Bez lásky k divadlu by to človek nemohol robiť

Február 2018 / Prečítané 154 krát

   Mladý muzikálový herec Filip Čechovič z Pezinka zažiaril v predstavení Smrť v ružovom, ktorého autorom je známy spisovateľ Ľubomír Feldek. Hra, ktorú uvádza divadelný súbor Dobreta, mapuje príbeh šansoniérky Edith Piaf. A Filip sa netají tým, že napriek jeho mladému veku je speváčka jeho idolom a dokonca sa jej hlas ozve, keď mu zazvoní mobil.

l Koľko máte rokov?
  
Dvadsať štyri.

l To je ideálny vek. Ste už definitívne rozhodnutý pre herectvo?
  
Áno, priťahuje ma hlavne muzikálové herectvo.

l Ako ste sa k tomu dostali?
  
Keď som mal rok, dostal som na Vianoce mikrofón...

l Tak to je naozaj veľmi skorý začiatok.
  
...Veru, odvtedy sa to so mnou vlečie. V škole som vždy spieval na školských a benefičných koncertoch. Päť rokov som chodil do Bratislavského chlapčenského zboru pri Slovenskom národnom divadle, s ktorým sme vystupovali v operách, napríklad v predstaveniach Carmen alebo Rigoletto a dostali sme sa aj do zahraničia. Členovia zboru boli chlapci od prípravky na Základnej umeleckej škole až do dospelého veku. Po puberte, teda po mutácii hlasu som sa chcel vrátiť späť, ale pani dirigentka povedala, že mám veľmi špecifický hlas a nezapadá do škály rovnakých hlasov v zbore.

l Vydali ste sa teda inou cestou?
  
Rozhodoval som sa medzi klasickým gymnáziom a konzervatóriom. Napokon som sa rozhodol pre konzervatórium. Mám vyštudované štyri roky na muzikálovom konzervatóriu Alkana v Bratislave a dva roky som študoval konzervatórium v Topoľčanoch. Mal som v pláne ísť na Janáčkovu akadémiu múzických umení v Brne, ale skončil som tretí pod čiarou a na odvolanie som už ani nešiel.

l Prečo nie?
  
Brali tam skôr tanečníkov než spevákov. A tanec so mnou nejako nejde dohromady.

l Pre akú školu ste sa teda nakoniec rozhodli?
  
Študujem na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre učiteľstvo hudobno-dramatického umenia. Povolanie v divadle, aj keď ho túžim robiť, môže byť pomerne nestále, preto chcem mať ako pedagóg aj nejakú stabilnú profesiu a uplatnenie.

l Aký máte vzťah k Pezinku? Naše mesto má silné kultúrne zázemie.
   
Mám naše mesto veľmi rád, hlavne kvôli prírode. S rodinou sa každú nedeľu chodíme prechádzať do prírody. Nesmiem zabudnúť na dobré vínko a výhodou je aj blízkosť Bratislavy, takže človek môže často chodiť do divadla.

l Do pezinského kultúrneho diania ste sa nezapojili?
  
Zúčastnil som sa na speváckej súťaži Pezinok spieva keď, som mal desať rokov. S mojou susedou v podobnom veku sme zaspievali ukážku z muzikálu Kleopatra. A spievam tiež na sobášoch v Mestskom úrade v Pezinku. Snažil som sa tam priniesť žáner modernej ľúbostnej piesne.

l Ako ste sa dostali do divadla v Drahovciach?
  
Nastúpil som tam ako režisér na výpomoc vďaka bývalej priateľke, ktorá učila tanec v Centre voľného času. Súbor Dobreta vznikol v roku 2012 a ja som prišiel v roku 2013. Prvou premiérou, ktorú som tam zažil, bolo
Z dreva vyrezané alebo Jánošík podľa Vivaldiho od Ľubomíra Feldeka. Hral som Jánošíka.

l A ďalšie predstavenie?
  
To bola práve Smrť v ružovom o živote Edith Piaf.

l Človek by nečakal, že práve v Drahovciach nájde súbor s takýmto kvalitným repertoárom.
  
Je to veľmi zaujímavá obec,v ktorej sa mimoriadne darí kultúre. Nepochybne aj vďaka starostovi Jurajovi Kleinovi, ktorý veľmi podporuje aj náš súbor. Postupne sme sa dostali do povedomia ľudí. Keď sme začali hrať Jánošíka, bolo v Hlohovci v hľadisku iba dvadsaťpäť divákov. Teraz v Pezinku sa na nás prišlo pozrieť stopäťdesiat ľudí. Známi povedali známym a začali si nás všímať.

l Oslovil vás príbeh Edith Piaf?
  
Už na konzervatóriu som o nej čítal tri knihy. Od sedemnástich rokov ju mám ako zvonenie na mobile. Je to moja srdcová záležitost a keď nám pán Feldek ponúkol túto svoju hru, považoval som to za splnený sen.

l Ste aj fanúšik šansónu všeobecne?
  
Určite áno, pretože v týchto piesňach je veľká výpovedná hodnota. Ak tento žáner chcete spievať, je dobre, keď poznáte aj históriu alebo príbeh spojený s konkrétnymi piesňami alebo s ich interpretmi.

l Ako ste sa k tejto hudbe dostali?
  
Ani neviem, nikdy som neinklinoval k hip-hopu alebo k dnešným „rádiovým“ pesničkám. Vyrastal som na inej hudbe než moji rovesníci. V roku 2006 som na Novej scéne videl muzikál Kleopatra a vtedy som si povedal, že toto je to, čo chcem robiť. A snažím sa chodiť takými chodníčkami, aby som sa tam dostal.

l Ktoré muzikálové diela považujete za zásadné?
  
Určite muzikály od Andrewa Lloyda Webera, napríklad Cats alebo Fantóm opery, to sú úžasné diela. Z československých muzikálov je to Drakula, takisto aj Carmen, Bedári... Ale osobitné miesto má Kleopatra, ktorú som videl ako prvú.

l Čo vás zaujalo na Edith Piaf?
  
Každá jej pesnička je osobnou výpoveďou. Dokonca si ich takto aj sama prispôsobovala – podľa svojho vnútorného pocitu. Je tiež úžasné, ako takéto malé krehké stvorenie – mala len stopäťdesiat centimetrov – dokázalo celkom zmeniť šansónový svet. Vyrastala na ulici, v bordeli, v cirkuse, prešla si v živote mnohými vecami, vystriedala viacero partnerov, zápasila so závislosťou na alkohole... No napokon sa z nej napriek všetkému stala prvá dáma šansónu.

l Má jej príbeh čo dať dnešnému divákovi? A menovite mladej generácii?
  
Určite áno. Dnešná doba je taká, že mladí ľudia potrebujú vedieť, čo chcú dosiahnuť, akou cestou sa vydať a príbeh Edith Piaf ich môže v mnohom inšpirovať.

l Majú dnešní mladí ľudia vzťah k takejto kultúre?
  
Každý, kto ide na konzervatórium a vydrží tam, je tam preto, lebo to jednoznačne chce robiť. Chce sa venovať kultúre. Konzervatórium mi zobralo pomerne veľa kamarátov, lebo sa robili predstavenia v sobotu, v nedeľu, pracoval som toľko, až som bol niekedy rád, že som sa konečne dostal do postele a vyspal som sa. Zobralo mi to dosť veľa energie, času, skrátka dosť veľkú časť života. Uplatnenie po takejto škole je čím ďalej tým ťažšie a napríklad aj do komparzov sa dostanú často ľudia, ktorí nič podobné neštudovali. To sa bez lásky ku kultúre
a umeniu nedá vydržať.

l Aký dnes máte hlas, keď ste nezapadli do klasického súboru?
  
Som tenor ale skôr vyšší. Mám vlastne trochu odlišnú farbu ako má klasický tenor.

l Navštevovali ste hlasového pedagóga?
  
Keď som v Topoľčanoch chodil na konzervatórium, navštevoval som pani Gogovú. Ona učí viacerých spevákov – Kulyho, Ivanu Bagovú – hlasovo mi veľmi pomohla. Dokonca aj moji známi už tvrdia, že je to počuť.

l Videli ste nejaké zaujímavé muzikálové predstavenia vo svete?
  
Keď som bol v New Yorku, navštívil som päť muzikálových predstavení. V Londýne som ich videl desať a v Česku a na Slovensku, to ani neviem rýchlo zrátať – pretože si radšej kúpim bagetu a navštívim divadlo, než by som chodil po reštauráciách.

l Ešte je lacnejšie riešenie urobiť si bagetu doma...
  
Určite áno (smiech).

l Zásadná otázka: Boli ste ako fanúšik Edith Piaf v Paríži?
  
Samozrejme.

l Aký na vás urobil dojem? Zo životopisov Edit Piaf, ale aj Hemingwaya či Louisa Bunuela je zrejmé, že je to mesto s neopakovateľnou umeleckou atmosférou. Cítili ste to?
  Milujem to mesto a jeho atmosféru. V lietadle, keď sme pristávali, hovoril som si, že je to najkrajšie mesto na svete. A naozaj, každý jeho kút ma oslovil.

l Teda vaše lásky, okrem hudby a vašej priateľky sú Malé Karpaty, Pezinok a Paríž... O pol roka končíte školu. Aké sú vaše ďalšie plány?
  
Chcem pokračovať ďalšie tri roky na doktorandskom štúdiu. Prijali ma do muzikálu Bedári na Novej scéne, čo by bol pre mňa ďalší splnený sen. Hoci realizácia ešte nie je istá. Dúfam teda, že to vyjde. Rád by som našiel uplatnenie v divadle. Netúžim po tom byť slávny. Chcem robiť len to, čo ma baví.

 

Márius Kopcsay

 


Ohodnoťte článok: