Nikdy nie je neskoro na zmenu

Február 2017 / Prečítané 591 krát

Karel Votava (v strede)   Narodil som sa v Pezinku, kde žijem doteraz. Ako chlapec som nikdy neinklinoval k športu, radšej som si sadol s chalanmi na pivo. Bolo mi to prirodzenejšie.
   Ako 27-ročný som si uvedomil, že popíjanie alkoholu sa stalo pre mňa koníčkom. Preto som sa rozhodol s tým zo dňa na deň skoncovať. Úspešne sa mi to podarilo.
  Popri tom som si uvedomoval, že fajčenie tiež nie je pre človeka ani trochu osožné. Po čase som sa začal zaoberať myšlienkou, ako s týmto neduhom skoncovať. Dlho som naberal odvahu, až sa mi to nakoniec tiež podarilo.
   Problém nastal, keď som začal pomaly priberať na váhe. Keď som sa pred jedenástimi rokmi vracal z letnej dovolenky, ručička na váhe ukazovala 94 kg. Vtedy nastal u mňa totálny zlom. Povedal som si, že to takto už ďalej nejde.
  Začal som bicyklovať. Pamätám sa, ako som prvýkrát vyšliapal na bicykli na Slnečné údolie. Bolo to s tromi prestávkami a v cieli som myslel, že bije moja posledná hodina. Bol som nie červený, ale rovno fialový. Nevzdával som sa. Kondícia sa postupne zlepšovala. Po dvoch rokoch som schudol 20 kg.
  Vždy, keď prišli zimné mesiace, musel som bicykel odložiť a dať si prestávku. Na jar mi chvíľu trvalo, než som opäť získal kondíciu. Jedného dňa v zime, asi pred siedmimi rokmi som si obul staré tenisky a skúsil som odbehnúť zo Slnečného údolia do Pezinka, čo bolo asi 10 kilometrov.
   Veľmi ma boleli nohy, ale nevzdal som to a dobehol som. Takto som začal postupne behať. Pridala sa aj moja manželka s tým rozdielom, že ona celý život cvičila a bola v dobrej kondícií.

  Jedného dňa som stretol kamaráta Jána Stojkoviča, ktorý mi povedal, že sa beží v pezinských lesoch Memoriál Ivana Prokopa. Keďže Ivan, ktorý zahynul v Himalájach, bol môj priateľ ešte z detstva, rozhodol som sa zúčastniť tohto preteku, aby som mu aspoň takýmto spôsobom vyjadril úctu.
Trať mala 10 kilometrov. Skončil som suverénne posledný.
   Ďalší pretek som absolvoval v Mariánke. Pamätám sa, ako som bol dlho preposledný a asi 100 metrov pred cieľom ma predbehla jedna dievčina silnejšej postavy. Bola to veľká hanba, ale nezlomilo ma to.
   Absolvoval som ďalšie a ďalšie preteky s dĺžkou 10 kilometrov. Postupne som sa predieral dopredu z posledných priečok.
  Raz mi manželka navrhla, aby sme išli na beh do Malženíc. Trať merala 13 kilometrov. Bežali sme na poslednom mieste. Za nami už išla iba sanitka, ktorá bola v prípade potreby pripravená nám poskytnúť prvú pomoc a zachrániť nás pred totálnym vyčerpaním.
  Nakoniec jej pomoc nebola potrebná. Keď som zistil, že „desiatky“ celkom zvládam, s malou dušičkou som sa prihlásil na polmaratón (21 km) do Bratislavy. Bežal som celý čas bez prestávky, prišiel som totálne vyčerpaný do cieľa a myšlienkami mi preblyslo, že už takéto hlúposti robiť nebudem a že toto je môj prvý a posledný polmaratón. Že som dosiahol svoj bežecký vrchol.
   Svalovica po pár dňoch ustúpila, telo sa zregenerovalo a ja som sa hlásil na ďalšie a ďalšie polmaratóny.
   Jedného dňa som stretol kamaráta Rada Bobríka, ktorý tiež behal a rozprával mi, ako založili s Matúšom Jedinákom bežecký oddiel EMKO-bežecký klub. Začali sme sa stretávať. Behali sme poväčšine v Malých Karpatoch rôzne trate v dĺžke okolo 20 kilometrov.
   Raz som našiel na jednom bežeckom portáli motto boxera Muhammada Aliho. Znelo:
  „Šampióni sa nerodia v telocvičniach, šampióni vznikajú z niečoho, čo majú hlboko vo svojom vnútri. Zo sna, z predsavzatia, z vízie “ .
   Zamyslel som sa nad týmto výrokom, uvedomil som si, že všetko dôležité sa odohráva v hlave a rozhodol som sa pre niečo v tom čase ešte nemožné – a to, že o pol roka pobežím maratón.
Začal som zmysluplne systematicky trénovať. Deň D prišiel 18. októbra 2015 v Amsterdame. Celý maratón som zabehol bez prestávky v čase 4 hodiny 26 minút.
   Neveril som tomu ešte niekoľko týždňov. Potom nasledovali ďalšie maratóny v Bratislave, v Košiciach, v Salzburgu. Manželka nechcela ostať výrazne pozadu a začala behať polmaratóny.
Prednedávnom sme sa vrátili s manželkou a jej synom z maratónu z Las Vegas, ktorý bol pre nás – jednak pre časový posun, a tiež pre vysoké teploty – veľmi náročný. Boli sme jediní, čo reprezentovali Slovensko.
   Keď mi bude zdravie slúžiť, mám ešte dve tajné želania. Aby ma vylosovali na Newyorský maratón a maratón na Mont Blanc. Ale to už je hudba budúcnosti.
   Chcel by som odkázať Pezinčanom, ktorí vedú konzumný spôsob života, že beh je úžasná vec, ktorá robí človeka šťastným. Človek prichádza počas behu na krásne myšlienky. Nezabudnite, že nikdy nie je neskoro.

 

Karel Votava


Ohodnoťte článok: