Z keramiky cítim teplo a život

September 2016 / Prečítané 108 krát

   Renáta Hermysová (na snímke vľavo) patrí k šťastným ľuďom, pre ktorých je práca najväčším koníčkom. Venuje sa výrobe keramiky, dokonca začala v tomto odbore podnikať ešte pred novembrom 89. Precestovala so svojimi výrobkami kus sveta a nedávno získala cenu Živnostníčka roka.

l Ako ste sa dostali k podnikaniu v období, kedy to ešte vôbec nebolo také samozrejmé ako dnes?
   Robila som v modranskej Majolike majsterku, viedla som dvadsať jedna ľudí. Chcela som ísť do zahraničia na brigádu tak, ako dnes bežne chodia mladí ľudia. Ale vtedy to nebolo zvykom. Keď som predstavenstvo družstva požiadala o dva mesiace neplateného voľna, zamietli to. Rozhodla som sa dať výpoveď a vybavila som si živnosť. Odišla som do Talianska a pracovala som v reštaurácii. Boli sme tam asi desiati zo Slovenska, práca bola veľmi náročná, robila som pomocnú silu v kuchyni. Tam som dostala svoju prvú veľkú objednávku vyrábať do ich reštaurácie keramiku. Takže keď som sa vrátila, začala som u nás v dome tvrdo pracovať. V pivnici, v detskej izbe, kde som maľovala, hlinu som si sušila na slnku...

l Nebolo vtedy podnikanie komplikované?
   Práve naopak, administratíva bola veľmi jednoduchá. Vyplnila som papier na mestskom úrade a platila som si poistku sto korún mesačne. Teda 3,30 eura (smiech). Keď vidím dnes naše výrobky a porovnávam ich s tým, čo som robila vtedy, je to naozaj rozdiel. Teraz by som sa za takú prácu hanbila, ale vtedy som bola hrdá. Kapitál som sčasti získala v zahraničí. Neskôr som si požičala na kúpu domu, ktorý mal plochu 50 metrov štvorcových. Presunula som sa tam, postupne som ho zveľaďovala a dnes má prevádzka rozlohu 350 metrov. Mala som aj ťažké obdobie, keď sme nemali ani na chlieb. Začínala som ráno o siedmej, končila som o druhej v noci. Postupne som zamestnávala ľudí, mnohí prišli z Majoliky v Modre, veď kedysi, keď som tam začínala, pracovalo tam tristo ľudí. Dnes je, žiaľ, zatvorená.

l Ako prišiel nápad prevádzkovať chránenú dielňu?
   Myslím si, že ľudia s postihnutím by mali byť zaradení do spoločnosti a práve výroba keramiky na to poskytuje priestor. Dokonca je to pre nich niečo ako terapia. S mnohými ľuďmi sa spájajú zaujímavé príbehy, napríklad jedna zamestnankyňa u nás pracuje už tretí rok, začínali sme od nuly, spočiatku mala problém s cestovaním, veľa vecí pre ňu bolo nových a dnes vyrába veľmi pekné výrobky.

l Venujete sa aj celkom inej aktivite, prevádzkujete vínnu pivnicu.
   Prvú prevádzku som mala osem rokov v Svätom Juri, teraz som sa presídlila do Limbachu.

l Prezentovali ste svoje výrobky v rámci stretnutia ministrov EÚ, nedávno ste sa vrátili z Holandska. Ako prebiehajú takéto podujatia?
   Nachystáme stánok, prezentujeme svoje výrobky a predvádzame aj točenie na hrnčiarskom kruhu, či maľovanie. Na nádvorí Starej Radnice sme keramiku prezentovali pre partnerov a partnerky ministrov štátov EÚ, ktorí sa zúčastnili konferencie EKOFIN 2016. Do Holandska nás pozval Roman Bužek, náš veľvyslanec v Haagu, ktorý pochádza z Pezinka.

l Kde všade ste ešte cestovali so svojimi výrobkami?
  
Napríklad do Pekingu na olympiádu. Bola som v šiestom mesiaci tehotenstva, ale lekárka ma uistila, že to zvládnem. Strávila som tam osem dní a večerala som dokonca so slovenským prezidentom. Robili sme tiež dva kamióny keramiky na olympiádu do Nagana. Bola som v Bruseli, vo Varšave, v Kyjeve či v Berlíne. Väčšinou cestujem na výstavy cestovného ruchu s agentúrou SACR alebo s Bratislavským samosprávnym krajom. Je to úžasný život, hoci niekedy naozaj kočovný. No vždy sa teším aj na domáce podujatia, na Dni ÚĽUV-u, Dni Európskeho ľudového remesla v Kežmarku. A samozrejme, na Keramické trhy v Pezinku.

l Čo vás priviedlo k cene Živnostníčka roka?
  
Je to súťaž, ktorú organizuje Slovak Business Agency. Zistila som, že ma prihlásila ma kolegyňa v práci a napísala o mne tak pekne, že som už vtedy mala pocit, že som vyhrala. Dostala som sa do užšieho výberu pätnástich nominovaných. Prišla som na vyhlasovanie do Hotela Devín, kde nacvičovali program... Ale keď ma vyhlásili za víťazku, bola som taká dojatá, že som ani nevedela, čo povedať.

l Vyrábate aj modernejšie výrobky, ale ostávate verní aj ľudovej majolike. Má úspech?
  
Určite áno, predovšetkým u turistov, ktorí si chcú odniesť niečo ľudové na pamiatku. Chcela by som, aby sa predávala nielen moderná keramika, ale aj tá klasická, aby nám toto dedičstvo zostalo. Ako som spomínala, Majolika v Modre je zavretá a je pre mňa veľmi ťažké zmieriť sa s tým, že sa nenašiel nik, kto by jej pomohol. Američania niečo také vôbec nepoznajú a veľmi si našu keramiku vážia.

l Je budúcnosť majoliky naozaj taká neistá?
  
Je to veľmi vážne a som z toho nešťastná. Jeden čas bolo obdobie, keď jej bolo všade veľa, dnes však úplne vymiera. Mám pracovníčky s tridsaťtri ročnou praxou a keď odídu do dôchodku, nemajú žiadnych nasledovníkov. Snažím sa učiť zamestnankyne, aby vôbec mal kto pokračovať, keď naše pracovníčky pôjdu o pár rokov do dôchodku.

l Zvyknete aj sama vyrábať keramiku? Stále vás to baví?
  
Robím aj návrhy, napríklad na výrobky, ktoré predávame na internetovom obchode. Chodím na prezentácie, predvádzam ako sa maľuje a veľmi rada robím modernú keramiku. Je to pre mňa oddych na nedeľu.

l Venujete sa aj internetovému obchodu. Čo vás k nemu priviedlo?
Naviedla ma naň naša spolupracovníčka Zdenka. Dnes sa nám na internete veľmi darí a naše výrobky sa dobre predávajú. Najskôr sa mi zdalo nelogické predávať keramiku cez internet, predsa len tú to pomerne ťažké a krehké predmety. Navyše sa mi keramika vždy zdá krajšia, keď ju chytíte do ruky, než keď ju iba nafotíte. Keď si šálku môžem chytiť do ruky, cítim z nej teplo práce, cítim z nej život.

l Čo by ste ešte chceli docieliť?
  
Duálne vzdelávanie ľudí, aby sa u nás učili robiť keramiku. Aby toto remeslo nezaniklo.

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: