Kliment Ondrejka: Po rokoch sa vraciam k folklóru

Apríl 2018 / Prečítané 71 krát

   Mnohí si spomínajú na hit Tancujúca kráľovná, ktorý zabodoval v televíznej súťaži Triangel. Skupina Prešporok ho má v repertoári dodnes. A hoci sa nazvala podľa nášho hlavného mesta, jej líder Kliment Ondrejka je rodák z Liptova a dnes aj Pezinčan. Predovšetkým je však muzikant a odborník, pred ktorým Slovensko nemá tajomstvo.

l Váš otec bol známy slovenský folklorista. Ako ovplyvnil vaše smerovanie k folklórnej hudbe?
   Otec bol nielen významný folklorista, ale žil folklór aj doma. Bol som folklórom doslova obklopený, lebo napríklad vždy, keď na niektorom z dvoch programov, ktoré sme vtedy mali na výber, išla nejaká folklórna relácia, záznam z Východnej,
   z Detvy, alebo hoci aj film s takýmito motívmi, pozerali sme práve toto. Možno som sa aj hneval, lebo na tom druhom programe išlo niečo zaujímavejšie. Ale dnes vidím, že som dostal od otca veľa informácií folklórneho charakteru a teraz ako starší človek to už zúročujem.
   A vďačím mu za to, že som sa okľukou dostal k folklóru, pretože som napríklad vydal najnovšie dve cédečka, ktoré obsahujú dokopy štyridsať pesničiek s výrazným folklórnym charakterom.

l Narodili ste sa už v Bratislave, alebo ste ešte zažili detstvo na Liptove?
  
Rodom som Lipták ako celá moja rodina. Aj moja sestra sa ešte narodila v Liptovských Sliačoch, pretože ju rodila ozajstná babica. Mňa už porodili v nemocnici v Ružomberku. Otec ako vyštudovaný folklorista neskôr dostal prácu v Bratislave, v Slovenskej akadémii vied. Chvíľu sme s mamou ešte žili na Liptove, ale keď dostal byt na Štrkovci, presťahovali sme za ním, na Zálužickú ulicu číslo tri. Bola to pre mňa dôležitá adresa, pretože vo vedľajšom vchode na päťke býval Kamil Vilinovič a spolu sme si začali brnkať na gitarách na lavičke v parku. Mal vtedy už kapelu Andromeda a hrávali pesničky od Katapultu, Status Quo alebo od Olympicu, takže ma učil hrať Slzy tvý mámy šedivý a podobné hity. Ale aj keď som žil v Bratislave, trávil som dlho celé prázdniny u starých rodičov na Liptove. Boli to úžasní ľudia. Mal som asi osem ujčekov. Všetci vedeli krásne spievať. Keď boli nejaké ľudové zábavy alebo slávnosti, všetko sa stretlo na našom dvore, ktorý sa volal U Matulov. Tu sa začalo spievať, popíjať a odtiaľ sa potom chodilo po dedine. Vždy to bola veľká udalosť. A starí rodičia hostí vždy pohostili, vytiahli fľaštičku. Našiel som na youtube záznam svadby z Liptovských Sliačov z roku 1965 a všetkých ľudí som na ňom poznal. A čo je zvláštne, všetci vtedy boli vonku, zatiaľ čo dnes sú v obci prázdne ulice.

l A predpokladám, že všetci spievali...
  
Samozrejme, keď sa chodilo na lúky alebo aj pri inej práci, vždy sa spievalo. A moja mama, keď miesila cesto alebo krájala halušky, spievala si tiež. Spievalo sa v krčme aj na rodinných stretnutiach. Ale ako dieťa som to možno nevedel oceniť tak ako teraz.

l Priviedla vás táto všade-prítomná muzikálnosť k hudbe?
  
V puberte sa samozrejme objavil antagonizmus voči folklóru. Inklinoval som skôr k mestskému živlu, ktorý bol pre mňa ako pre chlapca príťažlivý – čokolády, zmrzliny, vírenie veľkomesta. Pre mňa bol celý svet Štrkovec. Bratranec ma prišiel navštíviť na sídlisko. Raz sme ho nevedeli nájsť. Po chvíli prišiel zvonku s tým, že bol na záchode. A na dedine bol záchod vždy vonku. Inokedy sme ho objavili, ako sa hrá s plynovým sporákom. Samozrejme, hudba ma obklopovala stále, ale folklórom som bol už presýtený. Mal som kamaráta Daniela Mikletiča, neskôr textára a producenta, ktorý mal rádio Blaupunkt. A na tom sa dalo chytiť Radio Luxemburg alebo známa stanica Österreich 3. Mal kazety s muzikou ako Sparks, Slade, Sweet. Susedov otec zasa chodil do zahraničia a nosil odtiaľ platne. Rozoberali sme s kamarátmi albumy Yes, Beatles alebo King Crimson, rozprávali sme sa o filmoch. Dostal som sa na gymnázium a tam sme mali veľa kultúry – estetiku, dejiny umenia... Toto všetko ma ovplyvnilo. Začal som sám hrať, ale bol som trochu lajdák. Doteraz ľutujem, že som sa nenaučil hrať lepšie. Na druhej strane som získal zlozvyky, ktoré sa mi celkom osvedčili, napríklad som vždy brnkal na gitare aj malíčkom, pretože som nevedel, že ozajstní gitaristi ním nehrajú.

l Aké boli začiatky skupiny Prešporok?
  
Tak ako iní chodili hrať futbal, alebo na túry do prírody, my sme sa s Danom Mikletičom zatvárali v pivnici a skúšali sme doslova vyrábať vlastnú hudbu. Tam sme začali robiť prvé pesničky. Začali sme hrať s Kamilom Vilinovičom spoločne a zrodil sa názov Prešporok. A tak ako nazval Boris Filan svoju známu knihu, písali sme si už dávno predtým názov v tvare Prešporock, pretože sme sa považovali aj za rockovú kapelu. Hoci sme mali pôvodne heslo, že na verejnosti zásadne nevystupujeme, nakoniec sme sa odhodlali na prvý koncert. A odrazu som si vo Večerníku prečítal, že sa konala súťaž záujmovej umeleckej činnosti a že tam zažiarili texty Klimenta Ondrejku a hudba skupiny Prešporock.
   A článok napísal Ľuboš Zeman. Ležal som doma na zemi a hovoril som si – tak, sláva je tu! Samozrejme, museli sme znieť veľmi bizarne. Neskôr sme hrali s Robom Grigorovom, čo bolo asi naše najslávnejšie obdobie. Zapríčinilo to do veľkej miery jeho ego. Napríklad sme si nevedeli predstaviť, že by sme mali koncert na Vajnorskej ulici a že by sme naplnili takú obrovskú sálu. Ale Grigorov povedal – prečo nie? A prišlo na nás tristo ľudí.

l Vaša najslávnejšia pesnička však bola Tancujúca kráľovná.
Druhá polovica 80. rokov bolo naše najkrajšie obdobie, keď skupina znela naozaj folkovo
aj vďaka tomu, že sme mali violončelo a priečnu flautu. Hrali sme však už pomerne náročné skladby, ktoré bolo treba veľa cvičiť. Ako kapelu nás trochu rozmlátilo obdobie po Nežnej revolúcii. Viacerí členovia skupiny poodchádzali, ľudia prestali chodiť na koncerty, nepredávali sa ani platne či cédečka. Sám som musel riešiť rodinné a pracovné veci. Kapela načas skončila, ale v roku 2009 sa mi podarilo vrátiť k hudbe a mali sme veľkolepý koncert v Kultúrnom dome v Dúbravke, kde sa mi podarilo dostať všetkých ľudí, ktorí niekedy niečo mali s Prešporkom. Odvtedy sme začali opäť hrať a z tohto obdobia vzišlo cédečko Tancujúca kráľovná. Teraz som dospel do štádia, keď som sa vrátil ku koreňom, teda k lavičkovému folku, s ktorým som začínal. Akurát nehráme na lavičkách, ale cvičíme s kolegom Ferom Petriskom v lese.

l Láska k Slovensku sa však u vás pretavila aj do knižnej podoby a do profesionálneho života, keďže ste geograf... Ako sa vlastne človek stane geografom?
  
Rád som čítal cestopisné knihy, napríklad Thora Heyerdahla. Podvedome som veľmi túžil po cestovaní, no vtedy, v reálnom socializme, na to neboli podmienky. Geografia, to bolo také mentálne cestovanie, prstom na mape, ako sa vraví. Inak som sa na ňu dostal tak trochu nedopatrením, pretože som chcel študovať ochranu prírody, no práve v roku, keď som sa hlásil na vysokú školu, tento odbor neotvárali. Geografia sa mi zdala tiež blízka. Veľa sme cestovali po Slovensku a fascinovalo ma, keď sme sa niekde zastavili a učiteľ nám začal vysvetľovať – povedzme toto je Nitrianska pahorkatina, vznikla preto, lebo tu rieka Nitra vteká do Dunajskej nížiny... A popísal nám všetky zaujímavosti od praveku po súčasnosť. Hovoril som si už vtedy, aká by to bola krásna kniha, keby sa dali spojiť takéto texty a obrázky. Neskôr som sa zamestnal v Slovenskej kartografii a vymyslel som ako redaktor knižku Rekordy Zeme, kde sa mi toto všetko podarilo spojiť – mapy, obrázky a text. Bolo to v roku 1987. Kniha zaznamenala značný úspech, vyšla vo viacerých jazykoch. Nadviazal som na ňu publikáciou Rekordy Slovenska a do nej som vniesol vedomosti, ktoré som získal počas štúdia, aj zážitky z ciest po Slovensku. Napísal som ešte Rekordy Európy a Rekordy Bratislavy, čím som sériu knižných rekordov zavŕšil.

l Jedine, že by ste zostavili Rekordy Pezinka. Ako sa vlastne stal z Liptáka Pezinčan?
  
Pravdupovediac som sa priženil. Do Pezinka sa presťahovali manželkini rodičia, začali sme k nim chodiť na návštevy. Neskôr však odišli bývať inde a domček po nich ostal voľný, takže sme sa doň nasťahovali. Pezinok je pre mňa veľmi príjemný, pretože je to pre mňa akurátne mesto. Nachádza sa pod Malými Karpatmi, teda je blízko prírody, ale je aj blízko Bratislavy. Je tu príjemné prostredie a dostatok kultúry, teda všetko, čo človek potrebuje.

 

(kam)
 


Ohodnoťte článok: