Poleno, ktoré baví seba aj svet

Máj 2017 / Prečítané 109 krát

   Folklórny súbor Poleno má tridsať rokov, môže sa teda pochváliť zrelosťou i sviežosťou a elánom. Podobne ako jeho zakladateľka Viera Eliašová. Svoju profesiu – je vedúcou Katedry jazykov na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského – už roky kombinuje s radosťou z pohybu, tanca a spevu.

   Folklórny súbor Poleno pôsobí už tridsať rokov pod vedením Doc. PhDr Viery Eliašovej PhD. Získal viacero ocenení, je dvojnásobným finalistom Medzinárodnej súťaže M. Senku v Dubnici nad Váhom. Dostal cenu Za nekonvenčné scénické spracovanie dvoch choreografií Sviňa a Kuchárky na celoslovenskej súťaži choreografií v Považskej Bystrici a tiež zvláštnu cenu za choreografiu Jánošík na finále súťaže tvorivých choreografií v Liptovskom Hrádku.

l Ako sa váš súbor dostal k názvu Poleno?
Najskôr sme sa volali Polienko, čo vzniklo celkom náhodou. Keď som začínala ešte ako stredoškolská učiteľka, rozhodla som sa, že sa budem venovať tancu hneď s prvou triedou, ktorú som dostala ako triedna. Vtedy sa ešte chodievalo do prvomájového sprievodu, vytvorili sme teda karičku, ktorú sme tam zatancovali. Novinárka sa mojich tancujúcich žiačok spýtala, ako sa volá náš súbor. Jedna z nich odpovedala – nevoláme sa vlastne nijako, ale naša učiteľka nás volá polienka. A tak sa ujal názov Polienko. Ukázalo sa však, že nás kvôli tomu mnohí považovali za detský súbor. Keď sme mali pätnásť rokov – mladý človek v takom veku už dostáva občiansky preukaz a z Janka sa stáva Jano a z Marienky je Maryša – tak sa aj z Polienka stalo Poleno. Polienko bolo milučké, vtipné, mnohí sa na tom smiali. Ale Poleno už znie zrelšie a navyše má tento názov ďalší skrytý význam, a síce, že aj z najväčšieho polena sa snažíme spraviť tanečníka. Začíname od nuly a chodia k nám aj ľudia, ktorí nikdy predtým netancovali.

l Prečo ste sa rozhodli orientovať na vtipné a humorné tance?
Zišlo mi to na um už počas pôsobenia v škole. Uvedomila som si, že počas štyroch rokov štúdia zo žiakov neurobím ozajstných tanečníkov, pretože je to príliš krátky čas. Rozhodla som sa ísť iným smerom. A toto bola jedna z možností, robiť folklór skôr hravo, dávať ho do humornej polohy, a to tance aj texty. Výrazne mi v tom pomáhali študenti. Námety vychádzali skôr z príbehov, z humoru a v tom sme veru boli prvolezci. Pred nami to nikto nerobil.

l
Hoci sa mnohým folklór spája skôr s pátosom alebo clivotou, musel byť aj plný humoru, takže je z čoho čerpať.
  
Samozrejme, kedysi sa ľudia stretli v krčme a zabávali sa, robili si žarty z iných ľudí, zo situácií, zo seba samých, raz spieval jeden, potom druhý, texty sa menili a aktualizovali. Tak to robíme aj my. Hráme sa s textom aj melódiou. Neberieme folklór ako nemennú formulu, nesnažíme sa mu dať trúchlivú podobu.

l Kde beriete materiál pre vaše vystúpenia?
V počiatkoch, keď som začala koketovať s folklórom a chcela som zostaviť napríklad program z Detvianskej oblasti, napočúvala som si všetky nahrávky, ktoré som mala možnosť získať. A vyberala som si cielene, čo sa mi páčilo. Zoskupovala som pesničky do istých blokov podľa svojej predstavy. Napríklad som mala nápad urobiť pásmo o siedmich statočných
z podpoľanskej oblasti. A tak som hľadala pesničky, ktoré by sa k tejto téme hodili.

l Sedem statočných? Skombinovali ste teda western s folklórom?
Je to jeden zo spôsobov ako pristupovať k tomu nádhernému hudobnému a kultúrnemu materiálu, ktorý máme po predkoch. Robila som aj serióznejšie tance, napríklad Priadky na Liptove, alebo Krúcenú s čardášom – väčšinou, keď cestujeme do zahraničia, tak sa snažíme ponúkať aj tradičné čísla. Ale aj naše príbehy mali vo svete úspech.

l Kde konkrétne?
V Mexiku sme mali trojtýždňové turné, teda šestnásť celovečerných vystúpení a predvádzali sme aj tance postavené na slove a príbehu. Jeden z nich bolo napríklad Zabíjanie svine. Mali sme v tom čase tanečníkov, ktorí študovali španielsky jazyk. Preložili texty do jednoduchej rýmovanej podoby a zahrali sme program v španielčine. Malo to obrovskú odozvu, pretože nikto nečakal, že predvedieme humorný príbeh postavený na ľahkej a zrozumiteľnej zápletke: Išlo o to, že bolo treba urobiť zabíjačku pred svadbou, aby mohla byť svadobná hostina. Chlapci sa snažili chytiť sviňu, ale sviňa začala naháňať chlapcov. Rozhodli sa teda, že ju nechajú na pokoji a spravia vegetariánsku svadbu. Len nedávno som dostala ponuku, či by sme tento príbeh znovu neoživili. Zdá sa, že sa ujal.

l Mnohí ľudia, ktorí sa venujú folklóru, sú s ním zžití, pretože napríklad vyrastali v oblasti Slovenska bohatej na ľudové tradície. Je to aj váš prípad?
  
To asi nie. Od deviatej triedy som tancovala vo folklórnom súbore, neskôr v súbore Technik a napokon som skončila v Lúčnici, kde som strávila päť rokov. Dokonca som tu nielen tancovala, ale aj spievala... Boli sme štyri takéto šialené nadšenkyne, nahrávali sme si všetko možné, kupovali sme si platne a učili sa podľa toho spievať. Napríklad aj trávnice. Raz sme takto vo Východnej prespievali celú noc a nikto nám neveril, že sme z Bratislavy. Spievali sme pesničky práve z tej oblasti a ani miestni ich nepoznali. Bola to obrovská skúsenosť, hoci sprostredkovaná, teda nepochádzala som z takéhoto kraja, ale pesničky a tance som jednoducho zbierala a naučila som sa ich.

l Žijete v Pezinku. Pochádzate odtiaľ?
  
Nie, narodila som sa na severnej Morave, ale od prvého roku žijem na Slovensku. Istý čas sme žili aj v Kremnici. Mám korene maďarské, poľské, moravské, slovenské, teda typický stredoeurópsky pôvod.

l Orientuje sa váš súbor na mladých ľudí?
  
Práveže nie, definovali sme si len spodný limit a to je štrnásť rokov. Inak žiadne limity nemáme. Tých štrnásť rokov preto, aby človek, ktorý k nám príde, už vedel pracovať s istým hereckým výrazom, aby ho dal svojim postavám. Napríklad v Siedmich statočných z Detvy musia ľudia zahrať namyslených chlapov, ktorí sú presvedčení, že sú majstri sveta a nezvládnu nakoniec ani takú banálnu úlohu ako je vytiahnuť zo zeme repku. A ako statočné sa ukážu dievčatá, teda Aničky, Zuzičky a Maríny.

l Motívy vašich príbehov sú naozaj originálne.
Napríklad sme mali aj fikciu, čo by sa stalo, keby Jánošík nebol odvisol. Vracia sa medzi hôrnych chlapcov, ešte ho pichá v boku, ale rana po háku sa mu už zacelila. Vyzýva znovu do zboja, ale chlapci sú leniví a nechce sa im. Nakoniec ozbíjajú dievčatá, no v ich košíku nie je zlato, ale iba hrach a Jánošík na ňom znovu padá. Ako sa napokon ukáže, ľud zasa chce legendu a nie Jánošika, ktorý sa šmykne na hrachu. Máme aj tanec kuchárok, ktoré mali prichystať tortu na svadbu, a zabudli na to. Kuchár im rozkazuje, čo všetko majú do torty dať a keďže je veľmi panovačný, tak ho do nej napokon zapečú.

l Máte predstavenie, ktoré bolo mimoriadne úspešné?
Asi v roku 1996 alebo 97 sme na Myjave predvádzali Bábky – teda tanečníci predstavovali farebné marionety. Boli zle rozostavené, zasekávali sa, a až keď sa správne rozmiestnili, tak začali tancovať. Sedela som v publiku a sledovala som, akí sú ľudia nadšení, ako vstávajú, tlieskajú, ukazujú jeden druhému... Počula som odozvy a bol to pre mňa najsilnejší zážitok. Pri potlesku sa postavili a vytlieskali nás. Nedá sa na to zabudnúť. Je preto pre mňa trochu záhadou, prečo sme sa tam dostali už len raz a nejako sa nám nedarí preniknúť do programov takých podujatí, ako je Východná alebo Myjava. A keď nás nezavolajú, tak sa tam nedostaneme. Trochu sa vymykáme z tradičného pohľadu a niekomu sa to páči, ale niekto si povie, že má záujem len o tradičný folklór.

l Kde všade ste boli?
V Japonsku, v Číne, v Kórei, na Tajvane, v Indii. Neboli sme ešte v Rusku a Poľsku, ale inak takmer v celej Európe. V Anglicku, Taliansku, Rakúsku, Maďarsku v Rumunsku a Bulharsku, v Turecku, na Cypre, v Brazílii či v Mexiku. A samozrejme v Česku, ale to ani neberiem ako zahraničie. Je zaujímavé, že na mnohé veci diváci na celom svete reagujú veľmi podobne, napríklad na spomínaných tanečníkov predstavujúcich bábky. Ľudia majú radi príbehy a v tom sú si podobní, nech žijú kdekoľvek. Samozrejme aj na tanci sa dá vnímať krása pohybu. Ale ak je k tomu pridaná hodnota v podobe príbehu, výsledok je veľmi silný.

l Akú ambíciu alebo métu máte ešte pred sebou?
Mali sme métu, ktorou bolo tridsiate výročie. Spravili sme to vo veľkej paráde a skĺbili sme našu inakosť s láskou k tvorbe našich predkov. Skombinovali sme netradičný aj tradičný pohľad na folklór a tomu by som chcela ostať verná. Na výročie nám Juraj Soviar napísal aj hymnu Poleno večne živé a rozmýšľali sme, či by nebolo zaujímavé vytvoriť niečo ako folklórny muzikál. Ale viem zároveň, že nácvik takého projektu si vyžaduje enormne veľa úsilia a času. Spravili sme dve folklórne komédie, jedna sa volala Batoh a druhá Ženiť sa je ľudské. Chodili na to deti, hrali sme to ako výchovné koncerty a mládež na to reagovala veľmi pozitívne. Ale dať do toho naozaj všetko a mať ľudí, ktorí aj zatancujú, aj zahrajú a zaspievajú, to je nesmierne ťažké.

l Dlhé roky sa venujete svojmu Polienku či Polenu popri práci vysokoškolskej učiteľky. Dá sa to vôbec stihnúť?
Tanec sa výborne dopĺňa s prácou s jazykom. Ľudia k nám radi chodia a cítia sa v súbore dobre, pričom sa nesnažia byť najlepší. Naše očakávanie je zabaviť sa a vytvoriť pohodu pre dušu a pre telo. A to asi spĺňame.

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: