Bez znalosti histórie nemôžeme chápať súčasnosť

August 2017 / Prečítané 28 krát

Peter Pavlac s Patrikom Lančaričom   O našej minulosti sa môžeme dozvedať z učebníc, ale rovnako môžu dejiny pred nami ožiť v presvedčivom umeleckom diele. Nie náhodou k historickým témam siaha aj dramatik a spisovateľ Peter Pavlac, nositeľ Ceny Jozefa Ľudovíta Holubyho.

 

l Pred rokom vám mesto Pezinok venovalo Cenu Jozefa Ľudovíta Holubyho. Bolo to za niečo konkrétne?
   Myslím, že skôr „celkovo“, za doterajšie výsledky. A možno preto, že som sa po štrnástich rokoch, čo som býval v Bratislave, stal znovu Pezinčanom (smiech). To bol samozrejme vtip. Beriem to ako návrat do prostredia, ktoré dôverne poznám a medzi ľudí, ktorých mám rád. Verím, že som si priniesol aj niečo so sebou. A tak sa asi spojilo niekoľko dôvodov.

l Na čom pracujete aktuálne? Aj cez prázdniny máte zjavne nabitý program.
   V Slovenskom rozhlase dokončujeme projekt, ktorý som navrhol pred dvoma rokmi. Volá sa Naša zabudnutá klasika. Ide o cyklus šiestich tridsaťminútových rozhlasových hier založených na textoch slovenských autorov, ktorí sú viac, či menej známi, ale tieto ich konkrétne texty až také známe nie sú. Dokonca ani nejde vo všetkých prípadoch o beletristické diela. Sú tam poviedky Terézie Vansovej a Hany Gregorovej, ale popri tom sme spracovali aj esej Jána Lajčiaka s názvom Slovensko a kultúra. Zhodou okolností – keď sme už spomínali Cenu Jozefa Ľudovíta Holubyho – spracovali sme aj jednu Holubyho prednášku – Obrázky zo Slovenska. Posledným dielom bude netradičná Timravina novela – Záplava. Budem veriť, že dostaneme šancu v tomto zámere pokračovať aj budúci rok a možno projekt rozšírime. Je to asi nejaká moja obsesia, hľadať v staršej slovenskej literatúre texty, ktoré sa nemusia javiť ako dramatické, ale stanú sa zaujímavým materiálom v celkom novom význame. A výsledok ich rozhlasového spracovania môže byť veľmi prekvapujúci.

l Čo vás láka na žánri rozhlasovej hry?
  
Opäť to vyplýva aj z toho, že pôsobím už tretí rok v rozhlase, konkrétne na dramaturgii rozhlasových hier. Dlho som rozhlas, ako médium, vlastne len spoznával, snažil sa porozumieť jeho špecifikám. Pretože to v skutočnosti vôbec nefunguje tak, ako si to môže predstaviť človek, ktorý robí dlhé roky divadlo – teda že ide vlastne o divadelné predstavenie, pri ktorom stačí len zavrieť oči a máme automaticky hru rozhlasovú. Tak to nie je. Prísť na to, ako to je, však je oveľa zložitejšie, než som si pôvodne myslel. No a asi po roku a pol „spoznávania“ ma začalo rozhlasové médium oveľa viac baviť a zaujímať. A nie len preto, lebo sa tu dá pracovať filmovými aj divadelnými prostriedkami. Tých špecifík už vnímam oveľa viac. Samozrejme, divadlo sa nechystám opustiť, pretože ho považujem za osobný kľúč k umeniu a k vyjadrovaniu prostredníctvom umenia.

l Na čom pracujete v divadle?
  
S Patrikom Lančaričom teraz pripravujeme hru, ktorá by mala byť uvedená v Zlínskom divadle o stretnutí dvoch zásadných historických osobností, Milana Rastislava Štefánika a Tomáša Garrigua Masaryka.

l Ide o zásadné postavy našej histórie. Nemyslíte si, že im dlhujeme seriózne filmové spracovanie?
  
Určite áno, ale myslím si, že sa k tejto látke u nás nesiaha vyslovene z pragmatických dôvodov. Videl som inscenáciu o Štefánikovi v Nitre a uvedomil som si, že ak by mal o ňom vzniknúť životopisný film, musela by to byť naozaj extra komplikovaná a nákladná koprodukcia, aby sa podarilo zachytiť celý jeho záber. Lebo to, kde všade sa dostal, ako tam pôsobil, to sa nedá vyriešiť nejakou nízkorozpočtovou „art“ produkciou. To by si zaslúžilo veľkorysosť hollywoodskej produkcie, v tom dobrom slova zmysle. My chceme inscenáciu postaviť na týchto dvoch ľuďoch, čo je v divadle o čosi jednoduchšie, pretože tam vôbec nejde o výpravnosť, ale o podstatu ich stretnutia, ktoré považujem za kľúčové a zásadné pre našu krajinu a jej prítomnosť. Teraz som vo fáze, že nasávam informácie a hľadám spôsob, ako to uchopiť.

l Takže je predčasné položiť tak trochu zjednodušujúcu otázku „o čom to bude“?
  
Určite je to predčasné, inscenácia sa má uvádzať v budúcom roku, ale človek sa na ňu musí pripravovať v dostatočnom predstihu. Celý projekt má ambíciu byť mostom medzi minulosťou a prítomnosťou – ale tiež mostom, ktorý by spojil silné herecké osobnosti z Čiech aj zo Slovenska, keďže si v roku 2018 pripomíname sto rokov od vzniku Československa. Hovorí sa tomu občas aj dátumová dramaturgia.

l Na čom pracujete v oblasti filmu?
  
Finišujeme spolu s Patrikom Lančaričom na dokumentárnom filme o Miroslavovi Válkovi. Prizvali ma spočiatku ako akési dramaturgické „oko zvonku“, neskôr pre písanie komentárov. Zapojil som sa do takéhoto projektu veľmi rád, zároveň však s veľkým rešpektom. Mám za sebou hru o Válkovi napísanú pre SND a teda aj drobnú vlastnú skúsenosť – či už s Válkovou umeleckou tvorbou, alebo s ľuďmi, ktorí o Válkovi podávajú svedectvá. Postupne som si však pri tomto filme sformoval trochu iný pohľad, než na začiatku – na tohto umelca, aj na dobu, v ktorej žil. Naučil som sa toľko zásadných vecí o určitých dejinných udalostiach, až ma dnes prekvapuje, ako môžeme bez nich fungovať a formulovať si postoje k týmto historickým obdobiam. To, čo som doteraz nevedel, by mi chýbalo, ak by som si mal formovať názory povedzme na roky 1948 alebo 1968. Veľa vecí nám odkrýva pátranie v detailoch, ktoré dané historické obdobia rozdrobujú na konkrétne udalosti. Zistíme, že povedzme ani 21. augusta 1968 sa všetko nezmenilo jedným „sekom“. Ak sa hovorí, že sa z Válka básnika stal odrazu politik, zistíme, že to nebolo vôbec „zrazu“ a nebolo to v roku 1968. On sa postupne – nie vo vysokej komunistickej politike, ale v tom spoločenskom vyjadrovaní sa – stával už dlho intelektuálom, ktorý zaujímal stanoviská k politickým udalostiam v krajine. Hrany našich úsudkov sa začnú obrusovať a v kontexte plynutia času vnímame Válkovo pôsobenie nie ako kontroverznosť, ale ako niečo celkom iné. Ak rezignujeme na potrebu vedieť viac o historických udalostiach, vedie nás to k jednoznačným vyjadreniam, ktoré sú ľahko spochybniteľné. Hoci na jednoduchosti v súdoch asi stojí dnešná realita a to ma znepokojuje – že čím ďalej, tým viac je potreba spoznávania detailov histórie menšia a menšia.

l Práca s históriou je však zrejme – aj vzhľadom na túto skúsenosť – vašou špecialitou.
  
Jung svoju Červenú knihu končí vetou, že keď narazí na problém v prítomnosti, musí sa vrátiť späť a nájsť odpoveď cez minulosť. Už keď som sa hlásil na vysokú školu a dával som si viacero prihlášok, jedna z nich bola na štúdium filozofie a dejín na UK. Ani v našom prípade nejde o snahu zvýšiť atraktivitu predstavenia nejakou pútavou historickou témou. Chceme ísť do histórie, aby sme našli podstatu človeka. Samozrejme, je to oveľa prácnejší postup študovať archívy, materiály... Zistiť, do akej miery sa musím držať reality, a kde začínam mať právo „fabulovať“ ak narazím na hranicu toho, čo sa o danej téme dokážem vôbec dozvedieť... Príprava je oveľa dlhšia. Samotné napísanie divadelnej hry môže byť otázkou dvoch alebo troch týždňov. Ale toto úsilie sa nám zasa vráti v podobe záujmu a prípadne aj ďalších objednávok na hry s historickými témami. Aby som sa vrátil k otázke, každá historická hra aj osobnosť je pre mňa kľúčom k nejakej situácii, ktorú prežívam teraz.

l Keby sme sa vracali do histórie poctivo a nielen v podobe lacnému nacionalizmu, dokázali by sme podľa vás efektívnejšie riešiť aj súčasné problémy?
   Možno to trochu vyznieva ako klišé, ale reálny umelecký zážitok, ktorý sme mali my ako tvorcovia alebo diváci, potvrdzuje, že to takto funguje. Keď „objavíme“ súčasnú situáciu, ktorá ako keby spadla z neba – a všetci sú zaskočení, že sa tu napríklad objavil extrémizmus – zistíme že to tu pred niekoľkými desaťročiami bolo, dokonca sa dnes konštituujú aj tie isté názorové skupiny, len sa možno inak volali. Samozrejme, katarzia cez príbeh je vždy silnejšia, ako keď si to naštudujeme v učebnici dejepisu. Tento druh zážitku je pre nás dôležitejší, než „iba“ faktografia.

l Čo by zo súčasnosti mohlo byť v budúcnosti historickým materiálom?
  
Neviem, ukáže sa to možno už o desať rokov. Videli sme, ako zarezonoval film Únos, ktorý sa týkal histórie spred dvadsiatich rokov. Myslím, že to nečakali ani jeho tvorcovia. Netušili, že vôbec umelecké dielo môže mať dnes takú silu, aby nakoniec dospelo aj do pointy
v podobe zrušených amnestií... Je to pre mňa nádej, že má zmysel takéto veci robiť.

l Citovali ste Jungovu Červenú knihu. Čo vám prinieslo stretnutie s týmto psychoanalytikom?
  
Stretol som sa Carlom Gustavom Jungom pradávno, ešte v škole cez modernú psychoanalýzu. Už vtedy ma táto disciplína z profesného hľadiska veľmi bavila. Keď som neskôr zistil, že existuje Červená kniha, bolo to pre mňa šokujúce. Je tam vtesnaný celý Jungov vnútorný svet, vrátane jeho silného vnútorného zážitku v rokoch 1914 a 1915, keď sa ocitol na hranici psychózy. Bol to pre mňa zázrak – samozrejme z hľadiska inšpirácie, nie ako nejakého posvätného textu, napokon sám autor apeluje na čitateľov, aby toto dielo nevnímali sektársky. Mimochodom, keď som v jednom článku spomenul, že čítam túto knihu, ozvala sa mi jedna z dvoch „certifikovaných“ jungiánskych psychoanalytičiek na Slovensku. Pozvali ma na trojdňový zážitkový seminár o Červenej knihe, ktorý v Poprade viedol predseda Českej spoločnosti pre analytickú psychológiu (ČSAP) Martin Skála. Takže vďaka čítaniu knihy som sa dostal do takejto zaujímavej spoločnosti. Bolo to pre mňa nesmierne inšpirujúce. A naša spolupráca pokračuje. Mal by som dokonca so svojím príspevkom vystúpiť na konferencii organizovanej ČSAP na tému Jung a Symbol, na jeseň tohto roku v Prahe. Je to naozaj veľká výzva a pocta zároveň.

l Ktorá historická téma z Pezinka by si podľa vás zaslúžila umelecké spracovanie?
  
Určite je zaujímavý príbeh maliara Jána Kupeckého, to sú veci, ktoré by ma určite bavilo objavovať a spracovávať do dramatickej podoby.

 

(kam)

 Peter Pavlac je slovenský dramatik a dramaturg. Pôsobil ako interný dramaturg v Činohre SND. Napísal sedemnásť divadelných hier, ktoré uviedli viaceré slovenské a české divadlá, spolupracuje so Slovenským rozhlasom.


Ohodnoťte článok: