Tri otázky primátorovi

Marec 2018 / Prečítané 448 krát

l V Pezinku sa v posledných týždňoch uskutočnilo viacero podujatí, ktoré reagovali na vraždu novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice a tiež na širšie politické súvislosti. Mesto ich propagovalo a v niektorých prípadoch figurovalo ako spoluorganizátor. Prečo?
   V prvom rade preto, že ide o správnu vec! Vražda mladého novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej je odporný čin.
   V súvislosti s ňou vyplávali na povrch mimoriadne závažné skutočnosti a údajné prepojenia na politické špičky. Nič z toho nemožno tolerovať, ak chceme žiť v právnom štáte. V takejto situácii nesmú slušní ľudia mlčať!
   Ako primátor si vážim, že vďaka manželom Hanulíkovcom a ďalším občanom bol Pezinok jedno z prvých miest, ktoré sa pripojili k organizátorom celoslovenských protestov v Bratislave. Mesto sa snažilo poskytnúť organizátorom maximálnu súčinnosť a podporu, lebo tu ide o spoločný záujem. Nie o politiku, ako ju vnímame dennodenne na komunálnej, regionálnej či celoštátnej úrovni, ale o charakter štátu, o budúcnosť Slovenska. O to, čo sme ochotní tolerovať a čomu, naopak, dokážeme povedať jasné nie. Som rád, že Pezinok sa pripojil k mestám, kde slobodní ľudia kultivovane vyjadrili svoj názor.

l Ste spokojný s účasťou na jednotlivých podujatiach?
  
Určite áno. Ľudia prišli napriek zlému počasiu i napriek pomerne skorým časom. Navyše, nezabúdajme, že desiatky, možno stovky Pezinčanov cestovali na protesty aj do Bratislavy. Možno by prišli stovky ďalších, keby vedeli, koho v našom meste možno označiť za povestnú piatu kolónu Smeru a o čo jej podľa názoru mnohých zasvätených ide. Možno sa len stačí pozrieť, kto za Smer kandidoval v rokoch 2002 a 2006 a potom sa rýchlo začal skrývať za iné vymyslené značky. Niektorí občania sa radšej nechajú manipulovať bývalým komunistom, údajne príslušníkom vojenských spravodajských štruktúr, ktorý im vždy predostrie tú správnu dezinterpretáciu faktov a žiaľ, nesnažia sa dopracovať sa k podstate. Nevadí im, že nezriedka počínanie podaktorých hlasných trúb vzbudzuje podozrenie, či nekopú práve za túto piatu kolónu. Pritom stačí málo, napríklad aby ľudia neboli ľahostajní, aby viac využívali otvorené zdroje, v čom bol, mimochodom, Ján Kuciak, vynikajúci. Alebo, aby používali hoci len Google a rýchlo by zistili, za akých okolnosti rezignoval v roku 2015 jeden z ministrov druhej Ficovej vlády, inak tiež Pezinčan, a všimli by si rôzne personálne i rodinné prepojenia. Napríklad na jedného z hlasných kritikov pezinských protestov. Nič z toho nie je náhoda. Spomínam to preto, že mnohí Pezinčania, najmä tí, ktorí sa prisťahovali len nedávno, nevedia o týchto prepojeniach a nevedia takmer nič ani o šikane, ktorú ako mesto zažívame zo strany niektorých štátnych orgánov.

l Okamžite sa objavili útoky na organizátorov podujatí v Pezinku, na mesto, vás ako primátora i niektorých ďalších komunálnych politikov, že ide o politické public relations. Dosiaľ ste nereagovali...
   Nereagoval som, lebo na nezmysly je niekedy lepšie nereagovať. Podobné obvinenia považujem za nevkusné. Ale opakujem, nie je to náhoda. Pozrite sa, kto sú najhlasnejší kritici týchto občianskych protestov v našom meste. Ktosi si zrejme vzal k srdcu heslo rozdeľuj a panuj! Pripomínam, že boj proti skládke v Novej jame sme dosiaľ neprehrali práve pre jednotu medzi občanmi, aktivistami a miestnou samosprávou. Dokonca aj zahraniční diplomati, ktorí vtedy pozorne sledovali celú situáciu, mi vraveli, aké unikátne, no pritom dôležité je toto spojenie. Teraz sa Pezinčania, rovnako ako zvyšok Slovenska, opäť zomkli. Rozumiem, že niekto je z toho znova nešťastný a znova sa snaží medzi nás vrážať klin. Útočiť frontálne a aj z boku. Nie je náhoda, že tí, ktorí napádali mňa i ďalších účastníkov, používali rovnakú rétoriku ako nervózni politici vládnej koalície, teda, že tancujeme na hrobe obetí a podobné hlúposti. Kto sa zúčastnil, vie, že pezinské stretnutia sa zaobišli bez politikárčenia. Pokiaľ ide o moju osobnú účasť, či som komunálny politik, alebo nie, nikto mi nezabráni, aby som vyjadril svoje osobné presvedčenie a občianske postoje. Robil som tak vždy, už od mladosti, mimochodom – moji rovesníci a priatelia vedia o mojej angažovanosti v novembri 1989 i pred Novembrom. Považujem to za svoju občiansku povinnosť a nie za niečo, čím sa má človek vystatovať.
   To všetko je však v kontexte toho, čo sa deje, celkom nepodstatné. Verím totiž, že na Slovensku sa čosi konečne mení k lepšiemu bez ohľadu na to, či sme alebo nie sme spokojní s momentálnym výsledkom.

 

(r)

 


Ohodnoťte článok: