Ocenené práce Literárnej súťaže žiakov a študentov o Cenu primátora mesta Pezinok – XXV. ročník

August 2017 / Prečítané 72 krát

   Do súťaže bolo prihlásených celkovo 62 súťažných prác a porota v zložení predsedníčka Ing. Martina Monošová spolu s ostatnými členmi: Mgr. Božena Jánošová, Mgr. Mária Mésárošová a Mgr. Pavol Minárik v zmysle propozícií vyhlásila a rozhodla o nasledovnom poradí v jednotlivých kategóriách. Spolu bolo ocenených 20 žiakov resp. študentov. Práce neprešli redakčnou úpravou.

ZÁKLADNÉ ŠKOLY - I. stupeň PRÓZA
1. a 2.miesto – neudelené. 3. miesto – Romana Dulíková (ZŠ Orešie) – O zázračnom náramku a Tibor Dulík (ZŠ Orešie) – Prechádzka medzi vybranými slovami.

ZÁKLADNÉ ŠKOLY - II. stupeň PRÓZA
1. miesto – Jana Paľovčíková (Gymnázium PK) – Chvíľka ticha pre naše duše. 2. miesto – Patrik Strezenický (ZŠ Orešie) – Malý hokejový tím. 2. miesto – Tomáš Kováč (ZŠ Orešie) – Sýkorky. 3. miesto – Lucia Brliťová (ZŠ Orešie) – Zázračný hrad. 3. miesto – Zuzana Vargová (ZŠ Na bielenisku) – Krádež v mäsiarstve U plešatej kozy.

STREDNÉ ŠKOLY – PRÓZA
1. miesto – Magdaléna Letzová (Gymnázium PK) – Hudobník bez rytmu. 2. miesto – Laura Baksová (Gymnázium PK) – Spútaní. 3. miesto – Tamara Hudáková (Gymnázium PK) – Hlavolam.

ZÁKLADNÉ ŠKOLY - I. stupeň POÉZIA
1. miesto - Nicolas Živner (ZŠ Orešie) – Malý zázrak. 2. miesto – Dáša Šilhárová (ZŠ Orešie) – Daškine tenisky. 3. miesto – Samuel Mojžiš (ZŠ Orešie) – Pezinok.

ZÁKLADNÉ ŠKOLY - II. stupeň POÉZIA
1. miesto – Emma Biela (ZŠ Na bielenisku) – Obloha... 2. miesto - Šimon Vavřik (ZŠ J. Kupeckého) – Ja. 2. miesto – Daniel Virgovič (ZŠ Orešie) – Sen. 3. miesto – Monika Mečárová (ZŠ Na bielenisku) – Potok s Frusciantem.

STREDNÉ ŠKOLY – POÉZIA
1. miesto – Mária Šándorová (Gymnázium PK) – Kruh. 2. miesto – Nina Pavlišinová (Gymnázium PK) – Nesľubuj. 3. miesto – Marek Bednárik (Gymnázium Grooslingova BA) – Modlitba.

 

Romana Dulíková O zázračnom náramku
III. miesto – próza ZŠ, I. stupeň

   Ked' som išla do lesa, našla som náramok. Dala som si ho na ruku, otáčala ho a obzerala. Pomyslela som si: „Hodili by sa k nemu šaty“. Zrazu som mala šaty na sebe. Rozhodla som sa ho ešte raz vyskúšať. Otočila som ho a priala som si, aby som rozumela reči zvierat. Začula som nárek zajačika: „Potkol som sa o plechovku!“. Bolo mi ho ľúto. Otočila som náramok. Priala som si, aby bol les čistý. Ešte som ho raz otočila, ale už nefungoval. Mohol splniť iba tri želania. Ale cítila som sa výborne. Pomohla som zvieratkám. Tento deň bol najlepší.

 

Lucia Brliťová Zázračný hrad
III. miesto – próza ZŠ, II. stupeň

   Za siedmimi horami, za piatimi morami bol jeden král', čo veľký hrad mal. Ten král' sa volal Ján Ondrej Pavol IV. Bol to ten najmocnejší panovník tých čias. Preto sa mu hovorievalo aj „Kráľ všetkých národov“, Vlastnil ten najväčší hrad v celom šírom okolí. Hrad mal 365 komôr, ale neboli to len také komory. Boli to čarovné komory! Len pán kráľ a jeho služobníci vedeli o ich moci, pretože sa v nich každú noc po polnoci začali diať zvláštne veci. Dokonca aj služobníci sa báli večer strážiť hrad, ale aj napriek tomu to robili, lebo asi všetci viete, kráľ im sľuboval veľké veci.
   V jeden májový deň, presnejšie v sobotu, slúžky pri upratovaní našli skrytú komoru, o ktorej nevedel ani pán kráľ. Vošli do komory a čo nevideli! Bola tam taká čudná vec! Všetci sa tej veci tak čudovali, ale nevedeli, na čo je. Veď to bolo v 5 storočí! Prišli za král'om a hovoria: „Drahý náš pán kráľ, keby ste vedeli, čo sme dnes pri upratovaní našli! " Druhá z nich pokračuje: „Keď sme začali zametať prach z paličiek, kúsok tapiet sa odlepil a pod tými tapetami bola nenápadná kľučka, odhrnuli sme ešte kúsok tapiet a objavili sa dvere, opatrne sme ich otvorili a našli tam takú zvláštnu vec, ktorá nevieme, načo slúži. „Pán král' v tichosti počúval s otvorenými ústami a vypúlenými očami. Keď už slúžky prestali rozprávať, trochu vystrašene sa spýtal: „Na ktorej strane hradu ste tú komnatu našli?“ Slúžky odpovedali: „V ľavom krídle.“ Pán kráľ slúžkam rozkázal, aby ho ta zaviedli. Slúžky iba prikývli hlavami. Išli teda do I'avého krídla. Tam kráľovi ukázali komnatu a bola tam tá čudná vec. Tá vec mala malé tlačidlo a neviete si predstaviť, aké zvuky celé to čudo vydávalo, keď sa stlačilo to malé tlačidlo. Najprv to iba chrčalo a potom prišiel najväčší šok – rýchly vcuc. Najskôr tam začali hádzať rôzne veci, lebo si mysleli, že niečo musia obetovať. Keď už tam pohádzali celkom dosť veľa vecí a nič sa nezmenilo, išli radšej zavolať najmúdrejšieho človeka v okolí – mudrca Edarnada. Mudrc Edarnad bol za tých čias dosť populárny. Predstavte si, že ani tento mudrc Edarnad nezistil za dlhé roky, čo to vlastne je. Až po kráľovej smrti, a to bolo ešte dlho, lebo žil 366 rokov, sa zistilo, čo to vlastne je. Bol to moderný splachovací záchod! Nebola to žiadna náhoda, že aj hrad mal toľko komôr. Veď ten hrad bol zázračný. Všetci jeho obyvatelia žili 366 rokov. Zazvonil zvonec a rozprávky bol koniec.

 

Magdaléna Letzová Hudobník bez rytmu
I. miesto – próza SŠ


   Žil ako všetci ostatní ľudia ...
   Keď bol ešte dieťa, tak sa hral. Najradšej sám, alebo iba s najlepšími priateľmi. Rád lozil na stromy a z výšky sa pozeral na okolitý svet, vymýšľal si a sníval o niečom, čo ešte nevedel presne nazvať, akési neznámo.
   Keď sa mu ponúklo, nespoznal ho. Až postupne po rokoch odhalil ten závoj a načrel do krásy, nekonečnej, nevyčerpateľnej ...
   Začal po nej túžiť. Túžil po hudbe, krásnych tónoch, ako smädný po vode. Nevedel prečo túži, ani kam ho to všetko ponesie. Chcel len splynúť v jedno s melódiou a na jej krídlach smerovať k najkrajšej hudbe – Božej. Počul totiž, že Boh je sám o sebe tá najočarujúcejšia pieseň. To bol jeho cieľ. ..
   Zobral sláčik, položil ho na struny, potiahol a rozochvel - vtedy sa ozval krásny tón. On vedel ako má nástroj plakať a smiať sa zároveň.
   Prišiel deň, keď tóny rozdával, ale nebol schopný udržať ich let. Vyčítali mu to a ťali do jeho túžiaceho srdca. Bolelo ho to, trápilo. Veľmi, ako ... ako veľmi ...
   Povedali mu, že krídla jeho tónov sa mu nikdy nepodarí skrotiť, nemajú rytmus.
   Lámali jeho túžbu, tú, ktorá prišla ako jeho posledná, najvýraznejšia. Mysleli si o nej, že je prchavá ...
... ale oni ho nepoznali, keď chceli navždy zavrieť jeho vtáky. Nie! Ak už raz odhalil ich klietku, prikrytú nepoznaním a vypustil ich, nikomu sa nepodarí ich opäť zavrieť.
   Nebojte sa, on sa napriek všetkému nevzdá svojich snov a túžob. On naučí svoje vtáky lietať tak, aby si vedeli postaviť hniezdo, alebo vyletieť na najvyšší konárik stromu a odtiaľ spievať svoje piesne. Nebudú už viac bezcieľne a divoko brázdiť oblohu ...
...lebo vie, že jeho rytmický poklad je ukrytý v tlkote jeho srdca.
Buch
    buch
         buch
            buch ...

 

 

Dáša Šilhárová Dáškine tenisky
II. miesto – poézia ZŠ, I. stupeň

Dáškine tenisky,
čím sa umývate?

Keď vy svoje líčka,
vždy pieskové máte?

My sa umývame jedenkrát do rôčka,
v blatovej vodičke z plytkého potôčka.

A ja sama pravá,
Ja sa neumývam.

Ja svoje šnúročky,
herada namáčam.

Ja som najšťastnejšia piesková teniska.
Keď dupem po blate veselo si pískam.

Emma Biela Obloha
I. miesto – poézia ZŠ, II. stupeň

Keď je smutná je čierna.
Čierna ako havran, čo čierne perie má,
Čierna ako uhlie, čo sa z pece vyberá.

Ráno má z ranného slnka radosť,
Lebo svieti dosť.
Zahalí sa do žltej, oranžovej i červenej,
Ako lístie jesene.

Keď je modrá,
Je spokojná.
Taká kľudná,
Prirodzená.

Biela je zahalená do oblakov,
Ktoré rozpŕchnu sa pred modrou.
Oblaky sú biele,
Ako bocian, čo deti nosí,
Ako mlieko, čo mi tak chutí.

Ružová je zasnená,
Obloha ako vyšitá.
Škoda že je len,
Vymyslene rozprávková.

Dúhová je len vtedy,
Keď sa stretnú,
Dážď a slnko.
K dúhe to je iba toľko.
Keď je sivá,
Je dažďová.
Isté tu je,
Že budú padať,
Slzy ako hromy,
Zrúcajú sa domy.
 

Šimon Vavřik Ja
II. miesto – poézia ZŠ, II. stupeň

Mám dve ruky, jeden nos
nemám rohy ani chvost.

Len jedny ústa, žiadne fúzy
vraj som jak čert, strašne drzý.

Nepočúvam otca, mamu
vraj mám jak vôl tvrdú hlavu.

Nie som žiadne ranné vtáča,
rád si pospím ako mača.

Úloh mávam v škole dosť,
sťažujú sa na rýchlosť.

Do práce som ako drak,
myslím, že som dobrý žiak.

 

Nina Pavlišinová Nesľubuj
II. miesto – poézia SŠ

Sľuby sú na to, aby sa plnili,
pomaly napÍňali a ich myšlienky chránili.
Ale kto kedy povedal, že sa nemôžu porušiť?
Je snáď ľudské, že sa nedajú zaručiť.

Niektorí ľudia tomu nechápu
a tak žijú v biede a strachu.
Keď jeden pochopí túto základnú podmienku,
nemusí si vytvárať neidealistickú myšlienku.

A sľuby nie sú to jediné čo pochopiť treba,
možno sa to týka práve aj teba.
Na čo plakať v tmavom kúte,
keď sa dá zmeniť niečo v našom vnútre.

Vidieť, chápať, cítiť,
oblohy sa chytiť.
To všetko vám môžu sľúbiť
a do lesa klamstiev nezablúdiť.

Raz keď tam už zablúdite,
do svojej mysle sa nevrátite.
Zrazí vás to ako múr tvrdý,
aj keď sa vo vnútri cítite silný a čulý.

Keď chcete, aby sa sľuby plnili,
a vy ste sa pritom vnútorne nezranili,
skúste ich nedávať, a ak už ste ich dali,
bojujte za ne, aby neboli len snami.

 


Ohodnoťte článok: