Príslušníci Pomocného technického práporu z Pezinka

Apríl 2017 / Prečítané 149 krát

   V rokoch 1950-1954 existovali tzv. Pomocné technické prápory, čo boli v skutočnosti vojenské tábory nútených prác, zriadené komunistickým režimom. Boli do nich povolaní tzv. politicky nespoľahliví, ktorí v nich vykonávali základnú vojenskú službu bez zbrane za účelom tzv. prevýchovy. Pracovali na vojenských stavbách, v baniach, v lomoch, v lesoch... Vojenská služba im bola predlžovaná na neurčito, mnohých na základe prísľubu skoršieho prepustenia z PTP dotlačili k podpísaniu dobrovoľnej práce v baniach na ďalšie dva roky (ako civilní zamestnanci). Do PTP narukovali prevažne synovia roľníkov a živnostníkov, bohoslovci, rehoľníci a kňazi, prepustení politickí väzni, ľudia, ktorí mali príbuzných v zahraničí a viacerí dodnes nevedia, prečo boli v PTP, jednoducho prišiel negatívny posudok. V PTP sa okrem mladých mužov ocitli aj starší, dokonca až 60-roční muži, ktorí už absolvovali základnú vojenskú službu, ba aj bývalí frontoví vojaci a dôstojníci.
   Do PTP narukovali aj Pezinčania. Tento zoznam asi nebude úplný, okrem rodených Pezinčanov som tam pripočítal aj tých, ktorí sa do Pezinka prisťahovali neskôr: Štefan Orlický, Jaroslav Chrapko, Stanislav Demovič, Pavol Godovič, Milan Čech, Ondrej Slimák, Alojz Vozatár, Alfonz Šilhár, Archangel Viktor Wild, Benedikt František Wild, Lukáš Ladislav Kraus, Rudolf Demovič, Milan Maxián, Ján Kovačovský, František Belica, Miro Knežík, Jozef Križan, Ladislav Čavojský, Štefan Hudek, Emil Kadnár, Ladislav Kajánek, Jozef Uhrovčík, Štefan Mikláš, Ján Patka, Jozef Brunovský, Rudolf Šmahovský a ďalší.
   Pátri Benedikt František Wild a Archangel Viktor Wild a frátri Lukáš Ladislav Kraus a Rudolf Demovič narukovali do PTP ako kapucíni. Na rodných bratov Wildovcov si spomína kanonik Cyril Šujak, ktorý bol s nimi 18 mesiacov v PTP v Prahe-Kbeloch: „Obidvaja sa dostali do kuchyne a prevzali varenie po celý čas, kým sme betónovali rozjazdové plochy na leltisku. V kuchyni sa nekradlo, výborne varili, v piatok a v pôstnych dňoch bola strava bez mäsa.“
   Salezián Alfonz Šilhár narukoval 25. 9. 1950 do Libavej a po absolvovaní výcviku bol premiestnený do Nového Jičína, kde stavali továreň na tanky. Ubytovali ich v bývalej polepšovni a denne ich vozili do vojenského tábora na stavbu. Cestou na vojnu mu bratanec Štefan Šilhár poradil, aby si podal žiadosť o odklad za účelom dokončenia gymnázia, hoci im povedali, že je to zbytočné. Napriek tomu 1. 11. 1950 zázrakom dostal odklad a o rok utiekol do zahraničia.
   Ján Kovačovský narukoval v roku 1950 do PTP v Libavej, pretože študoval na gymnáziu u piaristov vo Svätom Jure. Keď im oznámili, že vo sviatok majú nastúpiť do školy, zorganizoval štrajk 110 študentov. V jednu noc ho omylom odviezli do väznice Plzeň-Bory. Keď zistili, že tam nepatrí, previezli ho do polorozpadnutých barakov bývalého židovského tábora, kde staval vojenskú nemocnicu. Na Silvestra plánoval utiecť za hranice cez Šumavu, ale vrátil sa do lágra. Ráno kvôli tomu prišiel o prvé zuby a kapitán mu oznámil, že to bolo zbytočné – 2. januára bol prepustený.
   Do PTP sa dostali aj Pezinlčania, ktorí boli odsúdení ako politickí väzni, napríklad Milan Maxián, Štefan Mikláš a Alojz Vozatár. A. Vozatár po prepustení z väzenia strávil 27 mesiacov v PTP, kde budoval protiletecké kryty pri prezidentskom paláci v Prahe, prestavoval zbrojovku v Brne a staval vojenské bytovky v Pezinku. Týždeň pred prepustením z Brna dostal dovolenku, počas ktorej sa oženil.
   Milan Čech narukoval v roku 1950 do PTP, pretože sa dvakrát neúspešne pokúsil o útek do zahraničia a jeho otcovi-obchodníkovi znárodnili majetok (vozil svine z Moravy a východu, zásoboval Bratislavu). V PTP v pevnosti v Komárne ho ako vyučeného mäsiara dali do kuchyne spolu s ďalšími Pezinčanmi – cukrárom Jánom Patkom a pekárom Pavlom Godovičom. Do PTP narukoval aj Pezinčan Ondrej Slimák, ktorý bol spolu s M. Čechom odsúdený za pokus o útek za hranice a generál Jozef Brunovský, ktorý od roku 1946 pôsobil ako národný správca vo firme Piesch v Pezinku. Keď ich prevelili do Liptovského Petra na stavbu vojenského letiska Mokraď, boli všetci odsúdení za prípravu pokusu o útek z PTP do zahraničia. Po prepustení si M. Čech musel dokončiť vojenčinu v Liptovskom Hrádku a v Komárne. Keď mal za sebou 38 mesiacov, príslušník OBZ od neho žiadal peniaze za vybavenie prepustenia, čo odmietol. V kasárňach v Pezinku bol stíhaný, pretože politruk ho vyzval priniesť hrozno a hrušky z ich vinohradu za kasárňou a pri prechode cez plot ho chytil, že bol kradnúť. Keď mal byť o 3 dni prepustený, dostal 9 mesiacov za neoznámenie krádeže cementu. Dostal sa na Oremov Laz, odkiaľ bol prepustený až v marci 1954.
   Stanislavovi Demovičovi na vysokej škole obchodnej oznámili, že prišiel posudok z Pezinka a nemôže študovať na vysokej škole. Určili mu prácu v oceliarňach v Podbrezovej, ale medzitým prišiel povolávací rozkaz do PTP. Na vojenských stavbách strávil 24 mesiacov, keď mu pridali ešte 6 mesiacov a potom ešte 2 mesiace výnimočného vojenského cvičenia (1951-1953).
   Spolu s ním bol v PTP aj Pezinčan Jaroslav Chrapko, rodák z Vrbového, syn stolárskeho majstra, ktorý rukoval v apríli 1951 do Svatej Dobrotivej. Keď uvidel, ako to tam vyzerá, zvlášť vojakov v uniformách po Nemcoch, sedel na kufri a plakal bez sĺz, lebo takto si vojenčinu nepredstavoval. Ďalej bol vo Hvězdove, v Děčíne a v Líně. Po návrate z pracoviska mali do 22.00 výcvik bez zbrane a politické školenie, kde im dôstojníci povedali: „Vás lidská společnost vyvrhla a tu budete dělat a moc dělat a tou těžkou prací se budete vracet do lidské společnosti.“ Následne bol prevelený do Pardubíc, do Belchyně, do kameňolomu pri Liticiach a do Českej Třebovej, odkiaľ išiel 25.11.1953 do civilu.
   V Pezinku žije František Belica, rodák z Dolných Orešian, ktorý strávil v PTP 31 mesiacov v rokoch 1952-1954. Krátko predtým bol odsúdený na 10 mesiacov. Povolávací rozkaz ho zachránil pred väzením. Po výcviku v Moste bol prevelený do Hradčian, kde budovali vojenské letisko, stavali hangáre, veľké nádrže na benzín... Býlvali v drevených barakoch, plných ploštíc, v doskách boli diery, ktoré zapchávali handrami a papierom. Po smrti Stalina a Gottwalda v roku 1953 letci opásali celý ich dom ostnatým drôtom, pritĺkli okenice, zamkli dvere a štrnásť dní nesmeli ísť von. Ani na potrebu, do izby im nosili vedro. Nasledovali previerky a keď zistili, aký má posudok, dali ho rovno do bane do Ostravy. Napokon bol ešte v Poličke a vo Svitavách.
   Príslušníci PTP istý čas pracovali aj v Pezinku. Stavali tu kasárne a vojenské bytovky na Suvorovovej ulici. Vtedajší bratislavský bohoslovec Ján Pecz si pamätá, že v Pezinku boli viacerí českí bohoslovci z Olomouca, ktorým sa neúspešne pokúsil pomôcť dostať sa odtiaľ cez istého kňaza. Podľa jeho spomienok s ním v PTP v Pezinku bol aj významný politický väzeň, český kňaz Mons. Josef Valerián, odsúdený v prípade Babice.
   V Pezinku pracoval aj dnes 98ročný kňaz Cyril Šujak z Dolnej Marikovej. Bol tu asi dva mesiace v roku 1954, pred koncom vojenskej služby v PTP, keď sem bol preradený z Trenčína. Z Pezinka bola jeho rota prevelená do Komárna, kde boli už prepustení do civilu. Utkvel mu v pamäti tento zážitok: Do Pezinka chodieval na kontrolu veliteľ roty major Hajnovič z Komárna. Bol to veľmi prísny a krikľúň. Medzi nami bol aj svalnatý chlap Galajda, syn nejakého živnostníka. Poddôstojníci ho obvinili, že kazí pracovnú morálku. Hajnovič si nás dal nastúpiť, predvolal si Galajdu a surovo sa na neho rozkričal. Gallajda mu smelo povedal: „Súdruh major, na mňa nekričte! Ja mám od doktora napísané, že neručím za svoje činy. Jak vám jednu tresknem, nikto na svete vás nepozbiera “. Hajnovič skríkol: „Galajda, zaraďte sa!“
   Po prepustení z PTP sa ich príslušníci museli povinne hlásiť do nejakej stavebnej firmy. Tak sa do Pezinka dostali ďalší príslušníci PTP, napríklad kapucín P. Matúš Karol Vanček, rodák z Vinosad. Prihlásil sa síce do Pezinka a znovu staval kasárne, ale nezostal tam dlho. Potreboval zmenu, pretože stavbariny mal, ako hovoril, plné zuby.
   Po revolúcii viacerí bývalí príslušníci PTP vstúpili do Slovenského zväzu VTNP-PTP, ale aj do Konfederácie politických väzňov Slovenska a Zväzu protikomunistického odboja. Dnes žijú v Pezinku už len S. Demovič, F. Belica, v Šenkviciach J. Kovačovský a v Sekuliach J. Patka. Pamiatku zosnulých pripomína ich pamätná tabuľa na Radničnom námestí 9, ktorú v roku 2013 odhalil SZ VTNP-PTP.

 

Peter Sandtner

 


Ohodnoťte článok: