Minulosť, na ktorú nemôžeme zabudnúť

Marec 2017 / Prečítané 131 krát

FOTO: (pb)   V Mestskom múzeu v Pezinku môžu návštevníci už od jesene vidieť pútavú výstavu Tí, ktorí zmizli – Príbeh pezinskej židovskej komunity 1938 – 1945. Príbehy ľudí, ktoré ešte i dnes vyvolávajú pocity dojatia i hrôzy, ostávajú živým príkladom histórie, z ktorej sa musíme poučiť, ak nechceme dopustiť jej opakovanie. O výstave, ale aj o dodnes živej minulosti Pezinka hovorí historička a riaditeľka Mestského múzea v Pezinku Petra Pospechová.

l Čo vás podnietilo k príprave výstavy o pezinskej židovskej komunite a jej osudoch počas 2. svetovej vojny?
   Pripravovali sme pred časom knihu s názvom Bránami mesta, ktorá mapuje životy majiteľov jednotlivých domov v našom meste a ukončili sme ju rokmi 1938 a 1939. Na relatívne malom priestore publikácie sme totiž nechceli otvárať také zásadné a veľké témy, akými boli holokaust, arizácie, druhá svetová vojna či povojnové znárodňovanie. Keď prišla ponuka PhDr. Františky Čechovej usporiadať výstavu diela Žigmunda Diamanta, usúdili sme, že je to ideálna príležitosť vrátiť sa k téme v samostatnej expozícii.

l Motivovala vás aj súčasná spoločenská atmosféra, v ktorej môžeme opäť badať nárast extrémistických nálad?
  
Práveže nie, výstavu sme začali pripravovať už v roku 2015. Medzitým vlaňajšie marcové voľby a ich výsledok sústredili opäť pozornosť na podobné témy, ale nepovažujeme to za šťastnú zhodu.

l Prečo nie?
  
Dostali sme sa do obrovského balíka informácií o téme holokaustu a druhej svetovej vojny, ktoré sú veľmi dôležité – no občas musíme vysvetľovať, že sme nemali v úmysle sa zviezť na nejakej „mainstreamovej“ vlne. Náš zámer tu bol oveľa skôr, než sa téma stala aktuálnou a akútnou.

l Základom expozície sú životné príbehy Pezinčanov, ktorí v tomto meste žili pred 2. svetovou vojnou a Žigmunda Diamanta, pezinského rodáka, architekta a sochára žijúceho v Izraeli. Sú tu vystavené aj jeho diela. Môžete nám ho trochu priblížiť?
  
Pán Diamant je architekt, ktorý sa popri profesii a potom na dôchodku začal venovať sochárčeniu. Do svojich diel pretavil aj spomienky na Pezinok a na to, čo v meste prežil. Keď sa mu potom dostala do rúk kniha dr. Čechovej Tragédia pezinských Židov v pamäti obyvateľov mesta, rozhodol sa spísať aj svoje vlastné zážitky. Tie sa dostali do druhého, rozšíreného vydania knižky. Naším plánom bolo pripraviť výstavu, kde by sa jeho výtvarné dielo spájalo s jeho príbehom a ktorá by zároveň celkovo mapovala osudy pezinskej židovskej komunity. Výsledkom je expozícia, ktorou popri vyobrazeniach sôch Žigmunda Diamanta vedie symbolický chodník a na ňom je popísaný jeho vlastný príbeh doplnený o príbehy ostatných rodín. Tie sú naším vkladom do výstavy. Informácie sme získavali najmä zo štátneho archívu v Modre, zo stránok Múzea Yad Vashem a amerického Pamätného múzea holokaustu ako aj od potomkov a rodinných príslušníkov niektorých bývalých členov pezinskej židovskej obce. Snažili sme sa podať príbeh židovskej komunity cez príbehy konkrétnych ľudí, ktorí tu žili. Snáď sa nám to podarilo.

l Časopis Pezinčan priniesol príbeh Hedvigy Zárubovej, ktorá v rokoch 1944 a 1945 ukrývala spolu s manželom židovskú rodinu, za čo dostala vyznamenanie Yad Vashem. Súvisí aj tento príbeh s vašou expozíciou?
   Pani Zárubová ukrývala rodinu Adlerovcov. Pán Adler bol obchodný partner Morica Diamanta, Žigmundovho otca. Svokrovci pani Hedvigy vo Vinosadoch skrývali práve rodinu Žigmunda Diamanta. Teda jeho, aj jeho rodičov a mladšiu sestru.

l Ich úkryt však bol podľa svedectiev prezradený a upozornili na nich susedia.
  
Áno, objavila ich mladá suseda. Zavolali na nich políciu a skončili na modranskom gestape, odkiaľ ich odviezli do tábora v Seredi a potom do koncentračného tábora v Terezíne. Žigmund bol pravdepodobne v poslednom transporte, ktorý zo Slovenska odišiel. Našťastie bol marec 1945 a vojna sa blížila ku koncu. Napriek tomu však zažil krutosť i strach, týranie rodičov - to všetko je na sochách Žimgunda Diamanta poznať.

l Stretli ste s pánom Diamantom osobne?
  
Žiaľ, nie. Komunikovali sme s ním aj s jeho vnukmi, pôvodne sme sa dokonca snažili, aby sme tu mali vystavené originály jeho sôch. Dostať ich sem však bolo logisticky aj finančne náročné. Navyše sa zhodou okolností náhle zhoršil zdravotný stav pána Diamanta, ktorý má už 88 rokov, nechceli sme ho teda zaťažovať viac, než je nevyhnutné. Vystavili sme fotografie jeho diel a jeden originál sochy s názvom Muž z Terezína, ktorý pán Diamant daroval Múzeu židovskej kultúry a dnes je umiestnený v Múzeu holokaustu v Seredi.

l Ako sa pánu Diamantovi darí?
  
Podľa posledného telefonátu sa má lepšie, začal cvičiť a opäť aj pracovať a ešte vždy pomýšľa na návštevu rodného Pezinka. Naposledy tu bol pred desiatimi rokmi, keď vystavoval fotografie svojich prác.

l Nemrazí vás z tragických ľudských príbehov, ktoré ste v rámci výstavy spracovávali?
 
   Príprava výstavy trvala dlhé mesiace, no napriek tomu ma dokáže zakaždým znovu prekvapiť, ako sme mohli niečo podobné dopustiť, ako sa to mohlo stať. A vždy ma znovu udivuje, ako tí, ktorí to všetko prežili, prežiť vôbec dokázali.

l Ktorý príbeh sa vás osobitne dotkol?
  
Podarilo sa nám aj s kolegyňou vyskladať niekoľko dovtedy neznámych príbehov. Všetky sú pre nás veľmi silné, no spomeniem napríklad príbeh Jozefíny Lamplovej, ktorá dodnes žije v Izraeli a má 92 rokov. Poznáme ho aj vďaka jej izraelským príbuzným, s ktorými sme v kontakte a ktorí dokonca výstavu navštívili. Ako mladá žena sa ešte v marci 1942 ocitla v prvom transporte, ktorý odišiel zo Slovenska do koncentračného tábora v Osvienčimie Čo sa nám zdá z hľadiska nášho dnešného poznania nepochopiteľné, táto dievčina sa prihlásila sama, pretože v tom čase propaganda a oficiálne informácie hlásali, že ide o prácu v Nemecku. Keďže predvolanie dostali jej priateľky, chcela ísť s nimi a dobrovoľne nastúpila do transportu. Zachoval sa aj zoznam vecí, ktoré jej tesne pred odchodom zobrali – prsteň, náramok, retiazku a nejakú hotovosť. Prežila v Osvienčime tri roky, videla, ako tam priviezli jej mamu a mladšiu sestru. Videla ich jedinýkrát. Obe tam zahynuli, takisto ako jej otec a brat. Prežila ako jediná. A o troch rokoch v tábore nechce vôbec rozprávať, vždy pri tejto téme povie iba „to, si nikto nedokáže pred
staviť “.

l Ste očividne zžitá s históriou Pezinka. Na ktorých miestach na vás doslova dýchnu dejiny?
  
Predovšetkým v archíve, i keď je v Modre. Je plný Pezinka a jeho histórie – v listinách, zápisniciach, matrikách, starých účtoch a daňových knihách. Mám veľmi rada pezinský cintorín, jeho atmosféru. Ale minulosť mesta si človek uvedomí aj v kamenných pivniciach budov, ktoré sa dodnes zachovali. Ide o základy, na ktorých časom vyrástlo renesančné a barokové mesto. Niekedy sa nám zdá, že sa zo starého Pezinka uchovalo len málo, ale jeho minulosť je tu, len na prvý pohľad neviditeľná, ukrytá v zemi a musíme si ju chrániť.

l Je možné, že centrum mesta Pezinok bude vyhlásené za pamiatkovú zónu?
  
Mesto ešte minulý rok podalo podnet na Pamiatkový úrad s návrhom vyhlásiť v Pezinku pamiatkovú zónu. Spolupracujeme ako Múzeum s Pamiatkovým úradom na príprave podkladov a veľmi sa z toho tešíme. Myslíme si, že je stále čo chrániť.

l Veľkým zdrojom informácií – ako vidno aj v prípade výstavy o pezinských Židoch – je rozprávanie ľudí, teda tzv. oral history...
  
Je to vec, ktorú milujem na svojej práci, keď starí Pezinčania začnú spomínať napríklad pri pohľade na staré fotografie. Dokážu celé hodiny rozprávať príbehy viažuce sa na konkrétne osoby, ulice, budovy, prevádzky.

l Staré snímky Pezinka, ktoré už niekoľko rokov zverejňujete na facebooku, sú celkom obľúbené, nie?
  
Občas býva reakcia mimoriadne silná. A stále máme sen zhotoviť zo starých fotografií
knihu spojenú práve s rozprávaním pamätníkov. Na skúšku sme už pred časom pripravili výstavu s názvom „To si pamätám“, pretože tieto slová sú najčastejšou reakciou na publikované fotky. Dokonca sme do nej zakomponovali aj komentáre ľudí zo sociálnych sietí.

l Rozprávanie pamätníkov bolo tiež súčasťou výstavy o huncokároch, teda obyvateľov lesov v okolí Pezinka.
  
Radi by sme tento projekt dotiahli ďalej a doplnili spomienky ľudí o informácie, ktoré sú ešte vždy ukryté v archívoch, v písomných zdrojoch. Radi by sme sa v našom skúmaní minulosti posunuli ďalej, hlbšie. V prípade huncokárov aj v prípade židovskej komunity. Jedni aj druhí tvorili v podstate uzavretú komunitu, vyčlenenú skupinu, neboli do istého momentu súčasťou miestneho života. Preto je výskum trochu ťažší. Napríklad postavenie Židov, ktorí do istého obdobia nesmeli bývať v meste, sa zmenilo až po revolúcii v roku 1848, kedy sa začali sťahovať do mesta, otvárať si tu prevádzky, kupovať domy. Tým, že sa začali stávať súčasťou mesta, stávajú sa aj súčasťou jeho archívnych prameňov.

l Nie je o to viac znepokojivé, že po tomto období liberalizácie prišlo také obrovské temno v 20. storočí? A neobávate sa, že sa história môže znova opakovať?
  
Niekedy, najmä ak teraz čítam dobovú tlač z 2. svetovej vojny, sa tiež obávam, že sme sa veľmi nepohli. Vyvolávanie hystérie a nenávisti sa opakuje znovu. Vtedy boli Židia obviňovaní úplne zo všetkého, tak ako sú niektoré skupiny ľudí v tzv. alternatívnych médiách obviňované dnes. Táto paralela je veľmi výrazná... a človeku napadne to známe – ak sa z dejín nepoučíme, sme nútení si ich zopakovať.

l Čo pripravujete v najbližšom období?
  
Pripravujeme tematickú výstavu ku Keramickým trhom. Počas vinobrania chceme otvoriť výstavu z tvorby fotografa Bohuša Bartu, ktorý mal v období prvej republiky v meste fotoateliér. Radi by sme ukázali jeho ateliérové portréty Pezinčanov i zábery Pezinka. Na Vianoce potom pripravujeme expozíciu sochára Alexandra Ilečku, ktorý nedávno oslávil osemdesiat rokov.

 

(kam)


Ohodnoťte článok: