Poézia nechce, aby sme ju ľutovali

Júl 2017 / Prečítané 61 krát

Ľubomír Feldek a Patrik Lančarič   Poézia. To je to, čo potreboval Pezinok aj susedná Modra. Spomienka na časy, kedy sa spisovatelia a intelektuáli stretávali, pili víno, čítali si svoje poviedky a verše. Je možné niečo také zažiť v dnešnom svete? Odpoveď nám dáva prvý ročník festivalu Feliber Poetry.
   Režisér, dramatik a hudobník Patrik Lančarič si raz v rozhovore so spisovateľkou Veronikou Šikulovou povedal – prečo nie? Prečo by sa aj dnes nedal zorganizovať skvelý a špičkový festival poézie, na ktorom by sa stretli autori nielen zo Slovenska, ale aj z okolitých štátov?
   Tak sa zrodila myšlienka zorganizovať festival s názvom Feliber Poetry.
   Tri dni či presnejšie tri večery plné poézie a hudby v Pezinku a v Modre – od 29. júna do 1. júla – odštartovali tohtoročné letné prázdniny.
   Samotný pôvod slova „feliber“ je tak trochu zvláštny: korení v occitánčine, čo je jazyk spojený s južným Francúzskom a severným Španielskom, teda so stredomorskými oblasťami.
   Felibri boli básnici píšuci v tomto jazyku, pričom, to už dnes málokto vie, jeden z nich, Frederic Mistral z Provensálska, získal v roku 1904 aj Nobelovu cenu za literatúru.
   Na felibrov, teda robotníkov literatúry, sa tak trochu podobajú aj dnešní autori píšuci z vnútornej potreby, pre radosť, s vedomím, že masová kultúra zakotvila v celkom iných súradniciach.
   „Myšlienka zorganizovať festival prišla nadivoko, ako blesk z jasného neba,“ hovorí organizátor a aj moderátor diskusií Patrik Lančarič. „Prišla s tým vlastne Veronika Šikulová, keď povedala – urobme festival poézie. Prípravy boli pomerne hektické, pretože sme až tak veľa času nemali, ale o to lepšie to nakoniec vypálilo.“
   Rudo Sloboda, Vinco Šikula, Jozef Ilečko a mnohí ďalší slávni umelci svojej doby sa v týchto končinách často stretávali neformálne. Český básnik a hosť festivalu Ondřej Buddeus si zasa pripomenul 90. roky, ktoré mu festival svojou atmosférou pripodobnil.
   „Možno sa ním niečo z tohto ducha minulých čias do tohto podujatia podarilo dostať. Naším cieľom však je, aby sme festival zamerali hlavne na slovenskú poéziu. Zahraniční hostia by ho mali oživiť, ale ide nám o to, aby sme vytvorili priestor, v ktorom ľudia môžu spoznávať slovenskú poéziu a slovenských básnikov. A zároveň by to mal byť priestor, kde by sa slovenskí básnici mohli stretnúť a komunikovať v príjemnom prostredí.“
   Čarovné priestory Schaubmarovho mlyna v pezinskej Cajle takéto prívetivé a neformálne prostredie poskytli. Pezinskú časť festivalu otvoril primátor Oliver Solga, župan Pavol Frešo a samozrejme Veronika Šikulová ako spisovateľka, iniciátorka myšlienky, ale tiež predstaviteľka Mestskej knižnice v Pezinku. Tá patrila k organizátorom podujatia spolu s Literárnym informačným centrom.
   „V prvom rade som veľmi rád, že poézia prišla do Pezinka a do Modry. Ďakujem organizátorom tohto podujatia za to, že sme mali česť privítať básnikov, literátov, ľudí, ktorí nám majú čo povedať. Mám rád poéziu a rád ju čítam, pretože v pár veršoch môže byť to, čo v dvestostranovom románe. Poézia je esencia myšlienky,“ povedal Pezinčanovi primátor mesta Pezinok Oliver Solga.
   Besedy s básnikmi a ich vystúpenia spestrila recitácia veršov v podaní hostí ale aj profesionálnych hercov Richarda Stankeho a Moniky Haasovej. Úprimnosťou a šarmantnou bezprostrednosťou na publikum zapôsobila Mila Haugová, predstavili sa mladí autori a v samostatnom bloku aj hostia z krajín V4.
   Padli otvorené a kritické slová, ktoré Orbánovej vláde adresoval maďarský poet Tibor Babitzky, zatiaľ čo poľský básnik Zbigniew Machej prekvapil a pobavil veršami inšpirovanými českými a slovenskými filmami – od oskarových Ostro sledovaných vlakov a Obchodu na korze až po komédie Hoří, má panenko či Intimní osvětlení.
   Viacerí však za vrchol večera označili vystúpenie básnika Ľubomíra Feldeka.
   „Veľmi na mňa zapôsobilo jeho rozprávanie o spisovateľovi Rudolfovi Dobiášovi, ktorý bol v 50. rokoch uväznený a o básni, ktorú napísal alebo presnejšie nenapísal v jáchymovských baniach. Keďže nemal čím písať, musel si ju zapamätať,“ hovorí Patrik Lančarič. „ A Feldek povedal, že ak chceme možno pochopiť poéziu Rudolfa Dobiáša, musíme si ju zapamätať. Zarecitoval túto báseň spamäti a aj ja som si ju na druhý deň našiel na internete a začal som sa ju učiť.“
   Rovnako práve Ľubomír Feldek zaujal aj Olivera Solgu:
   „Veľmi otvorene a presne formuloval svoje myšlienky. Sme na to u Feldeka zvyknutí, no napriek tomu povedal možno pre niekoho až šokujúce zistenia z obdobia 50. či 60. rokov, čo bolo obzvlášť zaujímavé aj v spojitosti s blížiacim sa jubileom básnika Miroslava Válka. Myslím, žehovoril nielen o poézii, ale aj o histórii a o našej krátkej pamäti.“
   Festival podľa primátora dokázal svoju životaschopnosť aj vďaka Veronike Šikulovej či riaditeľke Literárneho informačného centra Mirke Vallovej. „Verím, že bude mať svoje pokračovanie a že mesto Pezinok bude môcť byť nápomocné pri prijímaní hostí zo zahraničia, pretože ak nás budú navštevovať básnici a spisovatelia z okolitých krajín, spropagovali by sme tak, že sme kultúrne mesto. Tento kamienok v mozaike kultúry a umenia v Pezinku chýbal a teraz bol konečne doplnený aj poéziou.“
   Hoci poézia dnes nie je v centre pozornosti a musí tak trochu zápasiť o svoje miesto na slnku, rozhodne má miesto v našom svete a v našom živote.
   „Každý človek má v sebe poéziu. Ladislav Chudík raz povedal, že má pocit, akoby bola poézia popoluškou,“ tvrdí Patrik Lančarič. „Na druhej strane si nemyslím, že by tomu niekedy bolo inak. Možno v antických časoch básnik vplýval na spoločnosť viac, než dnes. Ale nemyslím si, že je poézia niečo, čo treba zachraňovať, že by bola niekde na okraji. A už vôbec si nemyslím, že poéziu treba ľutovať, ona sama to nemá rada. Je silná, sebavedomá a má všetky svoje zbrane, ktorými na nás pôsobí. “
   Možno máme pocit, keď sa dnes učíme o básnikoch z minulosti, že boli význačnými osobnosťami, ale ani oni neboli, až na pár výnimiek, „popovými hviezdami “ svojej doby. „Martin Heidegger povedal, že poézia je najvyššia forma ľudského myslenia. Metaforami a skratkou sa dajú do pár slov vtesnať celé príbehy a obrovské komplikované obrazy. Až potom v tejto hierarchii nasledujú iné formy umenia, filozofia, atď. Poézia v sebe obsahuje aj podmienku – že človek, ktorý ju číta, musí mať v sebe túto obraznosť. Pre mňa sú básne ako zaklínadlá. Vyslovíš ich a poézia sa ti otvorí. Ak ju nepochopíš, ostane zatvorená.
   A považujem to za spravodlivé, že sa poézia neotvorí hocikomu a hocikedy,“ dodal Patrik Lančarič.
   Divákom z Pezinka, Modry aj okolia sa počas troch dní na prelome júna a júla poézia otvorila úprimne, srdečne a otvorene.
   A nielen poézia, keď bola reč aj o próze a navyše program spestrili hudobné vystúpenia básnika Daniela Heviera, spisovateľa a hudobníka Máriusa Kopcsaya. Z ďalekého no zároveň blízkeho Vrbového prišiel zahrať a zaspievať neodolateľný Braňo Jobus a ako priekopník rapu sa predstavil Jozef Tarkay z Modry. Na záver večera divákov povzbudila do tanca ale aj rozjímania skupina Brajgel – a odkaz na Básnikov ticha ale aj Muchomůrky bílé a na dnes už nežijúcu legendu českého undergroundu, Mejlu Hlavsu, nejedného návštevníka dojal k slzám...
„Festival na mňa celkovo zapôsobil fantasticky,“ bilancuje premiéru skvelého podujatia Patrik Lančarič. „Boli tu skvelé mená, skvelí básnici, mladší aj starší. Podarilo sa nám niečo výnimočné a dáva nám to energiu do ďalších dní, aby sa festival etabloval a aby sa opakoval v ďalších rokoch.“

 

(kam)


Ohodnoťte článok: