O pezinských kúpeľoch

November 2016 / Prečítané 81 krát

   Pezinské železité kúpele sú dnes už len spomienkou, spojenou s vychádzkami starou alejou k areálu Pinelovej nemocnice. Ich počiatky však siahajú do 18. storočia. Pomerne veľkú pozornosť im vo svojom veľkom vlastivednom diele Geograficko – historický a produktový lexikón venoval aj lexikograf a novinár, autor praktických príručiek, Ján Matej Korabinsky. Vďaka nemu máme pred sebou ich obraz a obraz bezprostredného okolia v podobe z roku 1786.
   V blízkosti pezinských vinohradov, tiahnucich sa západne a severne od mesta, sa nachádzajú aj studené železné kúpele, pozoruhodné svojou polohou i dobrými účinkami. Sú známe už 30 rokov, ale len posledných pár rokov sa im dostáva mimoriadnej pozornosti. Spočiatku sa pitím vody úspešne liečila malária. Čoskoro na jej liečivé účinky prišli trpiaci ochrnutím, reumou a inými bolesťami. Prameň sa nachádza na úpätí strmého železo obsahujúceho brala, asi 2 siahy hlboko a prekrýva ho veľký prevísajúci balvan, hrubší ako ruka. Voda sa používa na pitie i kúpanie. Chuťou je niečím medzi pitnou vodou a kyselkou a je cítiť po železe. Pri pití väčšieho množstva sa konzumentom farbí jazyk i stolica dočierna, tým, ktorí sa v nej kúpu, zožltne bielizeň. Žlto sa sfarbia aj žľaby a nádoby na uchovávanie vody. Niekoľko dní odstáta stráca chuť a vyzráža sa v nej oker. Pri búrkach alebo dlhotrvajúcom vlhkom počasí stráca voda svoju čistotu, múti sa a jej chuť sa zvýrazní. 
   Priamo pri prameni vybudovalo mesto v roku 1777 na vlastné náklady kúpeľnú budovu. Na poschodí sú izby pre kúpeľných hostí, ktorí sa sami musia postarať o posteľnú bielizeň, priestranná sála a kaplnka. Na prízemí sú tehlami vydláždené kúpeľné kabínky. Všetkými týmito komorami prechádzajú dva drevené žľaby s kohútikmi. V hornom tečie teplá, v spodnom studená voda, takže každý má možnosť temperovať si kúpeľ podľa vlastného želania. Za prameňom sú oddelené drevené komory pre židov.
   Okolie kúpeľov patrí nesporne k tým najkrajším, akoby tu príroda zhromaždila všetko, čo môže potešiť oči. Budova stojí na mieste, kde sa krásna pezinská rovina stráca v pomerne hlbokom a tienistom údolí. 
   Smerom k Pezinku, vzdialenému štvrť hodinu, vedie pekná cesta, po oboch stranách vysadená vŕbami a lipami. Po jednej strane má najkrajšie vinohrady, po druhej krásne lúky, polia a dedinu Cajla. Južne od kúpeľnej budovy leží mimoriadne čarovný dubový les. Tesne popri kúpeľoch tečie tzv. Čierna Voda, ktorá vyviera v neďalekom rovnomennom údolí z tzv. nových Kňazových dier a oddeľuje pálffyovské územie od mestského. Je plná chutných pstruhov.
   Na druhej strane rieky sú pekné nivy a potom opäť vinohrady. V ich blízkosti, pár sto krokov od kúpeľov, sa nachádza sumberský kostol, neďaleko od neho je novopostavený pálffyovský hostinec, valcha a papiereň. Počas nedieľ prichádza do kúpeľov množstvo hostí z okolitých miest a dedín, ktorí tu nachádzajú rozličné spôsoby zábavy.
   Mesto ako majiteľ prenajímalo kúpeľný dom so všetkými izbami, kuchyňou, komorami, šopami a stajňami, lúkami a slivkovým sadom (plodmi, nie však drevom) záujemcovi s najvyššie ponúknutou sumou prostredníctvom nájomných zmlúv. Koncept jednej z nich zaujímavo dopĺňa Korabinského opis, pričom nás posúva do roku 1827.
   Kúpeľní hostia mali na výber z 2 väčších izieb na poschodí, umiestnených smerom k lúke, 3 menších izieb na poschodí oproti lúke, 5 menších izieb situovaných k lesu a 2 izieb na prízemí. Posledné dve menované boli vlhké a bez výhľadu, čo sa zohľadnilo aj v ich cene, poplatok za tieto priestory bol 18 grajciarov za deň a noc. Za spomínané menšie izby sa platilo 24 grajciarov, deň a noc vo väčších vyšla na 30 grajciarov. Hostia, ktorí si chceli sami variť, mohli využiť kuchyňu vedľa šopy na vozy a za jej použitie museli okrem spotrebovaného dreva zaplatiť ešte 15 grajciarov. Za kresťanský kúpeľ vrátane zaplatil hosť 8 grajciarov, za židovský kúpeľ, pre ktorý bola potrebná teplá aj studená voda, 10 grajciarov. Z tejto sumy patril kúpeľnému majstrovi 1, resp. 2 grajciare. Ceny boli stanovené zmluvou a nájomca ich nemohol svojvoľne meniť.
   Podľa zaužívaného zvyku financovalo potrebné opravy stavby, strechy, studne, žľabov, kotla a vaní mesto. Nie však vtedy, ak si opravy vynútila zanedbaná starostlivosť o prenajatý majetok zo strany nájomcu. Nájomcovia sa museli starať o čistotu vaní, komôr, izieb, chodieb a kaplnky, dbať o čo najlepšiu starostlivosť o kúpeľných hostí tak, aby nemali dôvod na sťažnosti. Od mesta dostali v zmysle zmluvy 10 siah palivového dreva do kuchyne a kúpeľa za pevne stanovenú sumu. V kúpeľoch smeli ponúkať len miestne víno a pivo. To si mohli vychutnať nie len ubytovaní hostia, ale každý, kto navštívil kúpele, napr. aj počas pravidelných letných i zimných bálov, ktoré mal nájomca povolené usporadúvať.
   Mestská rada mala snahu držať kúpele v rentabilnej prevádzke, ale nedarilo sa. Napriek obľube a peknému rekreačnému prostrediu chýbal väčší komfort, záujem klesal...v priebehu 19. storočia prišli „ do módy “ kúpele iného typu.

 

Petra Pospechová

 


Ohodnoťte článok: