Nezabúdame – to je najsilnejší odkaz

Marec 2018 / Prečítané 210 krát

   Slovensko zažilo v marci nevídanú búrku. Vlna protestov a občianskej nespokojnosti sa po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej opakovane prevalila krajinou. Pezinčania nestáli bokom a vďaka snahe mladých manželov Anity a Juraja Hanulíkovcov sa pripojili k iniciatíve Za slušné Slovensko.

l Anita a Juraj, Pezinok sa vďaka vám medzi prvými mestami postavil na odpor proti násiliu, zneužívaniu moci a jej možnej previazanosti na organizovaný zločin. Kedy nastal okamih, že ste sa rozhodli zorganizovať prvé zo série podujatí?
   Juraj: „Hneď na druhý deň po tom, ako sa začali objavovať relevantné informácie o vraždách vo Veľkej Mači. Bolo to v utorok 27. februára tesne poobede, keď Fico vyložil na stôl milión ‚v keši‘. Rozhodol som sa veľmi rýchlo, ani som nad tým neuvažoval. Cítil som veľký smútok, hnev, frustráciu. Hneď som sa skontaktoval s pánom Nagyom, ktorý s manželkou organizoval spomienkové stretnutie v Bratislave. Spýtal som sa, či sa k nim môžeme pridať aj my v Pezinku. Postupne sa pridávali ďalšie mestá, ktoré sa chceli postaviť za slušné Slovensko.“
   Anita: „Myslím si, že každý si aj o niekoľko rokov bude pamätať ten moment, kedy sa o tejto vražde dozvedel. Aj ako mladý pár, ktorý plánuje budúcnosť, nás to veľmi zasiahlo. Vrchol všetkého bola do očí bijúca arogancia moci. V spoločnosti sme si zvykli na rôzne kauzy, ale to bolo príliš.“

l Atmosféra v spoločnosti bola vyhrotená. Povedzte, nepokúšal sa vás, najmä spočiatku, niekto zastrašovať, mariť vaše úsilie alebo aspoň vás odrádzať?
  
Juraj: „Reakcie ľudí sú pozitívne. Veľmi si ich vážime. Vážime si aj, že sa k nám pridali naši priatelia, ktorí nám nezištne pomáhajú. Od prvého dňa sme sa však stretali aj s nevraživosťou, rôznymi atakmi. Nemá zmysel ich komentovať. Najmä na facebooku sa ozvala aj hlasná trúba, ktorej životnou náplňou je kritizovať a spochybňovať všetkých a všetko.“
   Anita: „Zažili sme si, bohužiaľ, aj negatívne reakcie až zastrašovanie, ale na všetko som zabudla, keď nám napríklad starší ľudia, ktorí osobne zažili november 1989, vraveli, nech pokračujeme a vytrváme, že to má zmysel. Takéto stretnutia boli veľmi silné. Rovnako tak pohľad na rodičov s malými deťmi. Cítime, že nás to spája naprieč generáciami a názormi.“

l Je sympatické, že od začiatku sa snažíte, aby bolo jasné, že ide o princípy a neriešite politikárčenie. Predsa len, nepociťujete tlaky zo strany niektorých politických strán?
  
Juraj: „Tak, ako vo všetkých mestách na čele s Bratislavou, aj nám ide o to, aby boli protesty občianske, nie stranícke. Na protestoch v Pezinku nevystúpil žiaden politik. Niektorí predstavitelia strany SMER si však myslia, že nás platí americký filantrop maďarského pôvodu Soros. To naozaj nemá zmysel komentovať. Ale zažili sme nepriamy pokus jednej mimoparlamentnej strany ovplyvniť priebeh protestu.“
   Anita: „Dávame si veľký pozor, aby ‚Za slušné Slovensko‘ nezneužili rôzni špekulanti. Je to naša zodpovednosť.“

l V Pezinku opäť nastal súzvuk, ktorý si pamätáme z protestov proti skládke odpadov v Novej jame, keď na rovnakej strane barikády stáli aktivisti, občania i vedenie mesta. Sú mestá, kde sa orgány snažia ľuďom skôr hádzať polená pod nohy...
   Juraj: „Na protesty proti skládke v Novej jame si pamätám, zúčastňoval som sa ich vtedy ako pätnásťročný chalan.
   V tom čase som si začal naplno uvedomovať, že mocní a bohatí ľudia si v tejto krajine môžu robiť čo chcú, aj smiať sa davu do tváre. To, čo sa teraz deje v uliciach, je vysvedčením politikov, ktorí ovládajú túto krajinu už vyše jednu dekádu. Kauzu Pezinská skládka nevynímajúc. Je veľa miest na Slovensku, kde ľudia nemôžu vyjadriť svoj názor, pretože sa boja. Som šťastný a hrdý na Pezinok, že tu je to naopak. Mesto nám vo všetkom vyšlo v ústrety a veľmi nám pomohlo. Základným pilierom demokracie je, okrem slobody tlače, aj právo ľudí zhromažďovať sa. Chcem sa poďakovať primátorovi mesta, že si toto právo ctí a podporuje
v ňom svojich občanov.“
   Anita: „V rámci komunikácie s organizátormi v ostatných mestách sme si vypočuli rôzne sťažnosti a nepríjemné príhody. Najmä od tých miest, ktoré sú spriaznené so Smerom. My sme nemali najmenší problém.“

l Každá z akcií, ktoré sme v Pezinku spolu zažili za posledný mesiac, mala inú podobu. Každá bola čímsi jedinečná. Na čo z týchto stretnutí máte najsilnejšie spomienky?
  
Juraj: „Pocit spolupatričnosti bol veľmi silný na každom jednom zhromaždení. Pre mňa osobne je veľmi silné, že my v Pezinku sme len jedno ohnivko z veľkej reťaze miest po celej krajine, ktoré sa postavili za slušné Slovensko. Každý jeden z nás je súčasťou tohto reťazenia, ktoré nemá v ponovembrovej histórii našej krajiny obdobu. Pre mňa je každý jeden stisk ruky, a každý jeden pohľad či úsmev nezabudnuteľný.“
   Anita: „Snažili sme sa ponúknuť ľuďom rôzne možnosti, či už začatím protestu skôr, aby sa mohli stretnúť a potom ísť spolu do Bratislavy, alebo zorganizovaním ekumenického stretnutia. Najsilnejšie pre mňa je, že pri pietnom mieste v tvare srdca pod Mariánskym stĺpom sa ešte stále zastavujú ľudia, zapaľujú sviečky a spomínajú, aj keď prešli už vyše tri týždne. Nezabúdame, a to je najdôležitejší odkaz. “

l Zdá sa, že politická garnitúra, ktorá stratila dôveru veľkej časti verejnosti, sa len tak nezmení. V čase, keď vzniká tento rozhovor, sa zdá, že príde len k rekonštrukcii vlády. Možno kacírska otázka, ale, malo to celé podľa vás zmysel a má zmysel vytrvať?
  
Anita: „Reakcie ľudí ma utvrdzujú, že to určite malo a stále má zmysel. Ešte nedávno bolo nepredstaviteľné, aby Robert Fico a Robert Kaliňák nestáli na čele tejto vlády. Slováci ukázali, že už stačilo a nebudeme im tolerovať úplne všetko, akékoľvek prepojenia a podozrenia na kontakty s mafiou. Podľa môjho osobného názoru, ktorý sa stotožňuje s požiadavkou protestov, viac než kedykoľvek predtým potrebujeme dôveryhodnú vládu a snahu o reformu inštitúcií tohto štátu. Ako mladý človek študujúci v zahraničí u našich susedov vnímam, že moji rovesníci cítia nechuť vrátiť sa sem. To treba zmeniť.“
   Juraj: „Pán prezident Andrej Kiska vo svojom prvom verejnom vyhlásení po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, vyslovil, parafrázujúc Shakespeara, že je čosi zlé pod povrchom, že je čosi zlé v samých základoch tohto štátu. O dva týždne sme videli, kto sa mu pri podávaní demisie škľabí do tváre. To, čo je zlé, už teda vieme pomenovať. A na Slovensku sú desiatky tisíc slušných ľudí, ktorí nikam neodchádzajú.“

 

(r)