Dve výročia maliara Ondreja Šteberlu

Marec 2017 / Prečítané 116 krát

   Naivné, primitívne, neškolené, nedeľné, ale najmä insitné umenie. Takto býva už po desaťročia označovaná tvorba umelcov, ktorí neabsolvovali žiadne výtvarné vzdelanie, nezískali žiadne akademické tituly a predsa sa ich diela radia medzi umelecké skvosty a tvoria neodmysliteľnú súčasť dejín moderného umenia. Hovorí sa, že ich talent je vrodený alebo že je bozkom múzy či dokonca darom od samotného Pána Boha.
   Tak tomu mohlo byť aj v prípade Ondreja Šteberlu, pezinského rodáka a určite najvýznamnejšieho slovenského insitného maliara. Narodil sa 23. apríla 1897 v Pezinku, zomrel 30. novembra 1977 v Bratislave. Medzi týmito dvoma dátumami bola až do vyše šesťdesiatky najmä práca poštára, potom po dlhšej chorobe, ktorá ho pripútala na lôžko, nasledovalo obdobie, kedy v priebehu jeden a pol desaťročia vytvoril podstatnú časť svojho výtvarného diela. Maľoval, kreslil, robil grafiky. Ešte i dnes žasneme nad kvantitou, ale najmä kvalitou diela, ktoré ho vynieslo na vrchol nielen slovenskej, ale aj európskej insitnej výtvarnej scény. Zúčastnil sa najvýznamnejších výstavných podujatí, akým bolo napríklad svetové Trienále insitného umenia v Bratislave v roku 1966 a 1969, pre ktoré ho objavil „otec“ insitných umelcov na Slovensku, historik umenia Štefan Tkáč. Maliarske dielo Ondreja Šteberlu tak bolo relatívne rýchlo zastúpené v najvýznamnejších európskych galériách a súkromných zbierkach.
   Ako sme už spomenuli, maľovať začal prakticky až v dôchodku, ako 66 ročný. V jeho tvorbe nájdeme rôznorodú inšpiráciu - od početných biblických, kresťanských námetov, cez ľudovú mytológiu a zobrazenie každodenného života až po tematiku vlastných zážitkov, spomienok na detstvo alebo na prvú svetovú vojnu, ktorú prežil v Albánsku. Každým obrazom odkrýval aj časové vrstvy vlastného života a zaznamenával ho tým najvlastnejším spôsobom – maľbou. Jeho obrazy sú preto rovnako reflexiou reálne prežitého, ako aj výsledkom nevšednej imaginácie a podvedomia. Nestaral sa o umelecké smery či -izmy, neriešil ladenie farieb ani ideálnu kompozíciu alebo perspektívu. Jeho farby sú čisté a plné jasu, nanášané odvážnymi ťahmi štetca. Obľúbeným motívom či skôr znamením v jeho obrazoch sú kvety a príroda vôbec. Aj človek žije v súzvuku s ňou a je jej súčasťou či už pri práci na poli, vo vinici alebo dokonca na cintoríne.
   Tak ako Francúzi mali svojho svetovo presláveného colníka Rousseaua, my, Slováci, máme svojho poštára Šteberlu. Možno raz niekto vystaví ich obrazy vedľa seba a umelecká kritika, rovnako ako laická verejnosť, pochopia a ocenia vzácnu vyrovnanosť a kvalitu dvoch veľkých umelcov, ktorí nám vo svojich obrazoch cez svoje životné príbehy zanechali originálne a neopakovateľné posolstvo o dobe, v ktorej žili.
   V tomto roku si najprv v apríli pripomenieme 120 rokov od jeho narodenia a v novembri 40 rokov od jeho úmrtia. Pezinčania sa s tvorbou Ondreja Šteberlu mohli podrobnejšie zoznámiť v roku 2012 na výstave v Mestskom múzeu. V súčasnosti je možné niekoľko jeho obrazov vidieť aj v Galérii insitného umenia SNG v Schaubmarovom mlyne. Mesto Pezinok vlastní v zbierkovom fonde Mestského múzea jedno z jeho špičkových diel nazvané „Zima“ (vyšla aj na pohľadnici vydanej mestom) a okrem toho šesť ďalších olejomalieb a jednu kresbu.

 

Oliver Solga

 


Ohodnoťte článok: