Stolpersteine – pamätné kamene

Október 2017 / Prečítané 24 krát

Gunter Demnig pri Malokarpatskom múzeu v Pezinku. Umelec nestojí o popularitu. Trpezlivo pracuje na projekte, ktorý sa radí medzi najväčie decentralizované pamätníky sveta.   V pondelok 25. septembra 2017 sa Pezinok pripojil k mestám, ktoré si kladením pamätných kameňov (Stolpersteine) pripomínajú a ctia pamiatku obetí nacizmu. Stolperstein (z nem. kameň, o ktorý zakopneš) je vo forme dlažobnej kocky pevne vsadený pred domom obete, aby natrvalo pripomínal jej osud – ten je v skratke (meno, miesto narodenia, dátum zatknutia, deportácie či zavraždenia) uvedený na mosadznej tabuľke s rozmermi 10 x 10 cm.

Gunter Demnig pri Malokarpatskom múzeu v Pezinku. Umelec nestojí o popularitu. Trpezlivo pracuje na projekte, ktorý sa radí medzi najväčšie decentralizované pamätníky sveta.

   Projekt Stolpersteine vznikol ako nápad nemeckého umelca Guntera Demniga a malokarpatský región sa doň zapojil v roku 2014 vďaka iniciatíve Červenokamenského panstva, o.z.. V tomto roku bol do harmonogramu projektu zaradený aj Pezinok so 7 pamätnými kockami na 3 miestach v centre mesta, ktoré budú pripomínať tragické osudy Pezinčanov, členov miestnej židovskej komunity: 
 FOTO: (pb)  Budova Malokarpatského múzea v Pezinku je spojená s rodinou Šimona Lampla. Šimon Eliáš Lampl (*1896 Pezinok) bol ženatý s Etelou Šproncovou (*1894), s ktorou mali tri deti: Eugena (*1922), Jozefínu (*1925) a Hedvigu (*1928). Šimon mal v dome na Štefánikovej ulici byt i obchod s módnym a strižným tovarom. Počas postrkovej akcie 4. novembra 1938 ho členovia Hlinkovej gardy spolu s rodinou vyviezli do Jelky, na územie, ktoré malo byť odstúpené Maďarsku. Maďarské úrady ho však neprijali a celú rodinu odviezli na demarkačnú čiaru, podobne ako stovky a tisíce ďalších slovenských Židov. V „zemi nikoho“, pri Mischdorfe (dnes Nové Košariská) zostali Lamplovci až do 9. decembra 1938, kedy Okresný úrad vyhovel žiadosti o návrat pod podmienkou, že Šimon bude pod policajným dozorom. V apríli 1941 prišla rodina o zdroj obživy, ich podnik bol na základe rozhodnutia Ústredného hospodárskeho úradu zlikvidovaný. Lamplovci boli prinútení vysťahovať sa z bytu na Štefánikovej ulici, dočasné útočisko našli v tzv. židovskom dome na Holubyho ulici. Na jar roku 1942 postupne deportovali všetkých členov rodiny do koncentračných táborov v Poľsku. Šimona, Etelu a Hedvigu deportovali do koncentračného tábora v Osvienčime. Etela zomrela 18. mája 1942, Šimon o 2 mesiace neskôr – 28. júla 1942. Hedviga na základe svedectva svojej staršej sestry zomrela v Osvienčime už 10. mája 1942. Jediného syn Lamplovcov Eugena deportovali 30. marca 1942 z pracovného tábora v Seredi do koncentračného tábora v Lubline, kde zahynul. Jozefínu deportovali z rodiny Lamplovcov ako prvú. V Osvienčime prežila 3 roky, ako jediná sa zachránila. V súčasnosti žije v Izraeli. 
   Ďalším miestom, na ktorom nájdeme pamätnú dlažobnú kocku je Turecký dom. Je konkrétnym i symbolickým miestom, priestorom, v ktorom malo svoj obchod či súkromný byt viacero židovských rodín. Tu umiestnený Stolperstein nesie meno Idy Reisnerovej, ktorá v dome bývala a spolu s manželom Šimonom tu mala obchod. Šimon Reisner (*1876) bol predsedom Židovskej náboženskej obce a členom zastupiteľského zboru mesta Pezinok. Z prvého manželstva mal dcéru Helenu, ktorá sa vydala za Arpáda Kohna. Druhýkrát sa oženil v roku 1910. Za manželku si vzal Idu Ungarovú (*1883), s ktorou mal 3 deti: Gabrielu (*1910), Kurta (*1919) a Oľgu (*1922). V lete roku 1939 Šimon Reisner odcestoval v rámci záchrannej akcie, ktorú zorganizoval Aron Grünhut, na palube jedného z dvoch riečnych parníkov „Kráľovná Alžbeta“ a „Cár Dušan“ z Bratislavy po Dunaji do Rumunska a odtiaľ námornou loďou Noemi Julia do Palestíny. V tom čase 63 ročný Šimon odišiel spolu s 20 ročným synom Kurtom. Pani Reisnerová zostala v Pezinku. Tu sa starala o obchod až do momentu, kedy sa stal predmetom arizácie. V apríli 1942 bola Ida deportovaná do koncentračného tábora, kde zahynula. Jej dcéry Gabriela i Oľga vojnu prežili.
   V dome na Holubyho ulici 21 býval obchodník so železom Arpád Kohn (*1899) so svojou rodinou. S manželkou Helenou Reisnerovou (*1907) mali dve deti: dcéru Alicu (*1927) a syna Arnolda (*1930). V roku 1941 bol Arpádov obchod so železom a stavebným tovarom zlikvidovaný. Pred prvou vlnou deportácií v roku 1942 Kohnovcov ochránila tzv. biela legitimácia. Po vypuknutí Slovenského národného povstania stratili všetky výnimky platnosť a pred deportáciou sa bolo možné zachrániť len útekom a ukrývaním. Kohnovci sa istý čas tiež skrývali – vo vinohradníckej búde. Studená jeseň a hlad prinútili rodinu vrátiť sa do mesta a prihlásiť sa na polícii. Dňa 27. októbra 1944 ich hliadka miestnej žandárskej stanice odovzdala do tábora v Seredi. Zo Serede celú rodinu previezli do Birkenau, kde ich rozdelili. Helenu s dcérou Alicou previezli 23. novembra 1944 do Lippstadtu. 10. februára 1945 obe premiestnili do tábora v Bergen-Belsene. Helena tu zomrela na týfus 3 týždne pred oslobodením. Do tábora v Bergen-Belsene boli prevezení aj Arpád so synom Arnoldom, Arpád v tábore zahynul. Alica v októbri 1949 emigrovala aj s manželom a synom do Kanady, kde začali nový život. Arnold, poznačený otrasnými zážitkami v tábore, sa odsťahoval do Izraela, kde vstúpil do armády a ako 18 ročný zahynul na následky výbuchu bomby.
   Pamätné kocky pred domom na Holubyho ulici „rozprávajú“ o tragickom osude Arpáda a jeho manželky Heleny. Spolu s ostatnými kameňmi zabudnutých, ako sa Stolpersteine tiež zvyknú označovať, sa stali súčasťou verejného priestoru ako pripomienka a uctenie pamiatky Pezinčanov, ktorí boli zavraždení v koncentračných táboroch.

 

Petra Pospechová, Mestské múzeum v Pezinku

 


Ohodnoťte článok: