Cestou sochára Alexandra Ilečku

Február 2018 / Prečítané 92 krát

   Alexander Ilečko (1937) patrí medzi popredných predstaviteľov strednej sochárskej generácie na Slovensku. Touto vetou končí sprievodný text k aktuálnej výstave v Mestskom múzeu Alexander Ilečko – Poézia tvarov. Každopádne si však zaslúži viac ako len veľmi zjednodušené zaradenie umelca, ktorý formoval sochársku tvorbu 2. polovice 20. storočia a stál za mnohými sochárskymi sympóziami.
   Zlomovým rokom v jeho tvorbe je rok 1964, kedy vznikajú jeho prvotné diela – tri Piesne o slivkovom dreve (Pieseň o slivkovom dreve – aktuálne vystavená v Mestskom múzeu). Niežeby pred týmto rokom netvoril. Zaiste predchádzalo veľa školských štúdií, skíc a búst. Začína sa však etapa slobodného a hlavne nezávislého obdobia. Obdobie nezaťažené určujúcimi doktrínami, idealizovanými vzormi zahraničného umenia (aj keď určité paralely by sme mohli hľadať s tvorbou Henryho Moora) alebo vplyvom spolupútnikov na poli sochárskej tvorby. Hlavným vyjadrovacím materiálom sa od začiatku stáva drevo. Nevyhýba sa ani iným materiálom akými sú kameň, bronz, sadra, epoxid či hlina.
   V jeho práci sú však skôr krátkymi odbočkami, aby sa opäť mohol vrátiť k drevu. Drevo, tak hlboko zakorenené v našej výtvarnej minulosti, sa stáva v Ilečkových dielach symbolom hlbokej úcty a pokory. Je to oslava a premena zároveň. To, ako modeluje, tvaruje a neustále hľadá ten správny moment alebo skôr čaká na vhodný okamih vdýchnutia, kde v procese premeny sa už drevo stáva nositeľom umelcovho intímneho posolstva. Je tu cítiť napätie i dialóg medzi autorom a dielom, keď sa socha pomaly vynára z masívu dreva a nadobúda nový, celkom netradičný rozmer. Drevu neberie jeho primárny tvar, vážnosť i dôstojnosť a vždy ho ponecháva na hranici rozpoznateľnosti. Je to uchopenie tradičného materiálu netradičným spôsobom. 
   Prvá Ilečkova samostatná výstava nenechala na seba dlho čakať a v roku 1966 sa v galérii Cypriána Majerníka predstavuje už ako nadaný a všestranne rozhľadený umelec. Krátko nato vznikajú viaceré ženské figuratívne sochy opäť spracované a ponechané vo svojej prirodzenosti drevnej hmoty, len jemne povrchovo upravené. Figúry ako Leda, Irena, Sediaca, Judita a iné sú príznačné vertikálnym člením, ktoré umelca sprevádza celým jeho tvorivým obdobím. Vertikála pre neho nie je len výtvarným zhmotnením, ale preberá na seba aj znaky rovnováhy medzi zmyslom a formou. Viaceré jeho figurálne variácie sú charakteristické expresívnymi tvarmi, konvexné a konkávne línie tak zachovávajú ešte starší odkaz na barokové umenie, predovšetkým na kypré ženské tvary doplnené naviac o kubizujúce tvarové prvky. Celá Ilečkova tvorba je silne ovplyvnená ženskou figúrou v rôznych významových polohách, pričom neustále prevláda symbol matky a rodiny.
   Ďalšia umelecká etapa charakteristická posunom k hline sa nesie skôr v pocitovom vnímaní než v skutočnom realistickom zobrazení. Dôkazom je súbor hláv z kolorovanej hliny, ktorý vzniká začiatkom 70. rokov a v dobových súvislostiach slovenského sochárstva predstavuje ojedinelý počin. Primárnu funkciu v nich určovala farba, ktorá pramení z detských spomienok, keď autor pomáhal reštaurovať kostoly.
   V nadväznosti na keramické hlavy vzniká najmä z priateľského záujmu výnimočný súbor vyše 30 hláv, predovšetkým jeho príbuzných, priateľov a známych (I. Zeljenka, R. Sloboda, V. Šikula, P. Jaroš, J. Šimonovič, Ľ. Feldek, M. Šútovec, V. Kondrót, J. Malovec, F. Kriška, I. Popovič a iní). Súbor predstavuje i dnes významný dobový dokument jednej generácie osobností slovenskej kultúry. Dômyselným princípom uplatneným pri niektorých hlavách je výraz dvojpohľadovosti ako výzva k hlbšiemu, nielen vizuálnemu vnímaniu. Portrét sa stáva súčasťou jeho života v plnom význame.
   Túto etapu Ilečkovej tvorby a zmysel pre konceptuálne myslenie prezentuje priestorová kompozícia Pocta Hermannovi Brochovi z roku 1970 inštalovaná v Piešťanských parkoch (Hermann Broch – rakúsky spisovateľ a esejista). Tvorí ju deväť kubických foriem s hlbokým filozofickým a symbolickým posolstvom predstavujúcim premenu, s nastoleným faktom plynulosti vzniku a zániku.
   Ostatná tvorba Alexandra Ilečku je rôznorodá a výtvarne pestrá, podobne ako je aj využívanie iných sochárskych materiálov. Figurálne plastiky prechádzajú v neskoršom období zmenou z oblých ku geometrickým prvkom s rovnými plochami, stále si však zachovávajú vertikálnu líniu. Dopĺňa ich dômyselnou patinou, lakom, farbou a kombinuje rozličné druhy dreva. Popri figuratívnom a portrétnom vyobrazení svojich blízkych tvorí i mnohé reliéfy zakomponované do architektúry či busty významných dejateľov, čím sa stávajú dôležitým organizmom v širšom kontexte svojho okolia.
   Predstavili sme najdôležitejšie okamihy z tvorby Alexandra Ilečku, ktoré zohrali podstatnú úlohu v jeho smerovaní a majú nezanedbateľný význam v slovenskom figurálnom sochárstve. Aktuálne sprístupnená výstava v Mestskom múzeu je len úzkym výberom z jeho rozsiahleho sochárskeho diela. Výstava je zameraná predovšetkým na figuratívne plastiky (viaceré Figúry, Mahagona, Matka, Amoris Laetitia, Poslucháč, Kradoška snov, Lila, Vták) doplnené naviac ukážkami z jeho grafickej práce a na pozadí veľkoformátovými fotografiami vystavených diel. Tak sa i prostredníctvom fotografií dostávajú jeho početné hlinené figúrky do celkového obrazu, aby sa stali súčasťou inštalácie výstavy. Fotografie sa tak stávajú spojnicou detailu k celku.

   Výstavu Alexandra Ilečku s názvom Poézia tvarov si môžete pozrieť v Mestskom múzeu do 29. marca 2018.
   Ale mám taký pocit, že tento rok sa ešte s majstrom Ilečkom uvidíme...

 

Eduard Zvarik, Mestské múzeum v Pezinku

 


Ohodnoťte článok: