Päťdesiat na päťdesiat

Január 2017 / Prečítané 128 krát

   Jedna z vecí, s ktorou sa musí každý primátor vyrovnať, je ohováranie, dehonestácia jeho osoby a šírenie výmyslov s cieľom poškodiť a ublížiť jemu, jeho rodine, priateľom a spolupracovníkom. Beriem to ako realitu, veď v každom meste sa nájdu mizeráci a „kyselinári“, ktorí rozleptávajú verejnú mienku a vedome (v mene niečích záujmov) či nevedome škodia ľuďom, ktorí na seba zobrali bremeno zodpovednosti a náročnej práce.
   Nie som žiaden nováčik a mám dostatok rokov a skúseností, aby som vedel, že je zbytočné týmito „jedincami“, ktorých je v meste sotva promile, sa nejako zvlášť zaoberať. Polovica priateľov a známych vám povie, aby ste sa na to vykašľali, veď „psí hlas do neba nedôjde“. Tá druhá polovica vás však presviedča, že reagovať musíte, že to nesmiete vzdať, pretože keď nereagujete, začnú si ostatní myslieť, že sa nebránite preto, lebo na tých klamstvách a výmysloch asi niečo pravdy bude. Teda päťdesiat na päťdesiat. Čo si z toho vybrať? Azda, že raz za čas reagovať treba. Aspoň takouto formou, keď už nechcem podávať trestné oznámenia a žaloby ako na bežiacom páse. Veď načo aj, keď všetci vieme, ako podobné prípady obvykle končia – odídu kamsi dostratena. Teda, pokiaľ nie ste minister, premiér, predseda Najvyššieho súdu...
   Nie, nemením kurz a nemienim sa podrobnejšie vyjadrovať k vykonštruovaným vyjadreniam V. Mizeráka na moju adresu, ktorý mi pravidelne venuje siahodlhé tirády na internete a facebooku. Nebudem teraz komentovať ani podania na prokuratúru z dielne dua Mizerák – Šipoš o prešetrení môjho údajného ovplyvňovania prokuratúry, čo náležite v denníku Pravda opakovane rozmazala ochotná redaktorka, ktorú si mnohí pamätáme z jej neslávneho pôsobenia v lokálnych novinách. Už vtedy mala blízko k tejto skupine ľudí. Je však chrapúnstvo, keď V. Mizerák píše o tom, ako som vydal knihu o Kupeckom za mestské peniaze (vraj za 10 000 eur), čo, samozrejme, nebola pravda. Práve naopak: na vydanie knihy, ktorú predáva mesto a utŕžené peniaze sú teda príjmy mesta, som ešte prispel z vlastných peňazí. Nie preto, aby som si staval pomník, ale preto, aby sme postavili symbolický pomník nášmu rodákovi a aby sa podarila dobrá vec.
   Rovnako tak je pod moju úroveň, aby som podrobnejšie reagoval na Dávida Šipoša a jeho trápne a dehonestujúce osočovanie mojej osoby. Ale je dobré pri podobných fraškách predstaviť si „osoby a obsadenie“. Ak by niekto nevedel, ide o toho istého Dávida Šipoša, ktorý bol predvlani aktérom kauzy, ktorá významne prispela k pádu jeho švagra, ministra hospodárstva v minulej Ficovej vláde. Bolo to za čistiace práce, ktoré tento podarený podnikateľ (o. i. synovec M. Šipoša) vykonával. Kauzu rozoberali celoštátne médiá, detaily nájdete na internete. Je pre mňa neuveriteľné, že D. Šípoš od hanby nechodí po kanáloch, ale naopak neštíti sa vymýšľať si o mne, že som sa nabalil pri stavbe hokejového štadióna, spackal som projekt verejného osvetlenia a podobne. Naňho, podľa môjho názoru, asi platí len to známe „podľa seba súdim teba“.
   Nie, nejdem menovať každého, kto zlomyseľne špiní moje meno a meno mojich spolupracovníkov. Vyjadrenie jedného z týchto „hrdinov“, Martina P. zo Záhradnej, ktorý utrúsil „čo sa čudujete, keď máte primátora zlodeja...“ je na žalobu ako vyšité. Ktovie, možno to predsa len skúsim a budem spoluobčanov informovať o výsledku, ak tak urobím. Možno sa po rokoch aj dovolám spravodlivosti. Ale skôr budú títo „hrdinovia“ pred orgánmi činnými v trestnom konaní zatĺkať, že to tak nemysleli, že to oni nepísali, že to len niekto zneužil ich meno a podobne. Uvidíme.
   Na jednej strane stoja objektívne a merateľné výsledky, ktoré mesto Pezinok dosahuje pod mojim vedením. Nedávno sme informovali o skvelom umiestnení v rebríčku Transparency International, teraz sme sa zase umiestnili vysoko v hodnotení Ministerstva financií – to je objektívne odzrkadlenie mojej, resp. našej práce. Iste, nie všetko vždy ide hladko, nie všetko je ideálne. Ale snažíme sa. Napriek tomu, od tých pár kvázi kritikov sa vždy (aspoň dvakrát týždenne) dočítate, ako v tomto meste nič nefunguje, ako to nevieme robiť, ako sa dopúšťame div že nie zločinov a ešte nám adresujú kopu osobných invektív, ktoré by si do očí nikdy nedovolili vysloviť.
   Chcete však vedieť prečo to robia? Zistite si, s kým máte na internete dočinenia.
   Len sa pozrite, z koho pozostáva tá zbierka kritikov. Akí ľudia, aké profesie, aké životné príbehy. A je celkom zbytočné sa pýtať, čo oni urobili pre túto spoločnosť, pre toto mesto? Chápem, ako ich ničí fakt, že mesto má úspechy, že drvivá väčšina občanov je spokojná a že mesto nemá vážnejšie problémy. Likviduje ich tiež vedomie, že na mňa nič nemajú. Nič som neukradol, ani nezneužil svoju funkciu. Nevlastním žiadne pozemky, domy a ani byty. Nikdy som nezískal vďaka svojej funkcii žiadne výhody, nikdy som nikomu žiadne výhody neumožnil.
   Tieto fakty ich musia deptať asi najviac, pretože podľa mentálnej výbavy väčšiny z nich nie je možné, aby primátor nemal niečo „uliate“. Niektorí to podľa môjho názoru nedokážu pochopiť práve preto, že keby boli oni na mojom mieste, to by sme videli a čudovali sa, čoho by boli schopní. Spôsob ovládajú, len potrebujú šancu.
   Túto úvahu preto zakončím, ako spieval Julo Satinský v jednej známej piesni „ani s nami nepije, ani ženu nebije, prečo sa len od nás takto dištancuje?“
   To ich trápi asi zo všetkého najviac – že nie som ako oni. A ani nebudem!

 

Oliver Solga

 


Ohodnoťte článok: