Rozsievanie viery, lásky a nádeje sa v ľuďoch zakorení

December 2017 / Prečítané 363 krát

   Evanjelická cirkev a. v. má za sebou významné chvíle roka, v ktorom si pripomenula 500 rokov reformácie. O zhodnotenie roka 2017 ale aj krátke zamyslenie nad Vianocami a vianočné želanie pre čitateľov Pezinčana sme poprosili pezinského evanjelického farára Vladimíra Kmošenu.

l Ako hodnotíte rok 2017? Predpokladám, že 500-ročné výročie reformácie patrilo k jeho kľúčovým témam.
   Bol a ešte stále je to zaujímavý rok. Tých 500 rokov sme si pripomenuli naozaj mnohými podujatiami. Pustili sme sa aj do opravy veže na našom kostole. Musím sa priznať, že som to trochu aj plánoval, aby to vyšlo práve na tento rok.
A som rád, že sa to podarilo. Aj touto cestou ďakujem všetkým ochotným darcom, ktorí prispeli. Projekt opravy fasády veže finančne podporil Bratislavský samosprávny kraj vo výške 2000 € – aj touto cestou ďakujeme. Ale naspäť k podujatiam. Pripravovali sme výstavu k 500. výročiu reformácie, na čo sa – v spolupráci s Evanjelickou cirkvou augsburského vyznania na Slovensku a Štátnym archívom v Modre – podujalo Malokarpatské múzeum v Pezinku. Výstava s názvom Viera, víno, vzájomnosť, bola otvorená pre verejnosť od konca septembra až do konca novembra a som rád, že sa na projekte podieľali aj cirkevné zbory Svätý Jur, Limbach, Grinava a Modra.
   Ďalšou zaujímavou akciou bola výstava vyšívanej histórie Evanjelickej cirkvi. Išlo o šestnásť obrazov, ktoré boli vystavené v kostole. Projekt realizovalo Spoločenstvo evanjelických žien. Pani farárka Daniela Horínková, ako hlavná koordinátorka, dopomohla k tomu, aby sme tieto diela mohli v Pezinku vidieť. Jeden z gobelínov sa tu dokonca aj vyšíval. A pomáhali ho vyšívať nielen evanjeličky, ale aj katolíčky zo spolku Živena. Napokon to bola výstava výtvarných diel, projekt XII. Sympózia spoločnosti Artem, ako putovná výstava k 500. výročiu reformácie, pod vedením kurátora projektu PhDr. Ľuboslava Mozu. Veľmi pekná a dôstojná bola aj samotná slávnosť na Pamiatku reformácie 31. októbra. Zúčastnili sa na nej predstavitelia mesta – primátor Oliver Solga – a zástupcovia rímskokatolíckej cirkvi, pán farár Ján Ragula, neskôr aj pán farár Štefan Alberty. Kostol bol takmer plný, boli tu evanjelici rovnako ako katolíci, ktorí si prišli spoločne s nami pripomenúť Pamiatku reformácie. Atmosféra bola veľmi silná a niesla sa v duchu lásky. Spomenul som v kázni, že 500 rokov je dostatočne dlhá doba na to, aby sa vytvorila identita spoločenstva. Evanjelik je evanjelikom a chce ním zostať. A katolík je katolíkom a takisto ním chce zostať. Ale ako sa dá spolupracovať? Dá sa to preklenúť? Dá, pretože k identite evanjelika, ako aj katolíka, patrí najmä láska. A k tomu, ako pripomenul pán farár Ragula, tých predchádzajúcich 1500 rokov sme boli jedna cirkev. Atmosféra tohto výročia v mnohých zanechala hlboký dojem. Možno niekto čakal, že urobíme veľkú oslavu, ale Pamiatka reformácie sa niesla v duchu pokánia, vo vedomí, že rozdelenie prinieslo aj veľa bolesti a utrpenia. Pokora a láska musia spájať obe cirkvi. To nech je spoločnou víziou a naše spoločné posolstvo svetu. Žime si svoje životy, no zároveň si vzájomne žehnajme.

l Čo očakávate od roku 2018, na čo sa tešíte?
Priznám sa, že som nad prichádzajúcim rokom ešte veľmi nerozmýšľal. Chceme sa sústrediť na vnútromisijné akcie, napríklad rodinný tábor, práca s deťmi... Chceme sa venovať speváckemu zboru Stafídes, hudobnej skupine a vystupovať aj na verejnosti. A predsa len mám jednu konkrétnu túžbu. Popri klasickom bohoslužobnom živote, keď sa stretávame v nedeľu ráno, chcem vytvoriť priestor pre stretávanie rodín. Povedzme v nedeľu popoludní, aby sme sa stretli, porozprávali sa, pomodlili sa, zaspievali si s gitarou, alebo s kapelou, skrátka, aby sme boli častejšie spolu v našom cirkevnom, resp. chrámovom spoločenstve. Neviem ešte, ako často sa nám to podarí, ale bol by som rád, keby veriaci prichádzali a aj nové rodiny si našli zázemie v našom cirkevnom zbore. Aby sa pre nás všetko neskončilo tým, že v nedeľu ráno prídeme do kostolíka, po bohoslužbe odídeme domov a koniec. Nebude to určené len pre evanjelických členov, veď máme aj veľa „krížnych“ manželstiev. Ide mi o to, aby sme sa všetci dobre cítili. Chcem klásť dôraz na rodinu. Úžasné je, že v našom cirkevnom zbore máme desiatky rodín s deťmi, a potreba prežívať spoločné chvíle vychádza spontánne. Ešte raz zdôrazňujem, netreba sa báť prísť, nestrávime celý čas len nad Bibliou. Hoci aj to treba, lebo duchovné povzbudenie je dôležité, človek potrebuje pookriať, načerpať aj novú duchovnú silu, veď duchovná sila je pre život veľmi potrebná.

l Pre dnešnú dobu je príznačné vysoké životné tempo a odcudzenie, neraz aj veľmi zlé medziľudské vzťahy. Ako vnímate zmysel viery v týchto časoch?
  
Osobne si myslím, že rozmer viery silne vplýva na spoločnosť. Vždy to tak bolo. Možno sa to nedá zmerať, nedá sa to vyjadriť číslami. Myslenie človeka, apel na jeho svedomie, to je dlhodobý proces. Ale keď prídu povedzme rozhodujúce chvíle života, keď je človek dlhodobo ovplyvnený určitými zásadami, keď naňho pôsobia hodnoty ako sú viera, láska a nádej, práve vtedy sa to prejaví. Je k tomu krásny Biblický citát: „Púšťaj svoj chlieb po vode, lebo po mnohých dňoch ho nájdeš.“ Rozsievanie viery, lásky a nádeje sa v ľuďoch pomaly, ale isto zakorení. V tom je obrovský zmysel pôsobenia cirkvi. Predsa len spoločnosť poľudšťuje. Vedie k hodnotám, ktoré inak nie sú až také preferované. Ako napríklad taká už dnes spomenutá hodnota pokory. Kde bežne v živote, vo verejnosti, nájdete pokoru?

l V politike určite nie. Tam sa stretávame s pravým opakom.
  
Ale pokorou nič nepokazíš! V cirkvi dávame na to dôraz, pripomíname tieto hodnoty a ľudí k nim povzbudzujeme, pretože sú to hodnoty, v ktorých má Pán Boh záľubu. „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.“

l Čo by ste čitateľom zaželali na vianočné sviatky a do nového roku?
  
Predovšetkým aby sme prežili požehnané Vianoce plné Božieho pokoja, lásky a radosti.
K tomu si uvedomili, že Pánu Bohu je obľúbencom každý, kto má pred ním úctu a rešpekt. Taký človek má mimochodom úžasnú výsadu: môže prosiť Pána Boha o Jeho pomoc a požehnanie. Kiež počas Vianoc plných lásky, pohody a porozumenia, nezabudneme aj na prosby – možno vyslovené, alebo len pomyslené – aby nás narodený Spasiteľ, Pán Ježiš Kristus žehnal, chránil pred nebezpečenstvom, aby bol mier a pokoj na zemi. To nech je želaním do roku 2018, aby všestranné požehnanie, ktoré Pán Ježiš, Syn Boží prináša, spočinulo na nás.

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: