Popri starostiach treba vedieť aj spokojne žiť

Júl 2016 / Prečítané 270 krát

   Milí priatelia, ak sa ocitnete v ťažkej životnej situácii a pomocná ruka príde v pravú chvíľu, o to viac to viete oceniť.
   A tá pomocná ruka mi bola podaná. O starostlivosť o našu mamu sa spolu s nami delili i všetky ženičky, pracujúce v ZOS v Pezinku na Komenského ulici.
   Zaslúžia si pochvalu, pretože ich práca je tej pochvaly hodná.
   Chodievala som tam často, spoznávala medzi babičkami známe tváre, v súvislosti s nimi mi ožívali spomienky na dávno minulé roky. Veď to naše mestečko bolo v časoch mojej mladosti predsa len menšie, ľudia sa navzájom poznali. Keď prišli teplé dni, babičky sa v popoludňajších hodinách vyhrievali na slnku – najvhodnejší čas na rozhovory a spomienky...
   A spomínalo sa veru dobre.
   Nesedelo sa len tak „nasucho“. Opatrovateľky navarili niektorým poobedňajšiu kávičku alebo priniesli čerstvé ovocie. Čierne drozdy cupkali okolo nás v zelenej tráve alebo na nás zvedavo pozerali z vysokého citrónovníka v rohu záhradky. Niektoré ženičky si priniesli ručné práce, zošívali, strihali... Nie, nechcem, aby to znelo sentimentálne, akoby pod strechou toho malého domu bolo všetko bez problémov. Iste nie... každý z tých ľudí, ktorí tam našli svoj dočasný domov, si priniesol so sebou nielen kufrík s vecami, ale aj svoje bolesti, choroby, smútok... a tie sa zmiesili do jedného klbka spolu i s tým dobrým .
   Ako málo stačí starému človeku k tomu, že ho dokážete rozosmiať alebo zaujať jeho pozornosť! Stačí len povedať: Babi, vy ale dnes máte krásny účes... A babuľa hneď pookreje, vysvetlí, že bola u kaderníka a akosi zrazu ožije... Alebo ich prekvapia deti v krojoch, ktoré prídu, zaspievajú a babuľky s nimi. Staroba... najväčšia daň za roky života prežité na tomto svete.
   A preto chcem poďakovať všetkým, ktorí tam pracujú. Nemajú to ľahké. Okrem svojich pracovných povinností si nájdu trochu času, aby sa im venovali aj inak – či si s nimi zahrali žolíka alebo si len chvíľočku medzi nimi v jedálni posedeli a rozprávali len tak o živote. A toto je to hlavné, čo títo naši dedkovia a babky potrebujú – aby bolo vždy o čom, a je to jedno, či o varení, alebo o politike, ale dôležité je hovoriť!
   A za toto všetko som im vďačná. Prevzali za nás veľkú časť starostlivosti o opateru mojej mamy. Zo srdca vám ďakujem.

 

Anna Machálková

 


Ohodnoťte článok: