Ocenené práce Literárnej súťaže žiakov a študentov o Cenu primátora mesta Pezinok – XXIV. ročník

August 2016 / Prečítané 227 krát

   V tomto roku sa uskutočnil už XXIV. ročník Literárnej súťaže žiakov a študentov o Cenu primátora mesta Pezinok. Výber z ocenených prác tradične prinášame čitateľom Pezinčana. Aj tentoraz sa súťaže zúčastnili žiaci základných a stredných škôl s počtom 58 prác. Odborná porota v zložení: Martina Monošová (predseda), Božena Jánošová, Mária Mesárošová a Daniela Debnárová zasadala 27. 5. 2016. Práce neprešli redakčnou úpravou.

 

Mária Letzová Kde bolo, tam bolo

I. miesto – próza SŠ

   „Kde bolo, tam bolo, kde sa piesok lial a voda sypala,“ číta Eva každý večer svojmu malému vnukovi z rozprávkovej knižky. Pri úvode si vždy povzdychne. ‚Kde bolo, tam bolo,‘ zopakuje pre seba ešte raz v mysli. Tu na chvíľu zabudne, že v rukách drží ťažkú knižku, ba trochu ju i privrie a zahľadí sa do neznáma. Kde bolo, tam bolo. Znovu vzdychne.
„Starká, čítaj,“ domŕza malý a tľapká Evu po vráskavom líci. Ešte nevie, čo všetko to krátke „kde bolo, tam bolo“ pre Evu znamená. Je to obraz celého jej života.
„Hneď, Janko, hneď,“ precitne Eva a listuje v knižke. Pokračuje.
„...bolo raz jedno kráľovstvo, v ktorom vládol mocný kráľ a krásna kráľovná.“ Vety jej dnes akosi pomalšie idú. Chlapča v Evinom náručí prižmúri oči a vidí pred sebou hustý les a mocný zámok, kráľa s korunou na hlave. Aj Eva na chvíľu zastaví, len na chvíľu. A vidí drobnú dedinu učupenú kdesi v lone hôr. V jednom domci býva mladý statný chlap so svojou ženou, Evičkou. Eva by videla ešte oveľa viac, keby nebol vnúčik taký nedočkavý. Odkašle si a znovu začne čítať:
„Kráľ vládol spravodlivo a v krajine sa žilo dobre, no aj tak boli kráľ s kráľovnou stále smutní. Chýbal im detský džavot, ktorý by im spestril smutné dni.“ Eva znovu zastavuje. Do očí sa jej tisne slza. Aj v jej chalupe bývalo tak tmavo, tak otupno. No, čítajme ďalej ...
„Po rokoch sa kráľovnej narodila dcérka Ruženka. Celé kráľovstvo sa radovalo a dvanásť sudičiek prišlo princeznej odovzdať svoje dary.“ Och, aké to len bolo krásne. Ešte sa Eva nad tým usmieva. Každý večer spievala svojej malej dcérke do rytmu kolísky. Eva pozrie. či ešte malý nespí. Nespí. A pozerá na obrázky, vyvaľuje svoje veľké okále na rozhnevanú trinástu sudičku.
„Vidíš? To je tá zlá sudička, ktorá zakliala Ruženku,“ povie stará mať. Veď aj k nej prišla tá nešťastnica – zlorečiť jedinému dieťaťu! Vraj koľko bolestí a strastí ju v živote čaká! Koľkokrát sa bude musieť prebíjať tŕním ... Eva vyhnala zlú sudičku a strážila dieťa, ako Ien mohla. Chránila ho od nástrah života. A keď dcérenku prvýkrát púšťal a samú do školy, úzkosťou jej zvieralo srdce. Eva, Eva. Veď ty si zapríčinila, že sa tvoja princezná popichala.
Veru: kde bolo, tam bolo. Tam sa predsa všetky príbehy končia šťastne. Aj ten tvoj. Eva.
„Princezná spala sto rokov a ľudia na ňu pomaly zabudli. Ale našiel sa jeden odvážny princ, čo sa prerúbal šípovým tŕním a zobudil Ruženku. Potom bola svadba a všetci žili, až kým nepomreli.“ Eva konečne dočítala a s láskavými očami pozrela na vnúčika. Zaspal. Sníva sa mu o mocnom zámku obrastenom tŕňmi, kde bolo, tam bolo ... Starká ho pohladila po vlasoch. Tu sa Evino „kde bolo, tam bolo “ končí, no to jeho sa len začína. Nebude ho budiť, veď on to zistí, keď nadíde pravý čas.

 

 

Katarína Kováčová Rozhodne tanec?

I. miesto – próza ZŠ, II. stupeň

   Moje mesto je pre mňa samozrejmosťou.
   Každé ráno, keď sa náhlim do školy, vidím tie isté tváre. Vidím nohy zapierajúce sa do zeme a pohľady uprené na kostolnú vežu so starými hodinami. Tik-tak, ozýva sa v mojej hlave vždy, keď vidím človeka náhliaceho sa ulicou.
   Vôňa mesta, v ktorom žijem, je zmes parfumov a vôd po holení. Prechádzajú okolo mňa upravené ženy. Niektoré sú pomaľované, akoby maľovali na plátno a nie na svoju vlastnú tvár.
Narúžované pery sa otlačili na golier bielej košele a manžel úpenlivo sleduje ženy s krátkymi sukňami.
   Starí ľudia pomaly utekajú do kostola s modlitebnou knižkou v rukách a premýšľajú. Ja rozmýšľam tiež, ale určite nemyslíme na to isté. Medzi mladým a starým človekom je totiž veľký rozdiel.
   Ráno sú ľudia plní očakávaní. Cez všetky strasti každodenného života majú na tvári úsmev-trpký. Ten sa odráža od presklených okeníc priamo do mojich očí. Občas mám pocit, že nadobudol podobu studených sĺz. sĺz, ktoré ma schladia vždy, keď' sa začínam cítiť spokojná.
Námestie, cez ktoré často bezhlavo utekám na autobusovú zástavku, pravidelne prehliadam. Zastavím sa tu iba raz za rok, a to v čase vinobrania. Vtedy rada sledujem ľudí, opíjajúcich sa vínom stále viac a viac. Vonku je zima, ale oni nepotrebujú hrubé kabáty, lebo sú zohrievaní vínom.
   V časoch, keď na moju tvár začínajú dopadať kvapky dažďa, skryjem sa pod strechu sivého kostola, ktorý je ku mne vždy vel'mi dobrý a dovolí mi tam stáť, koľko chcem. Sledujem, ako dážď dopadá na zem a vôbec si neželám, aby pršať prestalo. Vykročím najprv jednou a potom druhou nohou. O chviľu som celá premočená. Vlasy si vyžmýkam a založím za uši. Cítim sa dobre.
   Smerujem do parku, ktorý mi po daždi dáva zadarmo zablatené čierne topánky. Zastavím sa pri jazierku, ktoré vôbec nie je hlboké a už neraz som mala chuť doň skočiť. Keď je vonku teplo, myslím na to, že ma od stavu spokojnosti delí len jeden jediný skok. Raz určite skočím I
Často venujem pozornosť vodičom a ich rôznofarebným, no predsa úplne rovnakým autám. Vodiči sa mračia spoza predného skla a trúbia tak často, až mám pocit, že len zabudli zložiť ruku z klaksónu, lebo zaspali za volantom.
   Po daždi sa takmer vždy zhlboka nadýchnem a cítim, ako do mňa preniká skutočná vôňa mesta.
   Každý človek, čo okolo mňa prejde, je cudzinec, až kým nezmení môj život – nato myslím často, keď sa pozerám priamo do očí cudzím ľuďom. Rozmýšľam o tom čo by mi odpovedal človek, ktorého vidím poprvýkrát, na žiadosť o tanec. Viem, aká by bola jeho odpoveď. Taká, ako moje mesto. Takže, ak ma nabudúce stretnete na ulici a ja vás požiadam o tanec, nehovorte „nie“. Pretože možno kvôli vám zbalím kufre a už sa do môjho mesta nikdy nevrátim.

 

Oliver Mucska Nádej

II. miesto – próza ZŠ, II. stupeň

   Toto je Ali. Má ženu, dom, je zamestnaný. Pracuje ako obchodný poradca pre distribúciu drobného tovaru. Ničím sa nelíši od ktoréhokoľvek dospeláka v Európe. Býva v meste Ragdat v Sýrii.
   Po náročnom pracovnom dni sa zastavil na trhu a pomaly kráčal domov. Zrazu začul hlasy a krik. Schoval sa do blízkych kríkov a sledoval, čo sa bude diať. Razom stŕpol. Ozbrojení chlapi so šatkami na tvárach tisnú jeho ženu do dodávky. Chvelo sa mu celé vnútro a takmer nedýchal. Chce skríknuť a uchmatnút im ju, no vedel, že keby sa vystrčil z kríka, rozstrieľali by ho na franforce. Miešal sa v ňom pocit totálnej bezmocnosti spolu s pocitom smútku a bezhraničnej nenávisti.
   Keď dodávka odišla a jeho žena zatvorená v jej tme, postavil sa na rovné nohy a rýchlo vbehol do domu. Schmatol peniaze, jedlo, vodu, pas a pár drobností a schoval sa do pivnice. Vtedy sa spustila streľba, zapli sa sirény. počul výbuchy, zem sa triasla. Toto trvalo nekonečné tri dni a tri noci. Potom všetko stíchlo. Ali ďakoval Bohu, že je tomu besneniu koniec. Vyšiel von. Asi pred dvomi hodinami sa mu minula voda a smädilo ho. Našťastie na námestí o blok ďalej zastala cisterna Červeného kríža. No to, čo potom na námestí videl, ho prenasledovalo v snoch ešte veľmi dlho. Vojaci obesení na pouličných stĺpoch, mŕtvi vojaci za barikádou postavenou pred radnicou... všade mŕtvoly, krv. Alimu sa podlomili kolená. Musel sa vzchopiť. Stočil pohľad k cisterne, no tam to nebolo o nič lepšie. Ľudia čakajúci na vodu boli otrhaní, niektorí zakrvavení, niekoľko ich malo ruku alebo inú časť tela už ošetrenú. Postavil sa do radu, čakal a počúval. Za ním stojaci chlapec hovoril o tom, že mnohí ľudia utekajú na lodiach do Európy a tam ich vraj prijímajú do táborov .
  Ali pozrel na chlapca a jeho mamu. Tá iba so zvesenou hlavou nervózne tisla k hrudi menšiu plastovú nádobu a mlčala .... akoby videl svoju ženu. Stislo mu srdce.
  Bol rozhodnutý! Nechce žiť v tomto pekle, so strachom, že ho raz zabijú. Ženu už stratil, deti nemajú ... už nemá čo stratiť. Nabral si vodu a pobral sa domov. Niečo zjedol, pár vecí zbalil do batoha a do vrecka vopchal mapu.
   O tri týždne otrhaný, hladný, smädný prišiel do prístavu. Muž v námorníckej čiapke ho zapísal do zoznamu, do ruky mu strčil bagetu a ukázal na čakajúci rad na móle. Po štyroch hodinách na horúcom slnku priplávala loď, či skôr raft, ktorý sa akýmsi zázrakom držal na hladine. Iná na výber nebola. Všetci cestujúci mali v očiach strach, zúfalstvo. Cítil sa hrozne. Cesta po mori bola príšerná. Slnko pražilo loď sa neraz nebezpečne nakláňala. Tislo sa naňho najmenej desať ľudí, jedno dieťa stále plakalo a druhé vracalo. Dozorcovia po nich vrieskali. Strašné!!!
   Nakoniec šťastlivo dosiahli grécke pobrežie. Po pristátí ich tí istí dozorcovia z lode vykopli von a odplávali. Celá skupina bezradne prešľapovala a hľadala dobrú dušu, ktorá by im povedala, čo ďalej. Kde majú hľadať vytúžený tábor, o ktorom všetci rozprávali? Nezostalo im nič iné, len aby šli tam, kde ich oči povedú.
   Po strastiplnom putovaní, nocľahoch pod holým nebom a s prázdnym žalúdkom po týždni tábor spoločnými silami našli. Ali dostal jedlo, zaevidovali ho s prísľubom, že tu môže zostať tri mesiace. Potom putoval od tábora k táboru, kde pobudol nejaký mesiac a všade si hľadal prácu. Chcel si zarobiť peniaze a prenajať si skromný byt. Často musel znášať urážky od domácich, ale po čase si chtiac-nechtiac musel privyknúť. Kade chodil, všade hľadal svoju ženu. Veľmi mu chýbala, nedokázal bez nej ani rozmýšľať.
   Až vo viedenskom tábore sa naňho konečne usmialo šťastie. Zbadal ju stojacu v rade. Mocne na ňu zavolal a bežal k nej. Spoznala ho z diaľky, aj keď bol zúbožený a schudnutý. Vrúcne sa objali a vybozkávali. Vyrozprávala mu svoj príbeh so slzami v očiach. Vravela, že vtedy dodávku prepadli vojaci a ona s niekoľkými ďalšími bezhlavo utiekla. Stihla však zastrelenému teroristovi vytiahnuť z rozopnutej bundy vytŕčajúcu peňaženku a tak sa tiež s ťažkosťami dostala do Viedne.
   Neskôr si kúpili jednoizbový byt v periférnej štvrti Viedne. Ako veľmi sa tešili, že môžu žiť spoločne pod jednou strechou – a v mieri!!!

 

Janka Bednáriková Stess a jej mesto

III. miesto – próza ZŠ, II. stupeň

   Som túlavé mačiatko Stess. Žijem v meste s mojou maminkou a s mojím bratom Teom. Rada sa túlam, ale môj brat je celkom iný.
   Teovi sa mesto nepáči, lebo je tu menej rozkonárených stromov, ale zasa sa mu páči, že je tu veľa obchodov s mliečkom a mačacie jedlo, ktoré vyhadzuje jeden pán – majiteľ obchodu. Mne sa páči, keď ide okolo môjho úkrytu družina detí – vždy si ma niekto pohladká, ba niekto ma zoberie aj na ruky. Ale najradšej mám Vinobranie v septembri. Sú tu kolotoče, hudba, svetlá... ba niekedy ma ujo Brakedanceák (tak voláme uja čo spúšťa Brakedance a detskú manéž) pustí na detskú manéž! Zapasuje ma a už sa veziem vo veľkom a krásnom vláčiku. Ujo mi dá najesť, napiť a keď zaspím, zakryje ma hrejivou dekou. Na Vinobraní sa mi nepáči, že ľudia si ma nevšímajú a stúpia mi na chvostík! Bolí to a ľudia ma ani nepoľutujú.
   Chýba mi tu aj mačacia škola pre mačiatka. Tak rada by som chcela vedieť čítať!
   Chýba mi aj môj ocko! Keď prechádzal v noci cez cestu, nikto si ho nevšimol a zrazili ho! Niektorí ľudia sú takí zlí! Môj kamarát Jurkossi má zlého pána. Týra ho a bije keď nesplní úlohu ktorú mu zadal, vyhodí ho do záhrady kde je hmyz a potkany, ale našťastie je vedľa môjho úkrytu, tak má veľké šťastie.
   Veľmi mi ešte chýba príroda, ktorá je odo mňa najďalej... a bútľavý strom, pri ktorom môj ocko požiadal o labku moju mamu! A prsteň z nezábudky! No proste, bolo to krásne! Však nás tam ocko zobral, kým ešte žil. Hrali sme sa s motýľmi a so psom Rikom sme naháňali veveričky. A ešte s Rikom sme pozerali film v kine October cat. Bolo to pekné, kým sa jeho pán aj Rikom nepresťahovali. Bola som smutná, ale veď je tu ešte Jurkossi (týraný).
   Zatiaľ čo sú môj brat Teo s mojou maminkou a Jurkossim spolu, ja si väčšinou zajem u pána Brakendanceáka. S Jurkossim mama diskutuje o našom meste, čo sa páči mame, čo Jurkossimu a čo Teovi. Veď nakoniec žijem v meste Pezinok.

 

Martin Treuer Ako sa Dávid stal šrekom

II. miesto – próza ZŠ, I. stupeň

   Bol raz jeden chlapec. Volal sa Dávid. Bol to neposlušný Dávid. Strašneneposlušný !
Dostával samé päťky a viackrát prepadol.
   Učitelia mu stopli všetky výlety, nikam ho nechceli so spolužiakmi vziať. A doma? Stále sedel pri počítači, pred telkou alebo bol na mobile. Netrápili ho domáce úlohy neučil sa pred písomkami.
   Raz cestou zo školy spadol do vody. Šmykol sa vo chvíli, keď si vymýšľal pre mamu výhovorku, prečo dostal ďalšiu päťku. "Pomóóóc!", reval. "Mamííííí!!!" Nikde nikto sa neozýval. Rozplakal sa a mlátil rukami. To mu nepomohlo. Práve naopak  klesal do škaredej zelenej vody. Klesal a klesal, nič nevidel. TRESK! Buchol si hlavu o čosi ešte zelenšie. V tom momente zabudol svoje meno, dátum narodenia, bydlisko. Dokonca zabudol na vlastnú rodinu. Celkom osprostel!!!
   Keď si uvedomil, že je naozaj sprostý ako "debko", začalo sa mu to nepáčiť. Chcel osloviť akúsi plávajúcu muchu, ale tá začala bzundžať tak hlasno, že sa strhoI . Roztvoril oči ... veď Je to budík!
   Dávid, teda JA, som celý deň premýšľal. Nielen o škole ale aj o sebe. Poobede som siahol po školskej taške, skontroloval učebnice aj zošity aj rozvrh hodín. Pripravil som sa na vyučovanie ako sa patrí. Začal som počúvať nášho pána učiteľa, začal som sa hlásiť a písať si úlohy. Dostal som dve trojky. ale neskôr aj dvojku. Decká sa čudujú prečo ...

 


Ohodnoťte článok: