O pezinských požiaroch

Február 2018 / Prečítané 120 krát

   Nevítaným a obávaným častým „návštevníkom“ nielen nášho mesta boli v minulosti požiare. Príčiny ich vzniku bývali rôzne – mohli byť dôsledkom a súčasťou vojnových udalostí, ktoré neobchádzali ani Pezinok, mohli byť zapríčinené nedbanlivosťou, nevšímavosťou, úmyslom. Oheň mestá ničil pravidelne vo väčšom či menšom rozsahu. Napriek dobovým protipožiarnym opatreniam bolo nebezpečenstvo požiaru pri kúrení v peciach, varení na otvorenom ohni, svietení sviečkami a používaní ohňa v remeselných dielňach trvalo prítomné.
   Archívne písomnosti nás neustále zásobujú novinkami z minulosti, sú zdrojom poznatkov z každej oblasti života tunajších obyvateľov. Starostlivosť o bezpečie a ochranu mesta spadala do kompetencie mestského kapitána. Pod jeho právomoc patrili všetci tí, ktorí mali výkon ochrany priamo v náplni práce, medzi nimi aj ohliadači ohňa (Feuerbeschauer). Napr. v roku 1627 prijalo mesto do tejto služby Bartolomeja Khuna. Mestskému kapitánovi podliehali aj tzv. požiarni richtári (Feuerrichter), vykonávajúci svoju požiarnu službu v jednotlivých mestských častiach – uliciach vnútorného i vonkajšieho mesta.
   Najstarší zápis o požiari v archívnych písomnostiach uložených v modranskom archíve má 400 rokov. Mestské zápisnice zaznamenali vyšetrovanie ohňa, ktorý vypukol na predmestí Pezinka, na Plutzer-gasse (dnes Rázusova ulica) v septembri 1617. Dňa 3. januára 1619 sa pezinská mestská rada zaoberala vyšetrovaním požiaru, ktorý vzplanul v posledný deň roka 1618 po piatej hodine v hornom dome Michala Friedbergera (pravdepodobne na Štefánikovej ulici). Viacerí svedkovia podali správu o ohni, ktorý zachvátil strechu a zadnú časť domu, obývanú podnájomníkmi.
   Vážnosti a nebezpečnosti požiarov pre celú spoločnosť zodpovedali v minulosti aj tresty, udeľované za úmyselné podpaľačstvo. 19. mája 1659 súdila mestská rada Annu Hoferovú, manželku Vavrinca Polnstättera, ktorá zapálila oheň na predmestí pri dome Martina Philippa. Anna sa po mučení ku skutku priznala, na príhovor duchovných a príbuzných však upustili mestskí radní od najvyššieho trestu, smrti upálením, ktorý za úmyselné založenie požiaru hrozil a vinníčke vyrubili len 32 rán metlami a vyhnanie z mesta.

   Ponevadž tato pred sudem stojici Anča, Lawrince Polnstetterova žena, zpustice se Pana boha a zapomenuce na jeho prikazany, vedle zjevneho vyznani jeji, po minulych dni, žive a horici uhle a syrku v šatkach zakrucene, na smetisku pred dom obydleni sveho podložila, a tak z navodu ducha zleho nič jineho, než toliko ohen a zapaleni, skazu a zahubeni všeckeho mesta ku zlemu konci privesti mienila. Pro takovy tehdy zly skutek a hrozny učinek, vedle boskeho a zemskeho prava to zaslužila, aby skrze ohen take na živote svem štrafana a od života k smrti odsuzena bila. Nič menej, majice velebna vrchnost zreni na poniženu prozbu a intercessii panuv pateru a pritelstva jejiho, tak take na nemluvnatko jeji, rozjimajice take, že pan buch zle predsevzeti jeji milostive odvratiti a od vetšiho neštesti toto mesto zachovati račil. Protože to našlo velebne pravo, aby ona Anča skrze kata pod prengir vedena a tam metlami celym šilingem vyšibana, potom pak skrz mistra
z mesta vyvedena a od chotare meskeho na veky vypovedena bila. Jeji ku ohroznej pokute, jinym pak ku hroznemu prikladu. Jestliby pak zatym na chotary meskem pristižena bila, tehdy prvši pokutu a sententii již vipovedenu, totižto od života ku smrti odsuzeni, bezevšeho prava podstupiti ma.

   Zo zápisu úradných vyslancov Bratislavskej župy, vyhotoveného v auguste 1755, sa dozvedáme, že 22. júla 1755 zničili plamene 12 domov vnútorného mesta aj so zariadením a vybavením, mestský mlyn a faru.

   Mimoriadne ničivý požiar zachvátil mesto v roku 1784. Spôsobila ho nedbalosť sviečkara a medovnikára Mateja Ertla. Horiaci vosk a smola sa rozleteli na všetky strany a oheň, ktorý sa rozšíril z jeho domu na dnešnej Štefánikovej ulici (budova VÚB) nepoškodil len susedné nehnuteľnosti, ale aj rad domov od radnice smerom hore, domy na námestí, Kollárovu ulicu a stavby po oboch stranách dolnej časti Holubyho ulice. Spolu 78 budov vnútorného mesta. Na predmestí zasiahli plamene ďalších 36 domov. Celková škoda spôsobená požiarom sa odhadovala na desiatky tisíc zlatých. Mesto Pezinok podalo pohorelcom pomocnú ruku v podobe trojročného oslobodenia od platenia dávok a daní, ako aj zdarma poskytnutého stavebného dreva na obnovu zničeného majetku. Ukážkou, ako nešťastie zasiahlo do života postihnutých je práve „vinník“ Matej Ertl, ktorý sa v dôsledku požiaru vysoko zadlžil. Trvalo roky a dve manželstvá, kým sa z ťažkej finančnej situácie aj s pomocou manželiek spamätal. Medovnikársky majster Matej Ertl býval v dome na Štefánikovej ulici najneskôr od roku 1773. V novembri 1772 sa ako vdovec oženil s Evou Rozinou Lübeckovou. Eva Rozina spomína ničivý požiar aj vo svojom testamente. Podľa nej požiar prepukol nie ich zavinením v ich dome a Ertlovci zostali odkázaní na pomoc iných ľudí. Dlh rodiny sa vyšplhal na 1200 zlatých. Eva Rozina zomrela v roku 1789. Matej sa opäť oženil, treťou manželkou sa stala Žofia Lervichová. Manželia spoločným úsilím, „v pote a krvi“ zlikvidovali svoje dlhy a nadobudli ďalší majetok, ktorý mohol Matej vo svojej poslednej vôli spísanej v roku 1806 zanechať deťom a manželke.

 

Petra Pospechová, Mestské múzeum v Pezinku

 


Ohodnoťte článok: