som vždy zastával výrazne antikomunistické postoje a na nich aj trvám. Ale pochopil som tiež, že sa na minulosť nedá dívať cez princíp kolektívnej viny. Tým nehovorím, že by som čokoľvek z minulého režimu chcel legitimizovať. Ale zjednodušený výklad veľa vecí kriví. Spoločnosť z niektorých ľudí urobí exemplárnych páchateľov a iní sa v tichosti dopustili ďaleko horších vecí a ešte dnes majú obrovský vplyv. Ako príklad spomeniem Sviečkovú manifestáciu. Z Válka sa robí exemplárny prípad a iní sa ani nespomínajú, hoci vtedy práve oni dávali rozkazy. Práve to, ako nedôsledne sme sa vyrovnali alebo skôr nevyrovnali s komunistickou minulosťou a nedokázali sme potrestať vinníkov, má za následok aj súčasný stav spoločnosti.

l Možno Válkov príbeh potvrdzuje, že s totalitným systémom sa nedajú robiť kompromisy.
  
Táto otázka je v štruktúre príbehu veľmi silne prítomná. Povedal to presne Milan Lasica – niekto uvažuje spôsobom, že budem to teda robiť ja, aby to nerobil miesto mňa niekto horší. No a je otázka, či tí ľudia nakoniec nerobia to isté, čo by robili aj tí horší. Na druhej strane Ján Buzássy a ďalší hovorili, že to, čo Válek urobil, slovenskej kultúre de facto v tom čase predsa len pomohlo.

l Na čom budete pracovať ďalej?
  
Priebežne chceme rozhovory z filmu umiestňovať na internet. A asi rok pracujem na dokumentárnom filme o Dežovi Hoffmanovi. Je to človek, ktorý ako fotograf nie je spojený len s Beatles, ale zažil aj občiansku vojnu v Španielsku, kde sa stretol s Hemingwayom, odtiaľ sa dostal do Anglicka, stal sa reportérom československej armády... Je to silná téma.

l Už rok ste umeleckým šéfom divadla v Zlíne. Čo je nové na Morave?
  
Peter Pavlac píše k stému výročiu ČSR hru Masaryk-Štefánik, ktorú budeme ako divadlo v Zlíne vytvárať v koprodukcii s Divadlom Aréna. Na to sa veľmi teším.

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: