Snažíme sa hudbou ľuďom dávať radosť

December 2016 / Prečítané 76 krát

   Počas chladných predvianočných dní sa človek rád zahreje. Vareným vínom, alebo aj hrejivou hudbou. Napríklad džezom z produkcie skupiny Funny Fellows, ktorá vo svojich melódiách snúbi romantiku starých čias so súčasným humorom. O koncertoch i novom CD hovorí kapelník, herec a rodák z Pezinka Roman Féder.

l Za váš predošlý album Karavána ste dostali ocenenie. Môžete sa pochváliť, o akú cenu išlo?
  
Portál jazz.sk organizuje cenu Esprit, v ktorej sa hodnotia albumy vydané počas roka. Za rok 2014 sme dostali cenu za najlepšie slovenské džezové CD na Slovensku v hlasovaní verejnosti. V hlasovaní odbornej poroty získal cenu Juraj Griglák. Priznám sa, že bolo pre mňa prekvapením nielen, že sme cenu získali, ale že nás do hlasovania vôbec zaradili, pretože džezoví muzikanti občas na tradičný džez pozerajú ako na outsidera. Ale nám to neprekáža a radi sa necháme prekvapiť. Tešia nás vypredané sály a plné námestia a nadšené skandujúce publikum, ktoré si takúto hudbu žiada.

l Stretávate sa teda s tým, že náročnejší muzikanti sa na melodickú či zábavnú pesničkovú tvorbu pozerajú občas trochu cez prsty?
  
Louisa Armstronga sa pýtali na názor ešte počas 60. rokov, kedy sa vyrojili rôzne žánre, napríklad be bop, swing, začínal big beat. Povedal, že je to úžasné, všetci hrajú rýchlo, virtuózne, s plnými harmóniami, komplikovanými postupmi... A vzápätí dodal: Potom prídeme my, starí, a zahráme nejakú melódiu. Melódia je vodiaca nitka, ktorá poslucháča niekam vedie, ťahá. Keď sa nájde ešte aj vtipný text, vtedy to má zmysel. Negatívneho máme okolo seba veľa a mám pocit, že treba v hudbe robiť niečo opačné, čo ľuďom dodá elán a energiu. Aby sa dokázali nadýchnuť, mávnuť nad starosťami rukou a ísť si ďalej za tým, čo ich napĺňa a za nejakým vlastným princípom šťastia.

l Aké sú ohlasy vašich divákov?
  
Po koncerte na vianočných trhoch v Bratislave prišla za nami napríklad pani, ktorá vlastní čistiareň. Povedala, že čistíme ľuďom duše, že sme vlastne liečitelia. Nikdy predtým nás nepoznala a bola veľmi rada, že nás mohla stretnúť. Bolo to príjemné, že sa takýto človek zastaví a venuje nám päť minút, aby nám mohol niečo podobné povedať. Vážim si to tým viac, ak hráme na podujatí, kde mnohí prídu povedzme na lokše alebo na varené víno, teda nie na náš koncert. A tam na seba strhnúť pozornosť je oveľa ťažšie, ale o to príjemnejšie.

l Koľko členov má váš súbor a s kým vystupujete?
  
Je nás päť a z času na čas si pozývame hosťa, ktorý stojí za to. Účinkovali sme s Jiřím Suchým, v Mirkom Donutilom, zahrali sme si s Mirkom Nogom. Teraz máme s Aničkou Šiškovou a Csongorom Kassaiom program Melody perkelt, v ktorom spomíname v piatich jazykoch na Jaroslava Haška, Vinca Šikulu či Slawomira Mrožeka. Ide o pásmo pesničiek a literatúry spojené do inteligentnej zábavy, v ktorej sú aj mnohé paralely a metafory vzťahujúce sa na dnešnú dobu. A ešte sa k tomu ľudia dozvedia aj originálny recept na pravý maďarský perkelt. Aj keď ho Kassai divákom hovorí v maďarčine.

l Trochu pripomínate slovenskú obdobu českého Divadla Járy Cimrmana, ktoré je zakorenené v časoch monarchie...
   Rakúsko-Uhorsko bolo multikultúrne, veľmi organizované a zanechalo veľa hodnôt, na ktoré sa zbytočne zabúda. Hráme napríklad poľské skladby z Krakowa, ktoré sú čarovné. Jednotlivé kultúry v tomto priestore medzi sebou úžasne kooperovali, dopĺňali sa. Slovenské tangá sa veľmi podobajú na maďarské alebo na poľské. Dokonca aj slávna skladba Donna Klara má poľský pôvod. Autorom pôvodnej verzie s názvom Tango Milonga bol Jerzy Petersburski. Preložili ju do nemčiny a hrávala sa v Nemecku počas 30. rokov aj cez 2. svetovú vojnu a túto skladbu použil aj Steven Spielberg vo filme Schindlerov zoznam v scéne, keď Nemci ničia geto. Fakt, že práve vtedy zaznie poľská skladba, zvýrazňuje neľudský cynizmus týchto čias. A práve takéto silné historické momenty v hudbe ma bavia. Napokon ani väčšina černošských spevákov nemala ľahký život. Chodili na koncert iným vchodom ako belošskí muzikanti. A potom sa stretli na pódiu a odohrali vynikajúci koncert. Louis Armstrong sa nikdy nesťažoval, hoci segregácia v Spojených štátoch pretrvávala do 60. rokov a jej vplyvy sa prejavujú dodnes, tak ako sa u nás stále objavujú prejavy fašizmu.

l Ponúkate teda ľuďom popri hudbe aj kus dejín.
 
Keď sme v nedávnej minulosti, ktorá, žiaľ, netrvala veľmi dlho, účinkovali párkrát s Julkom Satinským, hovorieval, že keď chceme, aby si ľudia niečo dobre zapamätali, musíme im to povedať s humorom. Lebo inak si to nezapamätajú, pretože je to podobné, ako keď sa mentoruje a memoruje v škole. Humor má úžasnú vlastnosť, že si ho ľudia pamätajú. Snažíme sa toho držať.

l Povedzte nám ešte o vašom novom albume. Ako vznikol?
  
Účinkoval som v Brnianskom mestskom divadle, kde som sa zoznámil s Janykou Kolářovou, ktorá tam pôsobí. Keď som zistil, že fantasticky spieva, oslovil som ju, či by nemohla s nami spolupracovať. Nikdy nič podobné nerobila, takže bola trochu prekvapená a musel som ju tri mesiace prehovárať. Po pár koncertoch zistila, že nejde o jednorazový projekt, ktorý sa rýchlo skončí. Nahrala na našom novom CD štyri skladby a dokázala si napríklad skvele adaptovať skladby Josephine Bakerovej aj Ethel Watersovej.

l Nemáte predsa len občas chuť opustiť klasiku a vyskúšať dačo avantgardné?
  
Zhudobnili sme báseň Vinca Šikulu s názvom Vínne mušky. Minulý rok sme zasa nahrali pár skladieb s Mišom Mlsnom, napríklad Vanilkový cukor alebo Skôr než budem mŕtvy – sú to jeho skladby s jeho skvelými textami zrelého muža, ktorý sa blíži k päťdesiatke a už sa na svet z tej električky díva trochu inak. No a občas hrám na trúbku a husle s chalanmi z kapely Feel-Me, čo je tvrdý metal. A prehodiť sa na túto vlnu, to vždy chvíľu trvá. Ale pre mňa to bol oddych a ľuďom sa to páčilo.

l Kde a kedy album pokrstíte?
  
Krst nového CD s názvom Happy Feet sme ohlásili na 18. decembra v Pezinku, kedy budú vrcholiť vianočné trhy. Ľudia si ich budú môcť spríjemniť na našom koncerte v Mestskej vinotéke. Inak titulnú skladbu albumu možno budú mnohí poznať z českého prekladu Jana Wericha. Spieval ju Miloš Kopecký s textom Chodidla, mne zebou chodidla... Takže je to o šťastných nohách, ktoré nás vedú na cestách po svete. Šťastné cesty i návraty v roku 2017 prajem aj čitateľom Pezinčana.

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: