Mám rád fluidum nášho mesta

Október 2016 / Prečítané 68 krát

Juraj Bindzár (vpravo) s krstným otcom svojho nového románu prekladateľom Stanislavom Vallom, veľvyslancom Slovenskej republiky v Belgicku. Foto: Jana Lišaníková   Juraj Bindzár je režisér, spisovateľ, kritik, publicista a hudobník. Z rúk Olivera Solgu si tento rok prevzal Cenu primátora mesta Pezinka za svoju literárnu, divadelnú a filmovú tvorbu. O svoje názory sa podelil s čitateľmi Pezinčana – a hoci nerád poskytuje rozhovory, má o čom hovoriť.
   Juraj Bindzár (vpravo) s krstným otcom svojho nového románu prekladateľom Stanislavom Vallom, veľvyslancom Slovenskej republiky v Belgicku. Foto: Jana Lišaníková

l Nedávno vám vyšla kniha s názvom Mlčky a krátko. Hovorí o príbehu geniálneho šachistu Richarda Rétiho. Ako ste sa k tomuto námetu dostali a čím vás upútal?
  
Prišiel som naň celkom náhodou, ale náhoda je veľká vec. Sám som kedysi hrával šach. Zaujala ma osobnosť geniálneho šachistu Richarda Rétiho a zistil som, že dokonca pochádzal z Pezinka, že to bol pezinský po nemecky hovoriaci Žid, ktorého si radi tak trochu privlastňovali Nemci, Rakúšania, aj Maďari. Fascinovalo ho Rusko, ktoré v čase, keď žil, takisto prežívalo fascinujúce časy. Nikolaj Vasilievič Krylenko bol najväčší vrah tridsiatych rokov v Rusku, priamy nadriadený Jagodu ako prvého šéfa NKVD a potom Beriju. Obludnosť tohto obdobia dokresľuje napríklad téza, že treba vraždiť predovšetkým nevinných! Lebo ak systém vraždí vinných, tí už vedia, že niečo vyviedli. Ale vraždiť nevinných, okolo toho vznikne mýtus strachu, nik nebude poznať dôvody – a vtedy bude režim silný. Bolo to také šialené, že sa od toho mohol učiť ešte aj Hitler. No a tento Krylenko bol zároveň šachovým fanúšikom a iniciátorom prvých majstrovstiev sveta v šachu. Mimochodom bol to aj kamarát Nadeždy Krupskej a chodil navštevovať Lenina v časoch, keď bol už ťažko chorý. Obe tieto línie sa odrazu spojili do jedného príbehu.

l Spoločným článkom oboch línii je Rétiho manželka Rogneda Sergejevna Gorodecká, ktorá pochádzala z Ruska, resp. zo Sovietskeho zväzu...
  
Vyzerá to tak, že jeho o dvadsať rokov mladšia manželka sa predovšetkým chcela dostať z Ruska, z tej biedy a psoty, ktorá tam vládla. Veď nemala ani sedemnásť rokov, keď ju Réti požiadal o ruku a ona nadšene súhlasila. Celá jej rodina s tým potom zápasila, pretože v Rusku v tom čase vládol silný antisemitizmus. Jej otec bol nešťastný, keď mal dať dcéru o dvadsať rokov staršiemu Židovi z Pezinka. Na druhej strane keby ostala doma, v tamojších pomeroch nemusela vôbec prežiť. Keď Richard Réti zomrel v Prahe na šarlach, stala sa dvadsaťročnou vdovou.

l Študovali ste v Prahe divadelnú vedu, no nakoniec ste aj na bratislavskej VŠMU absolvovali divadelnú réžiu. Začali ste teda teóriou a až neskôr ste dostali chuť si vyskúšať svoje znalosti v praxi?
  
V skutočnosti som chcel ujsť z Prahy. Milujem Čechy, českú kultúru, po česky píšem a hovorím, dokonca som aj niekoľko súťaží vyhral v češtine, ale s českou letorou mám trochu problém. Navyše sa mi divadelná veda začala veľmi skoro prejedať. Boli sme len druhý ročník na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity – a to boli ľudia, ktorí mali predtým konflikt na pražskej Akadémii múzických umení, tak išli na inú školu robiť ortodoxnú vedu. A to bolo smrteľné.

l Dlhé roky sa venujete aj hudbe. Ako ste sa k tejto záľube dostali?
  
Hudba je silné slovo, skôr by sme mohli hovoriť spievanej poézii. Ale je to veľká vášeň a radosť. Keď som ešte chodil spievať po republike a v publiku sedelo tisícpäťsto ľudí, bol to fascinujúci pocit, ktorý sa dá len ťažko opísať. Vždy som sa bláznil s gitarou, neskôr som sa dostal cez welšského básnika Thomasa Dylana k Bobovi Dylanovi – čerstvému držiteľovi Nobelovej ceny za literatúru. Hovorí sa, že si Dylan, pôvodným menom Robert Zimmerman, dal podľa tohto básnika meno, ale je to vymyslené, Dylan to presne vysvetľuje vo svojom skvelom životopise.
   V každom prípade som sa takto dozvedel o básnikovi, ktorý spieva poéziu, a ktorý je z gruntu nespeváckym spevákom. A cez nespeváctvo a akcent na poéziu a revoltu som sa dostal sám k hudbe. Otextoval som niektoré jeho piesne a keďže slovenský jazyk bol na tento účel nepoužiteľný, skúsil som to s dialektom, teda po pezinsky. Vydal som mimochodom pred dvoma rokmi spolu s cédečkom aj knižku Pezinské pesnyčky, ktoré som naspieval. Istý čas som chodil koncertovať s pesničkarmi zo Slnovratu, aj keď som sa vždy kolegom smial, že tak, ako si španielske dámy nosili na pleci opičky, aby vynikla ich krása, tak si ma aj oni vodia, aby sa mohli ukázať, akí sú popri mne dobrí muzikanti. Dodnes si rád zaspievam napríklad aj pesničky Šlitra a Suchého či Voskovca a Wericha.

l Hudobnú stránku svojej osobnosti ste využili aj vo svojom celovečernom filme Okresné blues.
   Podnietil ma k tomu režisér Dušan Trančík, ktorý poznal moju hudobnú tvorbu, a tiež scenárista a výnimočný človek Tibor Vichta – a tak vznikol tento film, ktorý je podľa mňa dodnes dobrý.

l Dvadsať jeden rokov ste sa venovali kultúrnej publicistike a recenziám, napríklad aj na stránkach Slovenských pohľadov. Nie je to trochu konflikt záujmov, keď je niekto tvorca a zároveň kritik či teoretik?
  
Nemôžeme ani autorovi ani tvorcovi zobrať právo mať svoj názor. A keď má tento názor prijateľný tvar kritickej alebo hodnotiacej eseje... No čo ho zabijete?

l Nemáte pocit, že dnes je reflexie umeleckej tvorby v médiách veľmi málo?
  
Lakonicky môžem odpovedať: prosím ďalšiu otázku. Je to bieda a psota.

l Prečo to tak je? Je to povrchnosť doby?
  
Umenia a kultúry sa zmocnili živnostníci a kramári. Legenda hovorí, že Ježiš vyženie kupcov z chrámu, ale zatiaľ akosi nechodí. Títo hrubí a vulgárni kšeftmani, ktorí obchodovali s karfiolom alebo uhlím. dnes obchodujú s knihami, divadlom či hudbou. Ale na druhej strane záujem verejnosti o umenie alebo o jeho kritiku oslabuje aj príliš vedátorská forma. Niekedy sa ľuďom nečudujem, že to odmietajú čítať. Preto sa mi páčilo, ako písali Šalda, Čapek alebo Matuška – som rád, keď je text precízny, no zrozumiteľný. Dnes mladí vedci či teoretici umenia akoby chceli predovšetkým predviesť, akí sú podkutí a ako sofistikovane vedia o veci hovoriť a sami ženú ľudí do tábora popu. Divák je tvor často naivný a nesamostatný, čaká, aby sa dozvedel, čo vlastne videl – a keď to dostane v nezrozumiteľnej podobe, tak ho to znechutí.

l Svoj podiel na komercionalizácii kultúry má aj televízia...
  
Mal som v Prahe na Katedre estetiky a divadelnej vedy pedagóga profesora Jana Kopeckého – bola to inak veľmi rozporuplná figúra, bol komunista, budoval svojho času známe pražské divadlo Na Vinohradech, alebo 9. května, ako sa vtedy volalo – a on nám hovorieval: „Soudruzi, učte se, nebo skončíte v televizi.“ Dnes to platí dvojnásobne.

l Roky ste sa sám venovali práci s deťmi a mládežou.
  
Deti a divadlo, to je fantastická vec. Pretože ich, chvalabohu, nikto neučí, ako majú hrať. Nik ich neučí, ako majú dýchať a ako si majú sadať. To sú výmysly, tieto repertoáre úsmevov, giest a výkrikov, to všetko je švindeľ. Ale práve kvôli tomuto názoru som mal na škole konflikty. Inscenoval som napríklad Georga Büchnera, svojského nemeckého dramatika, ktorý zomrel na týfus v necelých dvadsiatich štyroch rokoch a stihol napísať tri hry. V inscenácii Leonce a Lena sa princ a princezná hrajú na bábky – a inscenoval som to tak, že som hercov naozaj vyviazal do povrazoviska. Našich tradičných pedagógov, ako bol Karol L. Zachar, z toho išlo uchytiť.

l Veľmi dlho ste spolupracovali s rozhlasom. Čo vás na ňom láka?
  
Napísal som necelých dvadsať hier a rozhlas mám rád preto, lebo predstavuje intímne oslovenie. Keď sa napíše dobrý príbeh, tak má rozhlasová hra veľkú silu, pretože si ju každý poslucháč musí predstaviť sám. Dostane základný impulz a musí s ním ďalej pracovať, dotvoriť si ho.

l V posledných rokoch ste sa pustili intenzívnejšie do literárnej tvorby. A treba povedať, že pri názvoch niektorých titulov človeku naskakujú zimomriavky. Lákajú vás kriminálne motívy? A láka vás popúšťať uzdu svojej fantázii?
  
Mám rád najmä klasickú americkú detektívku, najmä Chandlera. Pokiaľ ide o pravdu a fantáziu, odcitujem vám svoje krédo z obálky knižky Tanec s mŕtvou slúžkou: Je pravda šesťcípa, osemcípa, dvojramenná i päťcípa, okrídlená, bezzubá, bezodná i bezuzdná. Pravdu historickú si vymysleli historici, pravdu rodičovskú vlastnia iba rodičia, pravdu ryby na háčiku poznajú, vyznávajú a šíria rybári. Je pravda mníšky, je pravda husárskeho poručíka. Je pravda denná a je pravda nočná, napísal kedysi jeden kňaz a básnik Jakub Deml, ktorého potom, čo sa zamiloval, suspendovali. Ale dobrý výmysel nikdy žiadna pravda nedostihne, ani keby si vzala bicykel.

l Na záver obligátna otázka: Čo máte ako Pezinčan rád na Pezinku?
  
Predovšetkým ľudí, ktorí dokázali bojovať aj v časoch najtemnejšeho boľševického temna. Po Nemcoch, ktorí prišli do tohto regiónu, tu ostala zakorenená nielen vinárska tradícia, ale aj pracovitosť a poctivosť. Dobré remeslo a dobrá robota. Pojmy, ktoré sa za štyridsať rokov komunizmu znehodnotili. Môj dedo bol pekár a remeslo a férovosť som vďaka nemu videl denne. Fluidum, ktoré v tomto meste pretrváva, mám na ňom rád.

 

Márius Kopcsay

 


Ohodnoťte článok: