Šach nás učí myslieť na niekoľko ťahov dopredu

December 2016 / Prečítané 76 krát

   Len nedávno sme mohli sledovať napínavý zápas o titul majstra sveta v šachu. Už tretíkrát ho obhájil Nór Magnus Carlsen. Pri takýchto turnajoch je obzvlášť dôležitá úloha rozhodcov. Možno nie sú takí viditeľní ako ich kolegovia z futbalových trávnikov či hokejových ihrísk. Aj ich práca je však náročná a občas aj plná adrenalínu. Hovorí o nej advokát, šachista a šachový rozhodca Ivan Syrový.

l Čo vás priviedlo k šachom? Boli ste najskôr hráčom, než ste sa dostali k rozhodovaniu?
   Šachový rozhodca by mal aj hrať, aby chápal hráčov za šachovnicou a aby s nimi nestratil kontakt. Hrával som šach od svojich šiestich rokov a postupne som si uvedomoval, že ak by som chcel ísť vyššie, bolo by to časovo veľmi náročné. Vybral som si povolanie advokáta, venujem sa aktívne bojovým umeniam, čo mi vyhovuje, pretože pracujem hlavou a vo voľnom čase potrebujem pohyb. Ale rozhodovanie a organizovanie turnajov je príjemné a občas si aj zahrám.

l Šesť rokov, nie je to na šach priskoro?
  
Je to bežný vek, niekedy deti začínajú aj skôr. U nás sa venoval šachu starý otec a keď k nám chodieval na nedeľné obedy, začal so mnou postupne hrávať. Začal som chodiť na šachový krúžok, zúčastňovať sa na súťažiach.

l Naša ligová súťaž sa člení na päť úrovní. Existuje podobná štruktúra aj v prípade rozhodcov?
  
Sú rôzne rozhodcovské triedy, od národných – tretej, druhej a prvej – až po medzinárodné. Jednou kategóriou je FIDE rozhodca, pričom FIDE je skratka medzinárodnej šachovej organizácie. A ešte vyššie je medzinárodný rozhodca so skratkou IA, kde je takisto viacero kategórií. Na Slovensku je nás viacero IA arbitrov.

l Aká je vlastne úloha rozhodcu v šachovej partii?
  
Keď si chce zopár hráčov zahrať futbal, nepotrebujú rozhodcu. Takisto ani keď si chceme s kamarátom zahrať šach. No v súťažiach na najvyššej úrovni to už bez rozhodcu nejde. Jednak dozerá na to, aby bol počas hry pokoj, dbá, aby sa hráči medzi sebou neradili a najmä, aby nik nepodvádzal. Takisto sa môže stať, že hráči zastavia hodiny a zavolajú rozhodcu, aby vyriešil nejakú situáciu. Napríklad aby posúdil, či ide o remízu trojnásobným opakovaním ťahu alebo nie. Aj v iných situáciách rozhodca zasahuje, ak sa jeden z hráčov nesnaží vyhrať, ale len „zhodiť súpera na čas“. Vtedy rozhodca môže posúdiť partiu ako remízovú.

l Aj medzi hráčmi šachu sa teda objavujú pokusy o podvádzanie? Aká motivácia ich k tomu vedie?
  
Šach na kaviarenskej úrovni, to je radosť. Ale v súťažiach sa už dostavuje túžba ísť vyššie – aj za cenu nedovolenej pomoci, ak človek narazí na hranice svojich možností. Je to ako doping v športe. Možno ide len o jedno alebo dve percentá hráčov, ale ak by sa pravidlá nenastavili prísne, nevieme povedať, koľkí by pomoc techniky chceli využiť.

l S akými formami podvádzania sa stretávate?
  
Obrovským neduhom je technika. Počítače už získali vyššiu silu ako samotní hráči, teda ani najlepší šachisti sveta nedokážu dlhodobo odolávať najkvalitnejším počítačovým programom. Samozrejme, že sa dá nad počítačom zvíťaziť, ale štatisticky pri vyššom počte partií to už nie je možné, takže sa mnohí snažia pomôcť si napojením na počítač alebo na internet, keďže dnes sa šachové partie snímajú a prenášajú naživo.
   A napríklad niekto, kto partiu sleduje na internete, dokáže hráčovi vyslať dohodnutý signál, ako má ťahať. Jednoduchším podvádzaním je, že si šachista odloží mobil na záchode a odbieha tam, aby pomocou aplikácie vyriešil nejakú šachovú situáciu. Preto sa snažíme strážiť čistotu hry, aby ostala ešte vždy hrou živých ľudí a nie počítačov a aby si šach zachoval dôveru. Hrať proti niekomu, kto využíva techniku, je ako hrať proti počítaču. Chcem predsa hrať proti živému človeku, ktorý robí aj chyby tak ako ja, má nejaké slabiny a ja ako súper sa ich pokúšam odhaliť.

l Aké opatrenia proti podvádzaniu musíte robiť?
  
Na špičkových podujatiach napríklad musia hráči prechádzať cez detektor. Zakázané sú hodinky aj mobily. Hráčovi nesmie vôbec zazvoniť ani zavibrovať telefón – znamená to automaticky prehratú partiu. A nesmie mať mobil ani vo vrecku. Ako jeden z dvadsiatich členov komisie rozhodcov na svetovej úrovni potom často riešim aj disciplinárne prehrešky.

l Robia si šachisti aj navzájom zle – tak ako keď sa faulujú futbalisti na trávniku?
  
Sú také prípady. V minulosti bolo bežné, že šachisti pri hre fajčili, niekedy bola miestnosť taká zadymená, že nebolo vidieť na šachovnicu. Pri hre sa mohlo jesť aj piť. Dnes slušný hráč odíde mimo šachovnicu aj vtedy, keď si chce zjesť jablko, aby nikoho nevyrušoval. Počas partie panuje úplné ticho, aby sa hráči mohli maximálne koncentrovať. Ako prehrešok môže rozhodca posúdiť napríklad zhodenie figúrky, ak je podozrenie, že bolo úmyselné. Takisto môže hráč vykonať nemožný, teda neprípustný ťah. A ak by niekto urážal súpera, mal nevhodné prejavy, alebo sa s niekým radil, môže mu hroziť vylúčenie z podujatia a dištanc na dva roky alebo aj doživotne. Tak ako za doping.

l Športovým rozhodcom sa občas stáva, že musia unikať zo štadióna zadným vchodom. Máte podobné skúsenosti?
  
Stáva sa to. Ale rozhodca musí vedieť, ako sa má správať. Že sa nemá snažiť, aby bol pánom, ale že je tam hlavne pre hráčov. Občas sú situácie, keď musí zasiahnuť, napríklad, keď niekto urobí veľkú chybu a začne sa nahlas rozčuľovať. Keď takéhoto hráča upozorníte, aby sa upokojil, môže sa stať, že si od neho vypočujete aj nevyberané slová. Ale väčšina šachistov je na úrovni a podobných problémov je minimum.

l Bývate po turnajoch unavený?
  
Samotné rozhodovanie je pre mňa oddych. Ale keď som hlavným rozhodcom na veľkom turnaji, tam už človek rieši aj organizačné záležitosti... A keď berieme do úvahy, že šachová partia môže trvať aj päť hodín, potom sa už naozaj dostaví únava. Šachisti všeobecne musia mať dobrú kondičku a nie je výnimkou, že ich pripravujú vrcholoví športovci. Starší šachisti majú napríklad veľa energie, dobré prepočty, ale môže sa u nich skôr, trebárs po troch alebo štyroch hodinách dostaviť únava – a práve v závere partií sa častejšie dopúšťajú chýb. Preto je pre nich dobrá kondícia dôležitá.

l Nedávno ste rozhodovali na šachovej olympiáde v Baku. Môžete nám priblížiť atmosféru takéhoto podujatia?
  
Šachová olympiáda sa považuje za tretie najväčšie športové podujatie na svete. Každá krajina môže postaviť dva tímy, jeden ženský a jeden otvorený, v ktorom sú muži, ale môžu v ňom byť aj ženy. Keď každá krajina postaví obe družstvá so štyrmi členmi plus náhradníkom, môže to byť dokopy okolo tisícosemsto hráčov. Turnaje prebiehajú v obrovských halách s množstvom stolov a šachovníc, ktoré sú prepojené s internetom. Slovensko na každej olympiáde postaví dve družstvá. A tento rok v Azerbajdžane v Baku sme boli dvaja rozhodcovia zo Slovenska.

l Akú úroveň má slovenský šach?
  
Momentálne asi nezažívame najlepšie obdobie. Veľa sme stratili rozpadom Česko-Slovenska, český šach je vyššie ako náš. Naše družstvá síce patria medzi lepšie, ale určite nie medzi špičku, ktorou sú jednoznačne Rusi, Číňania alebo Američania. Zvláštnosťou je, že v šachu môžete ľahko zmeniť federáciu, teda krajinu, ktorú reprezentujete – a tak napríklad za tím USA hrajú hráči pôvodom z Talianska, Japonska alebo Filipín. Za Azerbajdžán nastúpil hráč, ktorý hrával roky za Nemecko. Národné tímy si teda môžu kupovať hráčov. Ale k špičke sa dá prepracovať aj tým, že si krajiny zavolajú kvalitných trénerov zo zahraničia, aby vychovávali nové generácie žiakov. Takouto postupnou cestou napreduje napríklad Turecko.

l Na akých podujatiach ste mali možnosť sa zúčastniť?
  
Na olympiáde v Istanbule v roku 2012, o dva roky to bolo Nórsko, tento rok Baku. O dva roky bude olympiáda v gruzínskom Batumi a o ďalšie dva roky v Rusku. V roku 2017 by sme mali byť usporiadateľom majstrovstiev Európy žien a v roku 2018 budeme organizovať majstrovstvá Európy detí. Viete si predstaviť, koľko ľudí tu bude, keď so všetkými dvetisícpäťsto deťmi prídu aj rodičia a tréneri? Tento rok sa detské majstrovstvá podarilo perfektne zorganizovať v Prahe, u nás by prichádzal do úvahy Poprad alebo Bratislava.

l Aké je šachové zázemie v Pezinku?
  
Veľmi dobré, hoci nášmu najlepšiemu mužstvu sa v posledných rokoch nedarí, prepadlo sa z prvej ligy do druhej a z nej až do tretej. Zastúpenie teda máme skôr v nižších súťažiach, ale môže sa to zmeniť. Každý rok sa nám v Pezinku darí organizovať Rétiho memoriál, čo je milé medzinárodné podujatie.

l Ako často hrávate šach?
  
Keď mám trochu času, zahrám si rád krátke päťminútové partie. Na ligovej úrovni hrám asi raz za dva týždne. A na turnaje chodím už len ako rozhodca alebo organizátor.

l Je šach vhodnou kombináciou s advokátskou profesiou?
  
Určite áno, šach vás totiž učí rozmýšľať dopredu. Nemôžete si ťah vyskúšať a až potom zistiť, čo sa stane. Veľmi podobné je to aj v práve. Treba si vybrať vhodnú stratégiu, vedieť si ju premyslieť, rátať s rôznymi alternatívami... Pri tom všetkom skúsenosť zo šachu pomáha. Umožňuje človeku dať do svojej práce niečo viac.

l Čo máte na šachoch najradšej?
  
Môžete ich hrať od ranného detstva. Je úžasné sledovať dieťa, ako sa učí a ako rýchlo napreduje. A rovnako sa dá k šachom vrátiť vo vyššom veku, keď sa už človek nemôže venovať iným športovým aktivitám.
   A šesťročné dieťa si môže zahrať s osemdesiatročným človekom. Šachová partia vás pohltí, akoby ste viedli nejaký svoj zápas a dostali sa do svojho vlastného sveta. Mnohí šachisti sa dobre poznajú, niekedy už od detstva, pretože sa stretávajú na turnajoch. Šach má jednu z najväčších členských základní, hrá ho obrovské množstvo hráčov. Aj to potvrdzuje, že je to krásna hra.

 

Márius Kopcsay


Ohodnoťte článok: