O čom spieval Nohavica

Apríl 2018 / Prečítané 119 krát

   V pondelok 23. marca zažil Pezinok malý kultúrny sviatok. Po rokoch tu koncertoval vynikajúci český pesničkár Jaromír Nohavica. Vypredaná sála pezinského „kulturáku“, skvelá hudba a hudobníci a najmä neprekonateľné Nohavicové texty, na ktorých vyrástlo už niekoľko generácií.
„Jarek“ si svojim prirodzeným hudobným i ľudským prejavom už dávno našiel vďačných a vnímavých poslucháčov nielen na Morave a v Čechách, ale aj na Slovensku či v Poľsku. Jeho texty aj napriek tomu, že občas vypovedajú o odvrátenej strane našich životov, sú plné optimizmu, energie a viery v život.
   A najmä nádeje na život bez lacnej pozlátky, televíznych celebrít, nablýskaných rób, ale aj bez pretvárky a zle maskovanej závisti a zákernosti. O tom všetkom a mnohom inom sú jeho pesničky, jeho poézia. A ešte aj o pravde a o láske. Či už láske k žene, kamarátom, životu, alebo hoci aj futbalu.
   Keď som sedel v preplnenej sále a bol súčasťou tej spoločnej radosti z hudby a viac ako dvojhodinovej spolupatričnosti niekoľkých stoviek Pezinčanov, uvedomil som si aj jednu vec: že v tom momente nás jeho hudba vzácne spája. Lenže ako hudba a potlesk doznejú, zase sa rýchlo vrátime k denným stereotypom, rutine a všednosti. Rýchlo zabudneme na posolstvo Nohavicových textov, na jeho apel, aby sme boli ľuďmi, aby sme boli šťastní, že žijeme práve tu, na tomto mieste a v tomto čase. Lebo až nabudúce priletí Kométa, my už tu nebudeme...
   Trocha ma zamrzelo, že možno už chvíľu po koncerte opäť budú podaktorí „visieť“ na tzv. sociálnych sieťach a so svojimi blízkymi komunikovať bez stisku rúk, bez pohľadu z očí do očí, bez osobných stretnutí a dotykov. Už zase podaktorí podľahnú masovosti a stádovosti, bez vlastného názoru, a možno budú aj trochu klamať a ohovárať. Možno budú, rovnako ako v jednej z pesničiek, bez hlbšieho uvažovania, hulákať do sveta „Hanba! Hanba!“ alebo „Sláva! Sláva!“
Podaktorí sa zase budú vyhovárať na neprajnosť osudu, na skorumpovaných politikov, ktorí nás riadia, na zlých šéfov, ktorí nám krivdia a na okolie, ktoré nedoceňuje „skvelé“ myšlienky a nápady. A hlavne mnohí z nás budú tvrdiť, že sami s tým nič nezmôžeme. Aj by sme chceli, ale... Nejaké „ale“ sa predsa vždy nájde.
   Z posolstva Jaromíra Nohavicu zostane len veľmi málo. Možno tak spomienka na jeho lyrické vyznania, pár vtipných narážok, či vášeň pre futbal. A to je veľká škoda.

 

Oliver Solga

 


Ohodnoťte článok: