Cirkev vytvára ostrovy zázemia

Jún 2016 / Prečítané 337 krát

   Evanjelický farár a konsenior Vladimír Kmošena s manželkou Gabrielou prišli do Pezinka pred štyrmi rokmi. Puto, ktoré ich viaže k tomuto mestu, je však trvalé. Ich dcérka má totiž Pezinok zapísaný v rodnom liste ako miesto narodenia. O skúsenostiach zo života duchovného pastiera v dnešnej dobe, ale aj o blížiacom sa 500. výročí reformácie porozprával Vladimír Kmošena aj čitateľom Pezinčana.

l Pezinok nedávno hostil konvent evanjelickej cirkvi. Čo si má laik pod takýmto podujatím predstaviť?
   Evanjelická cirkev každoročne usporadúva výročné konventy. Sme zriadení pod Bratislavským seniorátom, kam patrí Bratislavský aj časť Trnavského kraja. Tento rok sa konalo takéto stretnutie v Pezinku. Pre hosťujúci cirkevný zbor je to vždy vzácnosť, veď takáto udalosť sa odohrá raz za desať či dvadsať rokov. Na konvente sa bilancuje, čo všetko sa udialo počas roka v cirkvi aj jednotlivých cirkevných zboroch. Pezinok si spravil dobré meno. Pezinčania ako hostitelia obstáli, hostia boli spokojní, mesto nám vyšlo v ústrety a aj pán primátor nás prišiel osobne pozdraviť.
l Veľké výročie čaká evanjelickú cirkev budúci rok, keď si pripomenieme päťsto rokov reformácie. Aké podujatia v tejto súvislosti pripravujete?
   Výstavu pri príležitosti reformácie plánujeme v súčinnosti s kunsthistorikom Ľuboslavom Mozom a spoločnosťou Artem. Spolupracovali sme už pri viacerých témach – jednou z nich bol Jan Hus, ďalšou Cyril a Metod. Obe výstavy boli úspešné. Vo finále je aj ďalší zaujímavý projekt: vo všetkých štrnástich seniorátoch evanjelickej cirkvi vytvárajú ženy k 500. výročiu gobelíny. Stvárňujú na nich rôzne výjavy z dejín evanjelickej cirkvi na Slovensku. Zastrešuje to výtvarníčka a architektka Janka Krivošová, ktorá vypracovala aj návrhy. Radi by sme túto unikátnu výstavu dostali aj k nám do Pezinka. Ďalej v súčinnosti s Mestským múzeom pripravujeme výstavu o dejinách evanjelikov v Pezinku a o ich prínose pre región. V evanjelickej cirkvi bol vždy dôraz na učenosť, školy, vzdelávanie, čo bol napokon trend, ktorý držala aj katolícka cirkev. A napokon Malokarpatské múzeum chce v ďalšej výstave priblížiť dejiny tunajších Nemcov, ktorí sem reformáciu priniesli a sú známi aj tým, že pozdvihli naše vinárstvo. Pripravíme teda zaujímavý pohľad na 500 rokov reformácie s tým, že nám vôbec nejde o to, aby sme rozvírili hladinu súťaženia katolíci versus evanjelici. Evanjelici tu žili, počas piatich storočí tu mali silné a neodmysliteľné postavenie. Chceme pripomenúť a zdôrazniť pozitívne momenty,  ktoré nás posunuli dopredu, ktoré nás priblížili k tolerancii a vzájomnému uznaniu. To sú hodnoty, ktoré chceme vyzdvihnúť.
l Objavili sa v histórii momenty, ktoré prispeli k zblíženiu evanjelikov a katolíkov?
  
Jeden z nich je mimoriadne silný. Odohral sa v období vlády cisára Leopolda I. Pôsobil tu veľmi obľúbený farár Adam Mittuch, bol slobodný, žil s mamičkou. Vtedy na prelome 17. a 18. storočia vrcholilo protireformačné obdobie, cisár evanjelikom odnímal chrámy a odovzdával do rúk katolíkom, farári tu nesmeli pôsobiť, takže aj mesto Pezinok malo povinnosť evanjelických farárov vyhnať. Adam Mittuch však bol ako osobnosť aj ako učiteľ tak veľmi obľúbený, že sa ho oficiálne akoby zbavili, transformovali ho na učiteľa a katolícky notár, ktorý mal k dispozícii služobný notársky byt, mu ho dokonca poskytol. Pán Mittuch tu žil ďalej dlhé roky ako učiteľ a je tu pochovaný on aj jeho mamička. Aj vtedy sa medzi katolíkmi našli tolerantní ľudia, ktorí ho prijali takého, aký bol a keď videli, že je to seriózny charakterný človek, nedovolili naňho siahnuť. Mali ho radi a on mal rád ich. Je to symbol ekumenizmu v tých najťažších časoch, keď išlo nielen o majetky, ale padali aj kruté tresty, prebiehali tzv. Bratislavské súdy. Preto by sme radi práve tento symbol radi zdôraznili.
l Známe osobnosti evanjelickej cirkvi v Pezinku pôsobili napríklad aj v 20. storočí.
  
Za prvej republiky tu pôsobila silná farárska rodina Žarnovických, otec Július a syn Milan. Boli tu spolu asi sedemdesiat rokov. Približne v tomto období tu pôsobil aj evanjelický farár a uznávaný biológ Jozef Ľudovít Holuby, ktorý sa venoval skúmaniu flóry, predovšetkým ostružín. Zomrel v Pezinku v roku 1923. Ďalšou osobnosťou bol profesor Karol Gábriš, kňaz a teológ, ktorého zásluhou získali evanjelici autorizovaný preklad Biblie. Podieľal sa na ňom celý tím, a vďaka tomu sa pán Gábriš zapísal do dejín ako človek, ktorý dal evanjelikom to najvzácnejšie – slovo božie. Poznal som ho aj osobne a okrem toho, že bol podkutý vedec, bol veľkým milovníkom hudby, hral na violončelo. Miloval tiež výtvarné umenie, manželka k nemu dokonca chodila na seminár kresťanské motívy v umení.
l Vďaka tomu, že sa evanjelickí farári môžu oženiť a mať deti, tak sa aj farárske povolanie môže dediť z otca na syna, prípadne i dcéru...
  
Áno, niektoré farárske rody sú veľmi známe, napríklad rodina Hroboňovcov, kde sa dedí toto povolanie už od čias štúrovcov. Kolegovia v Modre sú napríklad farárske deti. Vyrastali na fare a spoznávali takýto život už odmalička, takže v škole mali napríklad navrch nad nami, ktorí sme takúto skúsenosť nemali. Hoci aj v našej rodine je viacero farárov, línia bola predsa len prerušená.
l Ako ste sa k tejto profesii dostali?
  
Práve preto, že som mal u nás, v Záriečí skvelého farára. Miroslav Hvožďara starší bol skvelý chlapík, aj jeho syn, ktorého som poznal ako študenta. Zobral nás aj so svojou manželkou ako deti do letného tábora, chodil s nami na výlety, otvoril nám dvere do svojej fary – a viete, na vidieku je to veľmi dôležité, pretože tam nemáte toľko možností venovať sa záujmom ako v meste. A vysedávanie v krčme by ma neuspokojovalo. On nám povedal: Máte tu hudobné nástroje, tak hrajte! Alebo poďte von, zahrajme si futbal alebo volejbal... Podchytil nás, vpustil nás do fary – a ja už som z tej fary neodišiel. Bol som vychovaný v kresťanskej viere, takže na strednej škole mi prišla ako celkom prirodzená výzva, či sa nedám touto cestou na plný úväzok. A túto výzvu som prijal.
l Farárkou je však aj vaša manželka. Je to pozitívny moment? Neprekáža vám, keď sa aj doma rozprávate o práci?
  
Keď som bol študent, hovoril som si – určite si nevezmem za ženu farárku. A vidíte, človek mieni, pánboh mení. Teraz v tom nachádzam veľké pozitíva. Tak ako učitelia majú napríklad jeden pre druhého veľké pochopenie, podobne je to aj u nás. Výhoda je, že Pezinok má dve systemizované miesta, takže tu môžeme pôsobiť obaja, ja ako farár, manželka ako kaplanka – hoci predtým, v Petržalke, kde sme pôsobili, bola tiež farárkou. Povedala si, že pôjde bok po boku so mnou a prijali sme pozvanie do Pezinka. Štatutárske veci nerieši, ale dušpastierske všetky. Vieme si navzájom pomôcť, povzbudiť sa, aj sa vyžalovať, keď treba. Je to práca v sociálnej oblasti, nie komerčnej, čomu zodpovedá aj jej ocenenie. ale Pán Boh sa vie postarať, treba mu len dôverovať.
l V Pezinku pôsobíte štyri roky, ako ste sa tu udomácnili?
   Našiel som tu veľa serióznych ľudí, ktorým na veci záleží. Pokiaľ ide o faru a vedenie farnosti, nerozhoduje tu len farár, ale celé presbytérium, teda aj zvolení laici, takže musíme veľa diskutovať a niekedy aj hlasovať. A môže sa presadiť aj iný názor, než má farár. Je to demokratické. Po tejto stránke fungujeme dobre, vždy sme sa rozumne dohodli, aj keď sme mali iné postoje.
l Aké máte skúsenosti s prácou s mládežou?
   Situácia v Bratislave je veľmi zvláštna. Mám veľa skúseností z práce s mládežou, som tu desať rokov, z čoho šesť rokov som bol v Petržalke. Vždy sa nájdu mladí ľudia, ktorí nás vyhľadajú, vedia, že si pre nich nájdeme čas a pochopenie. Ale mládež medzi pätnástimi a dvadsiatimi piatimi rokmi sa nám doslova stráca. Ako deti k nám chodia, ale v istom veku zmiznú... a potom sa trebárs zasa objavia.
l Možno je príčinou priveľa študijných povinností.
   Zrejme nie vždy, pretože mám skúsenosť, že čím ťažšie školy študovali, tým mali väčší zmysel pre duchovno. Prichádzali sem na faru a často sme spolu diskutovali. Je to fenomén, s ktorým som sa inde na Slovensku nestretol. Máme pritom v senioráte ľudí, ktorí sú blízki mladej generácii, aj sa im darí, ale povedzme s takým stredným Slovenskom sa to nedá porovnať, tam je oveľa väčšia kontinuita a záujem o duchovné veci sa nevytráca.
l Jedna väzba vás bude k Pezinku spájať navždy: vaša dcérka, ktorá je pezinskou rodáčkou.
  
Aj s manželkou sme mali vždy srdce pre mladú generáciu. Dcérka bude mať dva rôčky a naši mládežníci, ktorých sme si vychovali, majú napríklad trojročné dieťa (smiech). Sme vďační pánu Bohu. O tomto zvláštnom putovaní farára z miesta na miesto, by sa dali písať knihy. Tiež sme si kládli otázku, prečo nás pánboh doviedol práve sem, do Pezinka. Teraz vidím, že tu má evanjelická cirkev obrovský potenciál najmä medzi rodinami s malými deťmi. Možno aj preto, že vidia, že aj farár má malé dieťa, takže si máme navzájom čo povedať, spája nás to, a to je dobre. Cirkev musí vytvárať ostrovčeky, kde ľudia môžu prísť a vedia, že tu nájdu zázemie, budú tu prijatí aj napriek rozdielnostiam, aj napriek rôznym názorom. Sme otvorení, nikomu nechceme zatvoriť dvere. Najnovšie sme začali so spevokolom, dali sme sa na gospel a spirituál. Rozrastáme sa a teším sa, keď budeme naše duchovné piesne verejne prezentovať.

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: