Dielňa, ktorá chráni ľudí aj kultúrne dedičstvo

Máj 2017 / Prečítané 101 krát

Renáta Hermysová (vpravo) v dielni so svojimi zamestnancami. FOTO: (pb)   Chránená keramická dielňa Renáty Hermysovej zodpovedá presne tomu, čo si laik pod týmto pojmom predstavuje. Na okraji Grinavy, vo vinohradoch, uprostred zelene, môžu zamestnanci tvoriť výrobky z hliny v pokoji a v tichu, akoby ich toto prostredie naozaj chránilo pred stresom okolitého sveta.
   Renáta Hermysová sa vypracovala už od samotného začiatku sama. Ak sa takýmto biznismenom či politikom hovorí „selfmademan“, potom v jej prípade možno smelo použiť termín „selfmadewoman“.
   Začínala v dielňach modranskej majoliky, no napokon sa postavila na vlastné nohy a tvorila keramiku v malom domčeku s plochou 50 metrov štvorcových. Dnes sa jej dielňa rozrástla na 350 metrov štvorcových. Vyrába sa tu asi dvesto druhov výrobkov, od malých magnetiek cez suveníry až po tradičnú modranskú majoliku a aj umelecké diela s modernejším dizajnom.
   Pracuje tu desať zamestnancov. Z toho päť trpí rôznymi formami telesného alebo mentálneho postihnutia.
   „Od začiatku som zamestnávala ľudí s hendikepom. Poradili mi, aby som si vytvorila chránenú dielňu, vďaka tomuto štatútu si totiž od nás firmy môžu napríklad kupovať výrobky v rámci náhradného plnenia,“ vysvetľuje Renáta Hermysová. „Každá firma na Slovensku totiž, ak má viac než dvadsať zamestnancov, musí zamestnávať aspoň jedného človeka s postihnutím. Tento záväzok si však môže plniť aj iným spôsobom, napríklad tým, že kupuje istý objem výrobkov alebo služieb od firiem, ktoré postihnutých zamestnávajú. Je to teda výhodné pre všetky strany a pomáha to hendikepovaným ľuďom zaradiť sa do spoločnosti. Ľudia navyše vidia, že aj chránené dielne vedia vyrábať veľmi kvalitné výrobky, takže nás to posúva dopredu. “
Vec však má aj svoju osobnú stránku, ktorú pochopí každý, kto pani Hermysovú vidí v akcii: O svojich pracovníkov sa totiž stará ako akoby to bola jej rodina. A manžel si z nej občas uťahuje, že je Matka Tereza.
   Niektorí ľudia s hendikepom majú už od počiatku istú dávku talentu a zručnosti pre keramickú výrobu. Pani Renáta však otvorila brány svojej dielne aj takým, ktorých bolo treba jednoducho „vypiplať“ – a pokroky, ktoré dosiahli, sú takmer neuveriteľné:
   „Hendikepovaných ľudí sme si nikdy nevyberali, chodili k nám sami. Zaklopali u nás na dvere, že chcú u nás pracovať. Nikdy som nerobila rozdiely a nikoho som neodmietla. Snažila som sa každému nájsť primeranú prácu, vyskúšam si, na čo by mali schopnosti a čo ich baví. Často sú to ľudia s veľmi vysokým stupňom postihnutia, ktorých by nikto iný nezamestnal.“
   Jednou zo zamestnankýň je Klaudia, dievča s 95-percentným postihom a s veľmi zriedkavou diagnózou. Žiaľ, práve v čase našej reportáže, podstupovala závažnú operáciu, z ktorej sa bude dlho zotavovať. Mysleli sme na ňu a držali jej palce.
   „Vyšli už o nej nejaké články a vytvorili sme aj bankový účet na jej podporu, aby jej ľudia mohli prispievať, pretože dom, kde žije, bude treba upraviť na bezbariérové bývanie,“ dodáva Renáta Hermysová.
   Raz u nej zaklopali na dvere staršia pani s mladým dievčaťom. Malo veľmi ťažký psychický postih.
   „Učili sme sa správať, jesť, zaradiť sa do spoločnosti a pracovať, teda vyrábať vlastné výrobky. Dnes sa jej to pomerne darí, dokáže pracovať samostatne. Bolo krásne, že ju sem mama priviedla, niekedy ju vodí na vlak, alebo ju čaká a my ju zasa čakáme tu na stanici. Postupne sa veľmi socializovala, predtým by sa na vás ani nebola pozrela,“ popisuje Renáta príbeh svojej ďalšej zamestnankyne.
   Dielňa je vyplnená slnečným svetlom, ale aj teplom, ktoré sála z keramických pecí. Laika – ako je autor článku – prekvapí, že teplota v nich dosahuje tisíc aj viac stupňov. A veru, po otvorení treba byť opatrný, aby sa človek nepopálil.
   Veľkú časť produkcie tvorí práve modranská majolika s habánskymi vzormi zo 16. storočia, ale aj motívy na objednávku, ako povedzme bratislavský hrad či viedenský Dóm sv. Štefana.
Dielňa má aj internetový obchod na stránke sashe.sk a na tento účel vyrába progresívnejšie vzory, napríklad ružové, mentolové a červené výrobky s bielymi bodkami. Samozrejme ide o vlastné návrhy, ktoré vytvára pani Renáta s kolegyňami.
   S týmito výrobkami pôjde aj na Keramické trhy v Pezinku, zoberie však so sebou aj tradičnú majoliku, pretože napríklad medzi turistami je veľmi obľúbená a žiadaná.
   „Majolika je jednoducho základ. Sme navyše posledná manufaktúra, ktorá vytvára majoliku a zamestnáva ľudí,“ hovorí Renáta Hermysová. „Mojim snom je urobiť školu s duálnym vzdelávaním. Podpísali sme zmluvu s umeleckou sklárskou školou Lednické Rovne. Ak sa všetko podarí a projekt odsúhlasí aj ministerstvo, mali by od septembra 2018 začať v dielni pracovať študenti, ktorí sa sem prídu naučiť keramickému remeslu. Chceme tak záujemcom odovzdať tradíciu manufaktúrnej výroby majoliky a naučiť ich aj niečo modernejšie.“
   K majolike má pani Renáta osobitý vzťah, pred rokmi s ňou začínala. Po tom, ako sa zatvorili brány tradičného výrobcu majoliky v Modre, je pokračovateľkou tejto tradície a vlastní aj značku Slovenská ľudová majolika – R. Je tak trochu prekvapujúce, že sa zatiaľ o toto národné kultúrne dedičstvo aktívnejšie nezaujíma napríklad štát. Určite by si zaslúžilo podporu viac, než spolitizované inštitúcie typu Matice slovenskej...
   Renáta Hermysová precestovala s majolikou kus sveta a reprezentovala slovenský um a šikovné ruky. Získala za to aj viacero ocenení – vrátane ceny Živnostníčka roka 2015.
„Zažila som v živote veľa zlého. Mala som toho naloženého na pleciach naozaj veľa. A dnes už prichádza to dobré. Som šťastná a som rada, že môžem odovzdať to, čo som nadobudla, niekomu inému,“ hovorí šťastná majiteľka chránenej dielne a položartom dodáva: „Teší ma, že raz možnú nájdu ľudia medzi vykopávkami naše výrobky a povedia si, že modranskú majoliku zachovávala Renáta.“

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: