Nežná...

November 2017 / Prečítané 361 krát

   Len nedávno bol 17. november. Pre niekoho iba deň voľna, pre iných najmä pripomienka výročia, ktoré však už mnohým ľuďom takmer nič nehovorí. Žiaľ, často práve mladým ľuďom. Avšak aj mnohí skôr narodení si „Nežnú“ či „Zamatovú revolúciu“ už príliš nepripomínajú. A to vôbec nespomínam tých, ktorí na časy pred Novembrom ´89 spomínajú s resentimentom „pretože vtedy pivo stálo dve koruny a rožok tridsať halierov“. Na všeličo zlé sme už zabudli, a tak si obdobie komunistickej totality veľakrát vykresľujeme  vo svojich spomienkach idylicky a často až príliš jednostranne.
   Pre mňa je tento deň, okrem iného, aj príležitosťou vrátiť sa v spomienkach k Novembru ´89 v Pezinku. Nikdy nezabudnem na nedeľu 26. novembra, keď to v našom meste „začalo“, na stretnutie malej skupiny ľudí najprv v Malokarpatskom múzeu, neskoršie už združených pod značkou Verejnosti proti násiliu u hasičov na Štefánikovej 15 a potom dennodenne v miestnosti pod bránou v Starej radnici. Nedá sa zabudnúť na štrnganie kľúčov, ktoré symbolicky odzvonili totalitnému komunistickému režimu, ani na posielanie „k lopate“ tých, ktorí vďaka straníckej legitimácii s lopatou nikdy nerobili. Najlepšie sa to obdobie dá vyjadriť slovom eufória.
   Bola to eufória, nadšenie z toho, že sme sa dožili konca totality, ktorá vo svojich začiatkoch posielala nevinných ľudí na smrť alebo na dlhé roky do väzenia a neskoršie im zakazovala veriť
v Boha, znemožňovala študovať, slobodne cestovať, alebo hoci len dostať sa bez straníckej legitimácie na lepšiu pracovnú pozíciu. Ak by sme toto obdobie mali charakterizovať typickou farbou, tak by to bola jednoznačne šedá. Šedá na sídliskách, šedá v obliekaní, najmä však šedá v myslení a jednofarebnom vnímaní sveta. Poslušne sa stálo v radoch na banány, na knihy, často na celkom bežný tovar, dokonca aj na toaletný papier a mnohí to považovali za normálne.
Na to všetko sme akosi rýchlo zabudli. Tak ako zabúdame, že ideály Novembra ´89 nie sú o nákupných centrách plných lacného (i drahšieho) tovaru, o výdobytkoch globalizácie a ikonách konzumu, ale sú hlavne o slobode. O slobode rozhodovať o vlastných životoch, o slobode mať vlastný názor a tento názor verejne prezentovať, o slobode voliť a byť volený, o slobode vierovyznania, slobodnom prístupe k informáciám, o slobode cestovať a spoznávať svet, a ešte
o mnohých iných slobodách, právach a možnostiach, ktoré sme pred Novembrom ´89 nepoznali. Kvôli ním sa oplatilo vtedy pred 28 rokmi mrznúť na námestiach. Pre ne sa oplatí žiť aj dnes, a to i napriek tomu, že realita je v mnohom diametrálne odlišná od ideálov, ktoré sme si spolu vtedy vysnívali.
   Napriek tomu som presvedčený, že žijeme to najlepšie možné obdobie v histórii nášho národa
a azda aj v dejinách ľudstva a záleží len na nás, či si budeme vážiť slobodu, alebo sa jej ľahkovážne vzdáme. Či budeme schopní viac myslieť, viac tvoriť a konať viac dobra, alebo či spohodlnieme a budeme pasívne čakať, čo prinesie budúcnosť.

 

Oliver Solga, primátor


Ohodnoťte článok: