Tí, ktorí zmizli – Šimon Lampl a jeho rodina

Január 2017 / Prečítané 137 krát

Šimon Lampl s manželkou Etelou a deťmi Eugenom, Hedvigou a Jozefínou.   Prvý významný zásah proti židovskej komunite na Slovensku sa odohral ešte v období autonómie Slovenska, bezprostredne po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938. Arbitráž pripravila Slovensko o oblasť Podkarpatskej Rusi a južné územie tvorené líniou Senec, Galanta, Nové Zámky, Levice, Lučenec, Rožňava, Košice a Veľké Kapušany. Krajina prišla o najúrodnejšie poľnohospodárske oblasti, zároveň sa narušili hlavné cestné a železničné ťahy smerujúce zo západu na východ krajiny. Nová hranica viedla len pár kilometrov od Bratislavy. Reakciou slovenskej vlády na arbitrážne rozhodnutie bola deportácia viac ako 7500 Židov do južných oblastí, ktoré od 5. novembra obsadzovalo Maďarsko. Územné straty bolo potrebné vysvetliť, nájsť zodpovedných... tými sa stali Židia.

Šimon Lampl s manželkou Etelou a deťmi Eugenom, Hedvigou a Jozefínou.

   Napoludnie 4. novembra 1938 dostali všetky Okresné úrady na Slovensku telefonogram nariaďujúci zadržať vo svojich obvodoch nemajetných Židov a spolu s rodinami ich do 24.00 hodiny toho istého dňa „postrkovať“ na územie odstúpené Maďarsku. Podľa ďalších inštrukcií mali úrady zistiť majetkové pomery Židov a zadržať ich finančné prostriedky. Zaistenie Židov, resp. ich majetku, prebehlo aj v Pezinku. Podľa „Súpisu peňažných a cenných predmetov, ktoré boli zaistené u židovských občanov v Pezinku“ sa tzv. postrková akcia dotkla 43 v Pezinku žijúcich Židov a ich rodín. Členovia miestnej Hlinkovej gardy im počas razie v ich domoch zabavili hotovosť a vkladné knižky v celkovej hodnote viac ako 1 660 000 Kč, okrem toho im vzali cenné papiere, štátne losy, zlaté a strieborné retiazky, hodinky, prstene, brošne, medailóny a iné cennosti, jedálenské súpravy alebo ich časti a mince zo vzácnych kovov nevyčíslenej hodnoty.
   Tieto udalosti narušili dovtedajší pokojný život miestnej komunity. Postrková akcia bola predzvesťou ďalších krokov smerujúcich k postupnej likvidácii židovského obyvateľstva. Mnohých vystrašila alebo varovala natoľko, že sa rozhodli opustiť svoje dovtedajšie bydlisko. Naznačuje to aj pokles počtu obyvateľov židovského vierovyznania. K 31. decembru 1938 mal Pezinok 6607 obyvateľov, z toho 332 bolo židovského vierovyznania. V decembri roku 1930 ich tu žilo 418.
   Jednou z obetí novembrového postrku bol aj Šimon Eliáš Lampl, obchodník so strižným a módnym tovarom. Počas organizovanej akcie mu zabavili hotovosť 430 Kč a členovia Hlinkovej gardy ho spolu s manželkou a deťmi vyviezli do Jelky nachádzajúcej sa na území odstúpenom Maďarsku. Maďarské úrady ho však neprijali a aj s rodinou sa ocitol na demarkačnej čiare pri Mischdorfe (Nové Košariská). V „zemi nikoho“ vznikli tábory so stovkami Židov, ktorých nechcela na svoje územie prijať ani jedna strana. Lamplovci zostali v tábore až do 9. decembra 1938. Šimon požiadal o prepustenie a o povolenie pobytu v Pezinku na obdobie 3 mesiacov. Okresný úrad jeho žiadosti vyhovel pod podmienkou, že bude pod policajným dozorom.
   Šimon Eliáš Lampl sa narodil 20. marca 1896. S manželkou Etelou Šproncovou a ich tromi deťmi bývali v dome na Štefánikove ulici, mali tu aj obchod so strižným a módnym tovarom.
   V marci 1941 Šimon prišiel o zdroj obživy, odobrali mu živnostenské oprávnenie a jeho podnik bol na základe rozhodnutia Ústredného hospodárskeho úradu zlikvidovaný. Dom, v ktorom Lamplovci bývali a obchodovali (v súčasnosti budova Malokarpatského múzea v Pezinku), sa dostal pod dočasnú správu. V auguste 1941 požiadal dosadený dočasný správca o povolenie dať Šimonovi výpoveď z domu a nasťahovať sa do jeho bytu, pozostávajúceho z kuchyne a izby. V odôvodnení svojej žiadosti dočasný správca uviedol: „V predmetnom dome má moja manželka obchod bez bytu a náš byt je vzdialený 700 – 800 metrov a nakoľko čakáme rodinu, moja manželka v terajšom byte nemohla dieťa sama opatrovať pre vzdialenosť bytu od obchodu“. Žiadosť bola vybavená kladne a Lamplovci sa zo svojho bytu museli vysťahovať. Nové ubytovanie našli v dome patriacom miestnej židovskej náboženskej obci.
   Na jar roku 1942 všetkých členov rodiny postupne deportovali do koncentračných táborov v Poľsku. Jediný syn Lamplovcov Eugen (*1923), bývalý elektrotechnik, bol medzi 10 Pezinčanmi, ktorí boli 28. marca 1942 dopravení do pracovného tábora v Seredi, odkiaľ ich 30. marca 1942 deportovali do koncentračného tábora Majdanek na predmestí Lublinu. Eugen v tábore zahynul.
   Šimona, Etelu a najmladšiu dcéru Hedvigu (*1928) previezli 23. apríla vlakom z Pezinka do sústreďovacieho strediska v Žiline, odkiaľ ich deportovali do koncentračného tábora v Osvienčime. Hedviga na základe svedectva svojej staršej sestry zomrela v Osvienčime už 10. mája 1942. Etela zomrela 18. mája 1942, Šimon o 2 mesiace neskôr – 28. júla 1942.
   Staršiu dcéru Lamplovcov Jozefínu (*1925) deportovali z rodiny ako prvú. K sústredeniu žien a dievčat, ktoré prebehlo v Pezinku 23. marca 1942, sa prihlásila dobrovoľne. Chcela zostať so svojimi priateľkami a ísť s nimi na práce do Nemecka, ako sa o transportoch medzi miestnymi hovorilo. Najprv bola umiestnená do koncentračného strediska v Bratislave – Patrónke, kde jej po príchode zabavili osobné veci: hotovosť vo výške 34,50 Ks, 1 prsteň, 1 náramok a 1 retiazku. Ako väzeň číslo 2314 bola v prvom transporte, ktorý 27. marca 1942 odišiel z Patrónky do Osvienčimu. Prežila tri roky v koncentračnom tábore i pochod smrti v januári 1945. Zažila príchod svojej mamy Etely a mladšej sestry Hedvigy do tábora a jediné spoločné stretnutie. Po vojne sa vrátila na Slovensko, do Bratislavy. Pezinok navštívila len raz. V roku 1948 sa vydala a o 4 roky neskôr sa aj s manželom vysťahovala. Žije v Izraeli.
   Príbeh Šimona Lampla a jeho rodiny je jeden z mnohých, ktoré sa podarilo zmapovať v rámci aktuálnej výstavy Mestského múzea v Pezinku Tí, ktorí zmizli – Príbeh pezinskej židovskej komunity 1938 – 1945.

 

Helena Markusková, Petra Pospechová Mestské múzeum v Pezinku

 


Ohodnoťte článok: