Pezinok má knihu o svojom rodákovi

Február 2017 / Prečítané 193 krát

   Maliar Ján Kupecký je výnimočný svojou tvorbou, aj strhujúcim životným príbehom. Zažil úspechy, dokázal aj v nepriaznivých podmienkach rozvinúť svoj talent. Ale okúsil aj trpkosť osudu —neveru manželky či úmrtie svojho syna. Život a dielo Jána Kupeckého mapuje publikácia, ktorú vydalo mesto Pezinok a jej autorom je primátor Oliver Solga.

l Knihu Ján Kupecký, život a dielo, ste stihli „ pokrstiť “ ešte pred Vianocami. Kde sa s ňou môžu čitatelia stretnúť?
   Zatiaľ len v Mestskom informačnom centre, v pezinskom Artfóre a v Galérii Danubiana v Čunove. Nedávame ju ešte do distribúcie, pretože by mala slúžiť mestu ako reprezentačná publikácia naviazaná na maliarov rodný dom. Ak sa nám ho podarí zrekonštruovať, chceli by sme tam zriadiť aj expozíciu o Kupeckého živote a diele. Kniha by mala byť jej súčasťou. Je šanca, že knihu vydá aj „kamenné“ vydavateľstvo. Zatiaľ rokujeme so Slovartom.
l Kedy ste sa stali obdivovateľom Jána Kupeckého?
   Viem to veľmi presne: v roku 1967 som bol so školou ako trinásťročný v jeho rodnom dome. Bol som nadšený a tam sa začal aj môj vzťah do istej miery viazaný na Kupeckého rodisko. Uvedomil som si, že je to najvýznamnejší umelec nášho regiónu. Potom sa dostavil záujem kunsthistorický a aj výtvarnícky. Kupecký je pre mňa pozoruhodný aj svojím životným príbehom. Ako som napísal aj v knihe, považujem ho za erbový príbeh mnohých ľudí z tohto obdobia, ktorí mali ťažký život a boli v istom období aj prenasledovaní —väčšinou pre svoje vierovyznanie. A aj vtedy panovala obrovská konkurencia i závisť. Kupecký bol nekatolík, protestant, navyše pochádzal z nižších vrstiev. Jeho otec bol tkáč, exulant, prisťahoval sa s manželkou do Pezinka z Mladej Boleslavi, kde boli ako Českí bratia prenasledovaní. Prišli o majetok, ktorý tam mali, takže boli chudobní. V Hornom Uhorsku vtedy vládla tolerantnejšia atmosféra, ale istému útlaku boli vystavení aj tu.
l Znamená to, že sa Ján Kupecký vypracoval sám od nuly, ako sa dnes hovorí?
   Jeho znalosť umenia bola minimálna, poznal akurát farebné látky z domova, prípadne maľ
by v kostoloch. Jeho túžba venovať sa umeniu bola taká silná, že v pätnástich rokoch utiekol z domova. Živil sa tým, že cestou niečo vyrezal alebo nakreslil, za čo mu dali stravu a dovolili mu prespať. Zo životopisu Johanna Kaspara Füssliho však vieme, že sa už vtedy prejavoval jeho talent a keď prišiel do Holíča na zámok grófa Czobora, začal napodobňovať ornamenty, kresbu. Prekvapil grófa Czobora, aj maliara Benedikta Clausa, ktorý pracoval na rekonštrukcii tamojšieho zámku —najmä keď priznal, že nemá žiadne vzdelanie a maľovať sa naučil sám.
l  Po strastiplnej ceste cez Benátky sa dostal 21-ročný Kupecký až do Ríma. Čo spôsobilo obrat v jeho živote?
  
V Ríme sa takisto živil žobraním, chodil na polievku do vývarovní pre chudobných. Všimol si ho Švajčiar Füessli, maliar, ktorý už mal dobré postavenie a našiel mu prácu v reprodukčnej dielni, kde sa vyrábali portréty pápežov. Šikovnosťou a talentom sa nakoniec prepracoval k vlastnej umeleckej tvorbe. Už vtedy sa prejavila výnimočnosť jeho portrétov —ak hovoríme o tých oficiálnych, ktorými sa živil, teda o portrétoch šľachty, vedcov, umelcov ale aj prostých ľudí. Osvojil si dobový kánon, prešiel z baroka do rokoka. Ovládal realistickú maľbu, vernosť zobrazenia a ešte mal niečo navyše, čo mnohí umelci nemali a čo ho robí výnimočným: v tvárach zachytil aj psychiku, stav mysle, náladu, ale aj inteligenciu. To, čo sa nazýva psychologizujúcim portrétom, je u Kupeckého práve tou čerešničkou na torte, ktorá z neho robí veľkého umelca.
l Aký bol Ján Kupecký človek?
  
Nebol žiadny suchár. Miloval hudbu, vedel hrať na husle, možno aj na iné nástroje, mal rád víno a bol veľmi priateľský. Zažil aj úspechy. Hoci nebol katolík, veľmi si ho vážili vo Viedni a cisár Karol VI. ho požiadal, aby sa stal jeho dvorným maliarom. Ako vieme, Kupecký odmietol a z Viedne sa presťahoval do Norimbergu, kde strávil zvyšok života. Dopomohol mu pritom priateľ z Ríma, Nemec Blendinger, ktorý mu tu zabezpečil ubytovanie a pomohol mu, aby sa v tomto meste mohol usadiť.
l Čo spájalo Kupeckého s rodiskom v Pezinku?
  
Predovšetkým pevné väzby na rodinu, ktorú po celý čas podporoval. Kupecký mal troch bratov a sestru - najmä o bratovi Jurajovi a sestre Márii toho vieme celkom dosť. Zachoval sa napríklad list, v ktorom Kupecký píše bratovi, aby nemíňal peniaze, lebo mu už ďalšie nepošle. Musíme si uvedomiť, že v tých časoch nebolo národné povedomie - české, slovenské ani rakúsko-uhorské. Skôr mal silnejšiu väzbu na českobratskú cirkev, hoci nevieme celkom, do akej miery, keďže si Kupecký vzal za ženu katolíčku a aj svoje deti dal pokrstiť ako katolíkov - sú o tom záznamy v Dóme svätého Štefana. Keď pôsobil vo Viedni, navštevoval pravidelne aj Pezinok. Cesty na Slovensko mohli súvisieť aj s tým, že portrétoval Mateja Bela. V každom prípade sa k Pezinku hlásil.
l Bolo pre vás dobrodružné objavovať fakty o Kupeckom v archívoch?
  
Určite áno, v moskovskom archíve sa zachoval napríklad list, podľa ktorého Kupecký dostal preddavok 300 rubľov na cestu do Karlových Varov, kde maľoval ruského cára Petra I. Len pre zaujímavosť, cesta z Viedne do Karlových Varov trvala päť dní. Zistili sme aj mnohé nepresnosti, ktoré som sa v knihe snažil uviesť na pravú mieru. Napríklad ide o známy obraz ženy v kláštore v rakúskom Lilienfelde. Asi sto rokov sa písalo, že je to obraz Kupeckého matky v slovenskom kroji, hoci nič ako slovenský kroj nepoznáme —existuje iba kroj detviansky, očovský, alebo vajnorský... Spolu s riaditeľom Malokarpatského múzea sme do tohto kláštora išli, dovolili nám pozrieť si obrazy, ktoré inak verejnosti nie sú prístupné. Presvedčili sme sa o tom, čo napísal už v roku 1928 starý otec pána profesora Šafaříka vo svojej knihe —že portrét Kupeckého matky je dielo iného autora. Stačilo obraz zvesiť a pozrieť sa na podpis na jeho zadnej strane. Je to podpis nemeckého maliara, navyše z doby, keď Kupeckého matka už asi štyridsať rokov nežila. V kláštore však mali niekoľko Kupeckého obrazov —zhodou okolností dva predali v 30. rokoch, keď bola obrovská ekonomická kríza. A vzápätí som zistil, že sa oba nachádzajú v Národnej galérii v Prahe.
l Kedy ste sa rozhodli napísať o Kupeckom knihu?
 
Už v 90. rokoch som uverejnil niekoľko článkov o Kupeckom, takisto aj po roku 2002, kedy sa konali veľké výstavy v Aachene a v Prahe. V Pezinku sme začali organizovať podujatia venované Kupeckému, napokon jeho postavy, alebo aj samotný maliar sa pravidelne objavujú na našich podujatiach, napríklad v alegorickom sprievode na vinobraní.
l Významným impulzom bola pre vás zrejme spolupráca s historikom umenia Eduardom A. Šafaříkom, ktorý bol znalec barokového umenia a menovite Kupeckého. Ako ste sa zoznámili?
  
S profesorom Šafaříkom ma zoznámil Stano Vallo, môj priateľ a náš vtedajší veľvyslanec v Ríme, ktorý dnes pôsobí v Bruseli. Bolo to v roku 2010 a už v aute, keď sme sa za profesorom Šafaříkom vybrali, som povedal, že mám pocit, ako keby čerstvo vysvätený kňaz išiel za pápežom. Pán profesor mal vtedy vyše osemdesiat rokov, narodil sa v roku 1928 v Bratislave a do Talianska emigroval v roku 1967. Napriek svojmu veku bol veľmi svieži, vitálny, milý a šarmantný. Už na jeseň roku 2010 sa mi podarilo dostať ho do Pezinka a do Bratislavy. Po svojom starom otcovi, ktorý sa volal takisto Eduard Šafařík, zdedil rozsiahly archív a vlastnil aj päť Kupeckého originálov. Tie sa v januári 2016 dražili v Prahe a ako sme informovali v Pezinčanovi, jeden zakúpila Slovenská národná galéria v Bratislave a druhý kúpil pre Pezinok majiteľ Pezinského zámku.
l Aké sú vaše ďalšie vaše plány?
 
Rád by som sa Kupeckému venoval aj naďalej, v súčasnosti však pripravujem aj publikáciu Pezinok na starých pohľadniciach a monografiu o Moritzovi Furstovi, pezinskom rodákovi, ktorý sa stal významným tvorcom medailí v USA, okrem iného portrétoval aj štyroch amerických prezidentov.

 

(kam)
 


Ohodnoťte článok: